Slovenská filharmónia zahájila svoju 73. koncertnú sezónu vo veľkom štýle na pozadí neistoty z nasledujúcich mesiacov. Po BHS a otváracom koncerte sa vyskytla príležitosť vypočuť si diela od Jána Cikkera, Vítězslava Nováka, Antonína Dvořáka – pri príležitosti pripomenutia 103. výročia od založenia Československej republiky.
Na úvod zaznela „Dramatická fantázia pre veľký orchester“ od Jána Cikkera z roku 1956, ktorá mala premiéru 30.októbra 1958 s dirigentom Ladislavom Slovákom. Toto orchestrálne dielo vzniklo počas toho, ako Cikker komponoval svoje opery Beg Bajazid a Mr. Scrooge, ktoré mu zaistili uznanie, ale rovnako aj plno nepríjemností. Stál za tým skladateľov naturel nemlčať, ale vyjadrovať sa aj prostredníctvom výberu tém k spoločenským udalostiam. Istotne bolo v tej dobe veľmi citlivé reagovať na revolučné udalosti v Maďarsku.
V tejto skladbe je plno snáh o spojenie zvukovej expresívnosti s orchestrálnou mohutnosťou. To sa snažila od začiatku uchopiť Slovenská filharmónia v naštudovaní Rastislava Štúra, ktorý nahradil zdravotne indisponovaného Ondreja Olosa. Filharmonici postupne cizelovali cikkerovský symfonizmus, čím sa snažili prebudiť zadumané publikum. Po prechode z burcujúceho finále do ticha začali v hlave víriť myšlienky, že by rozhodne stálo za to viac reflektovať tvorbu nášho národného skladateľa, ktorá je medzi suchoňovskou výrazovosťou a moyzesovskou hravosťou.
Obdiv k slovenským horám bol jedným zo spojení medzí úvodnou skladbou a symfonickou básňou „V Tatrách“ od Vítězslava Nováka. Zvukovú expresívnosť vystriedala lyricko-meditatívna nálada s impresionistickým nádychom. Trochu sa natískala aj paralela s národnými hymnami oboch národov. Kým Cikkerova nálada vzbudzovala výbojnú atmosféru plynúcu z „Nad tatrou sa blýska“, Novákov poetizmus bol zase bližšie „Kde domov můj.“
Výstupy oboch skladateľov na vrcholky Tatier ich inšpirovali k napísaniu viacerých diel. Tam, kde to Cikker spracovával v modernistickom ponímaní, Novák sa nechal unášať do neskorého romantizmu a piesňovej aj symfonickej tvorby J. Brahmsa. Melanchóliu poémy zvýrazňuje tónina g mol, ktorá bola zase často používaná u W. A. Mozarta.
Novák bol žiakom A. Dvořáka, u ktorého prebiehal vnútorný boj, či komponovať národne alebo kozmopolitne. Takýmto faustovským zápasom o svoju umeleckú integritu bola Symfónia č. 7 d mol, op. Dvořákova siedma z deviatich symfónii sa vyznačuje temnou až pochmúrnou náladou. Po prestávke sa publikum skoncentrovalo na najdlhšiu skladbu tohto večera. Rovnako orchester podal sústredený výkon, ktorému neprekážali ani časté zmeny dynamiky.
Na rozdiel od predchádzajúcich opusov Jána Cikkera či Vítězslava Nováka, nemá táto symfónia v sebe zakonzervovanú tú slovanskú melodiku ľudového charakteru. Viac sa pripodobňuje nemeckým tendenciám, opätovne sa tak v ten večer objavil Brahmsov zvukový ideál. Siedma Dvořákova symfónia patrí k tým orchestrálnym dielam, ktoré svoj intímny charakter pretvára v dialógu medzi sláčikmi a dychmi a dáva jednu sekcii navrch. Plechové dychové nástroje išli viac do popredia pri tvorbe súzvukov ako pri motivickej práci v hlavnej melodickej línii.
V štyroch vetách išiel orchester jednoliatou cestou s koherentnými dynamickými zmenami a častým rytmizovaním. Už prvý vrchol dosiahli hneď v prvej vete Allegro maestoso, aby potom prešli do pokojnej Poco adagio a harmonicky ju zahustili v tretej vete Scherzo. Vivace a zavŕšili vo Finale. Allegro.
Atmosféra v sále bola pokojná, s nastupujúcou treťou vlnou sa však objavujú úvahy aj pochybnosti, ako sa k sebe správame, čo všetko môžeme a dokážeme ešte ako spoločnosť zmeniť. Časť našej society cíti čoraz väčšiu skepsu, preto je nesmierne dôležité nechať si vypočuť posolstvo nádeje od skladateľov, ktorí to v živote nemali vôbec ľahké, ale hudba a umenie im pomohli preklenúť zložité obdobie.
