Slovenská filharmónia nezabúda na svoje publikum ani v týchto, pre nás všetkých, náročných časoch spojených so zákazom vychádzania. Prostredníctvom streamovacej platformy Vimeo a Hudobného videoarchívu sprostredkovala v piatok 5. marca 2021 o 19. hod. kultúrny zážitok divákom z celého Slovenska.
Styčným bodom koncertnej dramaturgie Slovenskej filharmónie boli (semi)autobiograficky inšpirované diela Bedřicha Smetanu, Richarda Wagnera a Antonína Dvořáka. Kým Smetanovo Sláčikové kvarteto č. 1 e mol a Dvořákovu Bohatiersku pieseň, op. 111 spája autobiografický charakter, Wagnerov jedinečný piesňový cyklus pripomína jeho nedovolený ľúbostný vzťah s autorkou libreta.
Zazneli v naštudovaní pod taktovkou Charlesa Olivieri-Munroa, jedného z najžiadanejších dirigentov súčasnosti – považovaného za uznávaného špecialistu na diela slovanských skladateľov ako Dvořák, Smetana, Janáček či Martinů. Kanaďan, narodený na Malte a trvalo žijúci v Českej republike, býva pravidelne hosťom koncertných sezón Slovenskej filharmónie. Ako sólistka večera vystúpila etablovaná operná i koncertná umelkyňa, sopranistka Mária Porubčinová. Mimochodom, na pôde Slovenskej filharmónie vystúpila tiež už po niekoľkýkrát.
Z môjho života
V úvode koncertu si poslucháči vypočuli hudobný klenot, jedno z najgeniálnejších diel svetovej komornej hudby, Sláčikové kvarteto č. 1 e mol „Z môjho života“ skladateľa Bedřicha Smetanu. Zaznelo v orchestrálnej úprave Georgea Szella, dlhoročného hudobného riaditeľa Clevelandského orchestra. Smetana ho skomponoval v seniorskom veku, v čase, keď už trpel hluchotou. Je dojímavou osobnou spoveďou, životnou reflexiou skladateľa s radosťami i strasťami života, nádejami, sklamaniami a žiaľmi vrcholiacimi v zákernej chorobe – strate sluchu.
Volanie osudu, lásku k umeniu, romantickú náklonnosť, túžby ale aj predzvesť budúcej tragédie a nástrah života s plamienkom nádeje – toto všetko vsadil do prvej časti Allegro vivo appassionato. Do obdobia veselej bezstarostnej mladosti pozýva poslucháča v druhej časti Allegro moderato a la polka. Z veselého charakteru scherza prechádza do smutnej, hĺbavé nálady. Clivé i nežné okamihy plné lásky, ale aj žiaľ, bezmocnosť a tragickosť samoty dominujú v skladbe Largo sostenuto. Začína reflexívnym violončelovým sólom vychádzajúcim z úvodného motívu prvej vety. Nasleduje rad variácií plných emócií, ktoré sú pripomienkou skladateľovho žiaľu nad predčasnou smrťou jeho prvej manželky Kateřiny.
V záverečnej časti kvarteta Vivace nadväzuje po hudobnej stránke na prvú časť. Spočiatku z nej srší šťastie, radosť a entuziazmus ako v hlavnej, i vedľajšej téme tanečného charakteru. Postupne sa jej náboj mení. Nad tremolom druhých huslí a violy sa ozve až fyzicky nepríjemný hvizd vysokého flažoletu, predstavujúci pískanie v Smetanových ušiach a prichádza desivý nepokoj. Na pozadí dramatického tremola, symbolizujúci nerovný boj so stratou sluchu, sa vracia k prvej vete diela. V závere však neprichádza zúfalstvo, ale tiché a pokorné vyrovnanie sa s budúcnosťou v úplnom pianissime na záver cody.
