Dvadsiaty ročník festivalu Viva Musica! síce neponúkol takých exponovaných umelcov ako v predchádzajúcich edíciách – John Malkovich, Philippe Glass, Laurie Anderson či Kronos Quartet – no napriek tomu jeho sila spočívala v komplexnosti a prepojeniu výnimočných sólistov s rôznorodými koncertnými miestami v Bratislave. Jedným z takýchto koncertov bolo premiérové slovenské vystúpenie škótskeho gitaristu Seana Shiba na lodi Pontón kotviacej pri Starom moste.
O tomto hudobníkovi sa tvrdí, že opätovne vytiahol pozornosť záujmu ku klasickej gitare a to cez starú, ako aj súčasnú hudbu. Spojením oboch týchto svetov bola v rámci dramaturgie transcendentálnosť z rôznych pohľadov komponistov a ich techník. Pozornosť, akú Sean Shibe venuje zvukovým kvalitám gitary ako sólového nástroja, je daná aj vyvracaním určitých stereotypov, ktoré voči nej panujú.
Negatívne vníma najmä jej okázalosť, preto aj začiatok jeho koncertu začal veľmi nenápadne s kompozíciou Serenáda od súčasnej autorky Sofiji Gubajdulini vynárajúcej sa pomaly z ticha. Následne sa išlo hlbšie do minulosťami s La Catedral od Augustína Barriosa Mangoré a so známym Prelúdium, fúga a Allegro, BWV 998 od Johanna Sebastiana Bacha. Kontrapunkt, ktorý viedol formálnu stránku oboch kompozícií, bol umocnený delikátnou interpretáciou prihliadajúcou na najmenšie dynamické odtiene.
Narušenie celistvosti tohto večera prišlo s uvedením kompozície Forgotten Dances od Thomasa Adésa – prekomponovaná a zložitá. Nemožno spochybňovať jej umelecké kvality, ale u mnohých divákov nezafungovala a skôr ich rozptýlila v inak koncentrovanom a sústredenom počúvaní. Napriek tomu je nesmierne dôležité, aby bolo naše publikum konfrontované aj so súčasnou hudbou.
Po prestávke vymenil akustickú za elektrickú gitaru, aby demonštroval posun hľadania zvukových kvalít prostredníctvom technológií. Stojí za tým túžba rozospievať svoj nástroj prostredníctvom rôznych klasických techník, čo ho lákalo už od mladosti, kedy sa venoval hre na violončelo.
Najmä vibráto je v oblasti klasickej gitarovej hry menej výrazné, no cez softverové riadené zvukové štruktúry ho Sean Shibe rozvibroval až do fyzického účinku.
S tým súvisí aj snaha rozvíjať gitarový repertoár, vyhnúť sa zaužívaným klišé a posúvať vnímanie súčasného publika k reflexii moderných skladieb v kontexte s dávnym kánonom. V slovenskej premiére zaznela ďalšia súčasná kompozícia Rush od londýnskej huslistky a skladateľky Sashy Scott.
Záverečné tri kompozície sa divákom prihovárali zakaždým inej perspektívy: Messiaenov O sacrum convivium! z témbrového hľadiska, Reichov Electric Counterpoint vyzdvihol štrukturálnosť a vrstvujúcu sa repetetívnosť a postmodernú spiritualitu so záverečnou Buddha od Juliusa Eastmana. Sean Shibe nechal tento emotívny zážitok vyznieť do ticha, ktoré pohltilo do „tmy“ aj úchvatný výhľad na vysvietený Bratislavský Hrad.
