Newyorská hardcore legenda Sheer Terror zavítala do berlínskeho SO 36, kde predviedla krátke no intenzívne vystúpenie. Jej frontman Paul Bearer to s vyplazeným jazykom dotiahol až do finále.
Berlín je stále útočiskom rôznych subkultúr a je fakt, že práve punková a HC komunita tú už roky prežíva ďalšiu renesanciu. Ak chcú kapely zaplniť kluby, tak zamieria do Berlína, kde sa nachádza miesto pod menom The SO36. Tento zvláštny názov odkazuje na poštové smerovacie číslo určené pre juhovýchodnú časť Berlína, Südost.
Sheer Terror je skutočná legenda, ktorá možno nikdy nemala takú popularitu ako Madball, Agnostic Front či Terror, možno preto, že na dlhé roky vypadla z koncertného tempa, čo malo za príčinu aj pričasté personálne zmeny – v zostave sa vystriedalo až osemnásť muzikantov.
Takisto svojou hudbou nekorešpondovali s trendmi, ktoré prichádzali a odchádzali v rámci hardcorovej scény. Boli za tým aj ohováranie zo strany neprajníkov, podľa ktorých stáli pri zrode tzv. hatecoru – kapela to však vždy odmietala a odmietla nenávisť aj počas tohto koncertu.
Priamočiara hudba sa valila aj z berlínskeho pódia. Zaujímavé, že končili osemdesiate roky s albumom Just Can Hate Enough a otvorili deväťdesiate s doskou Ugly And Proud. Tento ich zvukový prejav je stále oslovuje nielen punkovú a hardcore komunitu, ale aj priaznivcov špinavého metalového zvuku alias Celtic Frost, ktorý ich zásadne ovplyvnili. Aj na koncerte používali menej riffov, za to viac gitarových behov.
Frontman a spevák Paul Bearer bol tou hybnou silou, hoci strácal na forme a čoraz častejšie si medzi jednotlivými skladbami sadol, aby si oddýchol. Dychčal ako buldog, ktorý prejde zopár metrov a chrčí. „No hatecore“, to bol najdôležitejší odkaz toho večera.
Aj keď sa so súvislosťou s kapelou stále spomína, že ide o hudbu pre nahnevaných mužov, ktorí vyrástli a možno už nemajú tie mladícke ideály, alebo ich ani nikdy nemali, len sa chceli dobre odreagovať pri hudbe, ktorá im nevyvráti ich ťažkú prácu alebo náročný život.
Napriek tomu, že ide o vskutku agresívnu hudbu a po skončení koncertu sa adrenalín vznášal vo vzduchu, ľudia odchádzali šťastní a spokojní. A o tom predsa hardcorová hudba je – o komunite, o spájaní a vzoprení sa zla: žiadny hatecore!!!