Kvarteto „Z môjho života“ v podaní Slovenskej filharmónie dýchalo farebnosťou, pôsobivým zvukom, ako aj šírkou i hĺbkou emócií, ktoré nádherne vymodeloval orchester Slovenskej filharmónie v naštudovaní dirigenta večera, Charlesa Olivieri-Munroa. Spolupráca orchestra, jeho jednotlivých členoch pri sólach s dirigentom bola ukážková. Dirigentova charizma, zanietenie i strhujúci prejav s jasnými a energickými gestami, a jemnocitom pre stavbu diela, dynamickú škálu a vykreslenie dramatickosti sa snúbili s majstrovstvom hráčov orchestra SF.
Romantické piesne Wagnera oslnili náročných poslucháčov
Vrcholom programu bol Wagnerov cyklus Päť básní Mathildy Wesendonckovej pre soprán a orchester (tzv. Wesendonck-Lieder), jeden z najhranejších cyklov vôbec. Len na pôde Slovenskej filharmónie odznel, hoci nie celý, už minulý rok v podaní študentky VŠMÚ, mezzosopranistky Kataríny Porubanovej. K Slovenským filharmonikom sa v ňom pripojila sólistka piatkového koncertného večera, Mária Porubčinová.
Päť básní Mathildy Wesendonckovej pre soprán a orchester skomponoval Richard Wagner vo svojom zürišskom exile v rokoch 1857 – 1858. Medzi Wagnerom a autorkou básní, Mathildou – manželkou Otta Wesendoncka, vzplanula ľúbostná aféra. Jej básne sa stali základom skladateľovho jediného neoperného vokálno-inštrumentálneho diela, cyklu Päť básní na texty Mathildy Wesendonckovej pre ženský hlas a klavír, WWW 91. Všetky tieto básne súvisia s radosťami a strasťami vášnivej lásky. V piesni Anjel („Der Engel“) sa láska porovnáva s anjelom, ktorý dokáže zmierniť smútok a úzkosť. Zastaň („Stehe still“) žiada čas, aby sa zastavil a ich duše mohli okúsiť blažené vytrhnutie. Pieseň V skleníku („Im Treibhaus“) symbolizuje hlboký pocit odcudzenia a túžbu po „skutočnej vlasti“.
„Romantika, zmyselný nádych, smútok, nostalgia, dramatickosť aj čosi nadpozemské. To všetko sa odrážalo v hlase sopranistky Márie Porubčinovej, ktorá sa predstavila ako zručná dramatická umelkyňa, schopná svojím vcítením sa a timbrom až zhypnotizovať poslucháča.“
V piesni Bolesti („Schmerzen“) sa znova objavuje smútok ako niečo, čomu je treba dlho odolávať v nádeji, že nakoniec sa môže dôjsť k väčšiemu šťastiu. Posledná pieseň – Sny („Träume“), predstavuje sny ako skutočnú realitu, ktorá podporuje lásku. Kým pieseň Anjel naopak trochu pripomína prelúdium z opery Das Rheingold (Zlato Rýna), piesne V skleníku a Sny používajú hudobnú reč prelomovej kompozície opery Tristan a Izolda, ktorú komponoval viac-menej súčasne.
Richard Wagner pôvodne skomponoval tento cyklus iba pre hlas a klavír. Jedinú z nich, pieseň „Sny“, zinštrumentoval pre orchester. Hovorí sa, že na Mathildine narodeniny v decembri 1857 ju nechal zahrať priamo pod oknami jej izby. Ostatné, rovnako očarujúce orchestrálne aranžmány, však pochádzajú z pera Wagnerovho súčasníka, dirigenta a propagátora jeho opier, Felixa Mottla, ktorý orchestráciu všetkých piatich piesní cyklu dokončil.
