Tematikou dvadsiateho druhého ročníka festivalu Pohoda bol príbeh. Tento rok sa na Slovensku niesol v tieni dlhočiznej korupcie, ktorá vyústila do vraždy dvoch nevinných mladých ľudí. Otriasol základmi spoločnosti, ale organizátori Pohody nechceli potom všetkom nánose bahna iba traumatizovať. Naopak, ponúkli inšpiratívne príbehy hudobníkov, ktorí niesli svoje bremeno a dokázali v deštrukcii nájsť odvahu zmeniť svoj osud. Na Pohode sme si všimli týchto päť hudobných príbehov.
Sixto Rodriguez
Americký hudobník s mexickými koreňmi je príkladom toho, aký vie byť osud vrtkavý. Ide o najneuveriteľnejšiu spleť náhod a nedorozumení. V domovskom Detroite vykonával tie najťažšie robotnícke úkony, ale na druhom konci zemegule ho oslavovali ako najväčšieho hudobníka všetkých čias. Bez toho, aby o tom bol vedel. Film Searching For Sugar Man mu zmenil život a dal príležitosť koncertovať po celom svete, ale on zostal tým istým pokorným Sixtom Rodriguezom, akým bol aj predtým. Pokorný muž vo všetkých smeroch. Hudba je jeho osud a venuje sa jej aj tesne pred dovŕšením 76 rokov. Napriek problémom so zrakom a hlasom.
Na iných festivaloch občas jeho hudba zapadla v spleti trendového popu a globálnych rádiových hitov. Pohoda je však presne ten typ festivalu, kam Sixto patrí. Návštevníci nášho najväčšieho festivalu mu pozorne načúvali, sledovali ho, snažili sa ho pochopiť a porozumieť mu. Dali mu empatiu a on ich za to rozplakal tými najkrajšími slzami šťastia a radosti. Predviedol krásne vystúpenie, pri ktorom všetko stíchlo a hodinu vírili myšlienky o živote a jeho radostiach aj ťažkostiach. A nad tým všetkým stála úvaha, že každý deň je iný a máme sa naň tešiť. Vystihla to aj úvodná Light My Fire od Doors, veď ten oheň zapáli začiatok a nakoniec všetko aj tak zhorí. Zostanú iba naše skutky a činy.
Hudobník, ktorého prirovnávajú k Bobovi Dylanovi, má neskutočne krásnu farbu hlasu stále plnú iskry a iskrivé uhlíky sú aj v jeho gitarovej hre. Tieto piesne majú veľkú silu, ale dôležité bolo sledovať ich interpreta. Aké gesto urobí, akú mimiku vyrobí, ako sa bude správať. Zachoval sa veľkoryso, keď sa na trenčianske letisko ešte raz vrátil a s veľkou pokorou poďakoval organizátorom festivalu Pohoda za vrelé prijatie.
Sixto Rodriguez – live at Pohoda 2018
Reykjavíkurdætur
Nielen Sixto Rodriguez, ale aj Islanďanky Blær Jóhannsdóttir a Kolfinna Nikulásdóttir majú za sebou neuveriteľnú históriu svojej existencie plnej sklamania, driny a odriekania. Bývalé upratovačky sa rozhodli seknúť s minulosťou. Zabudnúť na nevydarené vzťahy a upriamiť pozornosť na to, že každý môže dosiahnuť na to, čo si zmyslí, keď na sebe tvrdo pracuje.
Obdiv k Eminemovi, priľnutie k feministickým myšlienkam a vsadenie na to, že pochádzate z krajiny, ktorá je stále veľkým lákadlom pre hudobným priemysel, zrodili jednu z najoriginálnejších súčasných skupín – osemčlennú fam-rapovú kapelu Reykjavíkurdætur. Dnes promotéri vedia, že keď sa objavia na ich festivale, bude o zábavu postarané. Tieto dievčatá majú totiž nesmiernu schopnosť komunikovať s publikom. Tým, že je ich tak veľa, tak má každá svoju úlohu, ale zároveň k sebe unisono ladia a navzájom sa dopĺňajú.
Strieľanie a rozlievanie šampanského, ale aj nadávanie na chlapov a početné vulgarizmy. Tampóny, materstvo, nadváha, nevydarené vzťahy, o tom všetkom spievajú. S prižmúrenými očami sa dá povedať, že sú zábavnejšou odpoveďou na Pussy Riot.
Kronos Quartet
Tento hudobný dej spojil mladého slovenského skladateľa s renomovaným americkým súborom. Prepojil dva národy, ktorý každý má v jednom oku slzu a v druhom túžbu po zmene. Miro Tóth intenzívne prežíval smrť dvoch mladých ľudí, Kronos Quartet zase zarmútilo násilie, ktoré tento rok opäť ochromilo americké školstvo. Prepojila ich náhoda, alebo synergia, pomenovať sa to dá tak, aj tak.
