Slovenská filharmónia viedla cestu k hudbe 18. a 19. storočia cez predohru k opere, koncert aj symfóniu. Šéfdirigent Daniel Raiskin nechal v tento večer vyznieť smútok aj nádej od trojice skladateľov v plynulej dramaturgickej nadväznosti.
Občas sú diela, ktoré vo svojej dobe narazia na divácky nezáujem a neuchytia sa, ale niečo z nich predsa len zostane. To sa stalo aj predohre k opere Čarovná harfa, ktorou chcel Schubert nadviazať na tzv. čarovné opery – najznámejšia z nich bola práve Čarovná flauta od W. A. Mozarta – ktoré v sebe spájali bujarosť ľudových tradícií aj mestský kolorit.
Viedenské publikum je považované za konzervatívne, hoci si Viedeň prešla vývojom k modernej metropole, kde sa uchytili nové prevratné myšlienky. Zároveň tu však pretrvala aj obľuba v ľudovej zábave prezentovaná v hudobno-divadelnej forme tzv. Zauberstück, z ktorej dodnes čerpajú veľké operné produkcie. Schubert na tejto pôde skomponoval operu na libreto Georga von Hofmanna, ktoré sa po neúspechu stratilo, zostala z neho iba ouvertúra a tá sa hrá dodnes.
Šéfdirigent Daniel Raiskin začal pevným gestom, ktoré viedol až do konca, pričom nechal vyznieť najmä flauty aj hoboje nachádzajúce si cestičku pomedzi neustále sa dynamicky rozvíjajúcimi sláčikmi. Lyrické témy brzdili epickosť aj v častiach, kedy tympany naznačovali väčšiu slávnostnosť. Schubertov lyrizmus je v symfonickom orchestri ešte viac zmohutnený, napriek tomu nie je až taký grandiózny ako napríklad u Beethovena.
Už od začiatku naladené publikum obrátilo svoju pozornosť na rýchly nástup kompozície „Koncert pre klavír a orchester č. 4 G dur“ od L. van Beethovena. Pomedzi piatich Beethovenových koncertov je opomínanejší, napriek tomu obsahuje niekoľko dôležitých skladateľových revolučných myšlienok. Úvodné akordy rozložené do arpeggia v prvej časti Allegro moderato, ktoré vo svojej dobe spôsobili zmenu v nástupe klavírneho sólistu, ešte viac prehĺbili poetickosť tohto večera. Iba po niekoľkých „snových“ taktoch sa orchester ujal témy a nasledovalo nádherné súznenie v prenechávaní si témy medzi sláčikmi a dychmi s krátkymi hobojovými sólami.
Sólového partu sa zhostil chorvátsky klavirista Lovre Marušić, ktorý ešte v prvej vete nedostal taký veľký priestor ako v zvyšných dvoch častiach. K nemeckému repertoáru má veľmi blízko aj cez pôsobenie na postgraduálnom štúdiu na Vysokej škole Franza Liszta vo Weimare. Vo svojej slovenskej premiére si získal publikum na svoju stranu precíznym naštudovaním, ale aj temperamentom, ktorým oživil lyrickosť tohto koncertu.
To, že bol Beethovenov štvrtý koncert príliš dlho prehliadaný, môže byť dané aj tým, že vznikol v čase štvrtej a piatej symfónie. Do repertoárov koncertných majstrov ho vrátil až Felix Mendelssohn. Tento koncert nemá až taká heroickú ani dynamickú povahu, skôr plynie v jemných farbistých odtieňoch, do ktorých šéfdirigent umne namiešal klavírne aj orchestrálne časti, tak aby vyznela beethovenovská inštrumentálna pestrosť.
Až v záverečnom Rondo. Vivace sa naplno prejavila epická podoba, tak prítomná aj v Beethovenovej štvrtej symfónii. Po búrlivejšom potlesku sa Marušić vrátil na pódium s prídavkom – zaznelo Sedem bagatel, op. 33 – Andante. Vzájomná spolupráca Slovenskej filharmónie a chorvátskeho klaviristu pokračovala aj v nasledujúcich dňoch na koncertoch v slovinskom Maribore a chorvátskom Záhrebe.
Po prestávke zaznela ešte Symfónia č. 3 A dur od bratislavského rodáka Franza Schmidta, ktorý sa neskôr usídlil vo Viedni. V skladateľovej tvorbe boli cenené najmä jeho symfónie a komorné diela. Autorova symfonická podoba mieša neskorý romantizmus a reaguje najmä na Gustava Mahlera a jeho extatické vnímanie orchestrálnej inštrumentácie.
Priamo odkazuje aj na Schubertovu nedokončenú symfóniu, keďže priamo vznikla na podnet súťaže vypísanej spoločnosťou Columbia Graphophone Company počas výročia F. Schuberta. Striedanie durového a molového charakteru ukazuje rozpoltenosť a akoby predznamenal smútok, s ktorým Schmidt naplnil štvrtú symfóniu po úmrtí svojej dcéry a vlastného chatrného zdravia.
Orchester sa nikam neponáhľal a už v úvodnej Allegro molto moderato nechal dirigent vyznieť rovnomernú dynamiku melodického oblúku, ktorej iniciatívu po klarinetoch prevzali sláčiky. Až v tretej časti Scherzo. Allegro vivace dal Raiskin priestor pre väčšiu bujarosť, ktorú po celý večer krotil, aby nechal vyznieť tú hĺbavú poetiku, ktorej atmosféru budoval počas celého tohto večera.