Na koncerte Slovenskej filharmónii zaznel tento cyklus práve v Mottlovej úprave. Čistý hlas Márie Porubčinovej znel prirodzene a plynule vo všetkých polohách. Spievala precízne, citlivo a maximálne sústredene. Ruka v ruke s tým išla aj jej perfektná technika a dynamický vývoj frázy bez intonačných chýb, s presnými výškami, frázovaním či vyrovnaním sa s prelínaním melodických línií, zmenami tempa a melodicko-rytmickými a technicko-vokálnymi efektmi.
Samozrejmosťou jej interpretácie je starostlivo zachytený text aj v zmenách timbra rešpektujúc charakter tej – ktorej piesni. Romantika, zmyselný nádych, smútok, nostalgia, dramatickosť aj čosi nadpozemské. To všetko sa odrážalo v jej hlase. Sopranistka Mária Porubčinova vokálne zažiarila, predstavila sa ako zručná dramatická umelkyňa, schopná svojím vcítením sa a timbrom až zhypnotizovať poslucháča. Kľúčovým pasážam prepožičala hĺbku a skutočnosť.
Romantické piesne Anjel, Zastaň, V skleníku, Bolesti a Sny spievala s vycibrenou technikou a krásou farieb vo všetkých polohách. Zasnene, s vnútorným uchopením deklamácie textu zvýraznila neokázalo, no veľkolepo obsah diela s jeho pointami. V piesni „Stehe still“ dláždil orchester napätie rozprávania sopranistky, ktorá sa zdarne popasovala s rôznym tokom emócii napätia a dynamikou motívov vrcholiacich vo forte ,, Lass mich sein!“. Interpretka v piesni „Träume“ vytvorila mystickú náladu a spolu s orchestrom nádherné, dynamicky rozmanité frázy plné emócií a farebných tónov. Veľkou oporou a rovnocenným partnerom jej bol orchester Slovenskej filharmónie pod taktovkou dirigenta večera, Charlesa Olivieri-Munroa. Aj tu orchester ladil čisto, s perfektnou súhrou.
Málokedy hraná, no o to zaujímavejšia pieseň bohatiera
Koncert uzatvorila autobiograficky ladená symfonická báseň Bohatierska pieseň, op. 111 Antonína Dvořáka. Tento menej známy opus sa na koncertných pódiách a v repertoároch telies objavuje zriedka, hoci krátko po jeho skomponovaní sa v roku 1898 v premiérovej interpretácii Viedenských filharmonikov pod taktovkou Gustáva Mahlera dočkal veľkého úspechu. Antonín Dvořák sa komponovaniu symfonických básní venoval po dokončení svojich deviatich symfónii, a až následne sa posunul k opernej a vokálne tvorbe.
Opusu Bohatierska pieseň, op. 111 patria dve zaujímavé charakteristiky. Je poslednou z jeho symfonických básní a jeho posledným čisto inštrumentálnym dielom vôbec. Skomponoval ho počas troch mesiacov roka 1897, len čo dokončil revíziu tretieho dejstva opery Jakobín. Snáď preto, že ho Dvořák podľa všetkého zložil z určitého inšpiračného pretlaku a bez akéhokoľvek námetu či inšpirácie, má, i keď len v náznakoch, autobiografický charakter.
Dvořákom zanechaná charakteristika diela v súvislosti s chystaným vydaním tlačeného programu k premiére zachovala aj skladateľovu osobnú výpoveď. Jeho zámerom zrejme bolo vylíčiť vysoko štylizovanou formou vlastnú umeleckú a životnú cestu či deklarovať svoj životný postoj. Dielo vyznačuje vytrvalosť, odhodlanie a viera vo vlastné schopnosti bohatiera, skôr hrdinu – umelca. Úvodnú časť otvára výrazná téma hlavného hrdinu – Molto vivace. Prúdi z nej sila, energia, rozhodnosť a odhodlanie v unisone viol, violončiel a kontrabasov. V mnohých variantoch sa kľukatí celou kompozíciou diela.