Michal Kaščák poslal súboru požiadavku, či nezhudobnia domáceho autora (v rokovaní bolo aj meno Mariána Vargu), na čo mu David, umelecký vedúci súboru, odpovedal, že radi, ale pod podmienkou, že to bude súčasný autor. Na odporúčanie padlo meno Mira Tótha, ktorý zhudobnil posledný text Jána Kuciaka v Kvartete siahajúcich chápadiel (Tentacles Reaching Out).
Americký súbor už na Slovensku vystúpil. Predstavil sa na festivale Viva Musica!, v pozícii headlinera celého podujatia. Teraz boli jedni z mnohých. Dokonca sa objavili na scéne medzi tanečnými stanmi a hlavným pódiom. Hoci sa niektoré skladby zopakovali, ich program bol tentoraz pietnejší. Na úvod zaznelo multikultúrne vzopätie od Islam Chipsy, nasledoval tradicionál House of Rising, či energetická Baba O’riley. A potom prišlo to, čo predznamenalo ešte na úvod koncertu objatie Michala Kaščáka s Mirom Tóthom. Nasledovalo deväť minút rýchlej, nepoddanej a blaživej hudby. Vystupňované samotným Davidom, ktorý chápe, aké to je stratiť vlastné dieťa. Vie, že beznádej sa musí zmeniť na odovzdanie sa svojím blízkym, ale bôľ sa s vami vzrastie ako koreň stromu. Kvarteto siahajúcich chápadiel (Tentacles Reaching Out) zaznelo vo svetovej premiére a sú indície, že by sa mohlo usadiť do repertoára Kronos Quaratet a zaznieť aj inde vo svete.
Znepokojivý záver silnej skladby sa ukolísal v nasledujúcej meditatívnej skladbe Death Is the Road to Awe indikovanej v teplých farbách, alebo okolnostiach plynúcich od zomierania až k nesmrteľnosti duše.
Kronos Quartet – live at Pohoda 2018
El Gusto
Dva odlišné svety a pritom tak blízko pri sebe. Keď diváci videli dokumentárny film El Gusto s veľkým záujmom sledovali príbeh hudobníkov pochádzajúcich z opačných barikád. Židia a Arabi v ňom neboli nepriateľmi, ale kolegami a blízkymi priateľmi. Boj za nezávislosť v Alžírsku a následná islamizácia krajiny priniesla celý rad nepochopení. Dovtedy multikultúrny a kozmopolitný Alžír sa premenil a s touto zmenou vymizla aj hudba Chaâbi interpretovaná židovskými aj arabskými muzikantmi.
Dušou tejto muziky boli krásne spevy s inštrumentálnym zapojením. Na dlhých štyridsaťpäť rokov sa nad tým rozprestrel tieň, ale vôľa vyrozprávať minulosť bola väčšia. Opäť sa ich osudy spojili a pod vedením akordeonistu Mohameda Ferkiouia išli na jedinečné turné v rámci, ktorého vystúpili aj na Pohode. Ani nepriazeň počasia ich nevyhnala zo stagu, na ktorom napriek zdržaniu predviedli úžasnú zmes oduševnelých výkonov a strhujúcej hudby obracajúcej sa do minulých čias s nádejou na lepší zajtrajšok.
Vítanie Slnka: Gypsy Band Lomnické Čháve
Tradičné Vítanie Slnka vždy príde s niečím energickým. Privítať nový deň a vliať optimizmus a dobrú náladu. Áno, tých ďalších dvadsaťštyri hodín bude stáť za to. Budeme tancovať, pískať si, radovať sa a spievať. A kto iní to vie lepšie než rómski muzikanti, ktorých horúci temperament sa vlieva do hudobného toku.
Hudobníci z osady pri Veľkej Lomnici hrali už všelikomu – dekanom zo Slovenskej zdravotníckej univerzite, bohatým svadobčanom, manažérom na firemných večierkoch, a teraz po roku opäť festivalovému publiku – ľuďom z rôznych kútov Slovenska. Tým, ktorým je blízkosť osád dobre známou realitou, ale aj tým, ktorí zažívajú pri tom kultúrny šok.
Mimo svojho prostredia sú trochu plachí, ale to hneď zmizne, keď začnú hrať. Muzicírovanie je pre nich tak prirodzenou činnosťou ako dýchanie a rozprávanie. Hudba ich prenáša do sveta porozumenia, kde sú si všetci rovní, a kde splynú v jedno telo. Rómovia a gadžovia. Záverečné vítanie slnka a rozlúčka s Pohodou 2018 bolo nádherné.