S druhou témou Adagio, quasi marcia v b mol vstupuje na pľac sklamanie, bolesť i plač. Druhá časť symfonickej básne, štylizovaná do podoby akoby smútočného pochodu stupňovaného až k výrazu monumentálnej tragiky, je v pomalšom tempe. Výraz hudby sa postupne rozjasňuje. Vo vete Des dur získava hrdina útechu i nádej v takmer tanečnom tempe tretej časti. Záverečná časť skladby zodpovedá svojim charakterom finálnej vete symfonického cyklu. Vo vete E dur v 2/4 takte vyviera vlna novej životnej radosti a nádeje v šťastnejšiu budúcnosť. Nesie sa v atmosfére neustále sa stupňujúceho nadšenia až k víťaznému, triumfálnemu záveru. Je len na škodu veci, že sa Dvořáková Bohatierska pieseň napriek svojim hudobným kvalitám neuvádza omnoho častejšie.
Kompozícia, ktorá po formálnej aj po inštrumentačnej stránke nie je jednoduchou štruktúrou, vychádzala v podaní Slovenskej filharmónie veľmi zaujímavo a napriek veľkej rozmanitosti a členitosti úplne kompaktne a presvedčivo. Orchester Slovenskej filharmónie pod citlivým vedením dirigenta s jasnou predstavou odprezentoval dielo vyznačujúce sa melodickým bohatstvom, vynaliezavou konštrukciou polyfónnych úsekov a invenčnou inštrumentáciou veľmi suverénne. Stal sa skvelým nástrojom na vyjadrenie všetkých farebných a výrazových prostriedkov s množstvom odtieňov v každej fráze odzrkadľujúc kompozičné majstrovstvo Antonína Dvořáka.
Kontakt so živou kultúrou nahradil online stream. Príjemný zážitok záleží nielen od vystupujúcich umelcov, sólistov, dirigenta, orchestru či od zboru, ale aj od nasadenia technikov zabezpečujúci vyhotovenie a vysielanie prenosov či záznamov po technickej stránke. O hladký priebeh a kvalitu streamu sa už tradične staral tím odborných technikov, ktorý si hovorí streamboyz. Svetlá, pätica HD kamier, zvuk, titulky… – to všetko je na ich zodpovednosti. Veľa o nich nevieme. Že? Tento koncert mali pod palcom technici v zložení Andrej Osvald (svetlá, zvuk) a Stano Beňačka (kamery, strih). O réžiu, postprodukciu záznamu, „stráženie“ streamu a o titulky v reálnom čase sa staral Marek Piaček.
Tento livestream, ku ktorému sa dá kedykoľvek vrátiť prostredníctvom záznamu, si podľa číselného ukazovateľa pozrelo niečo cez 170 pripojených diváckych zariadení. Málo alebo veľa? Ťažko povedať. Ak berieme v úvahu, že nie vždy platí jedno zariadenie – jeden človek. Len u nás doma vygeneroval troch sledujúcich divákov. Diváci však mohli oceniť aj novinku, ktorú v poslednom čase uviedla Slovenská filharmónia. A to možnosť si s nimi počas koncertu aj chatovať. Chatujúci si pochvaľovali program a vysoko oceňovali bravúrnu interpretáciu sopranistky Márie Porubčinovej i výborných Slovenských filharmonikov pod taktovkou Charlesa Olivieri-Munroa.
Z komentárov bolo cítiť nádejeplné pium desiderium, aby sme sa už čoskoro „odlepili“ od obrazoviek televízorov, počítačov, tabletov a smartfónov a za krásnymi a ducha povznášajúcimi zážitkami opäť zavítali do koncertných siení či divadelných sál. Kultúre naživo sa ani najlepší a bezproblémový live stream nevyrovná. Prenos značne skresľuje a kolísajúca kvalita internetového pripojenia či sekanie skvelý zážitok občas tiež naruší…
Slovenská filharmónia & Mária Porubčinová; 05.03.2021; Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, Bratislava
