Otváracie dielo na koncertoch môže byť rôzneho charakteru – niekedy kratšie, inokedy dlhšie – a publikum by malo nielen uviesť, no najmä ho hneď vtiahnuť do deja. Udialo sa tak aj na štvrtkovom koncerte Slovenskej filharmónie, ktorá ho začala symfonickou básňou Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela.
Mať nadhľad a vtip je umenie, ktorým neoplývalo až tak veľa svetových skladateľov. Johann Strauss túto vlastnosť dokonale ovládal a pretavil do spomínaného diela. V štyroch častiach znázornil špásy historickej postavy zo stredoveku, ktorej príbehy sa stali legendárnymi a sú súčasťou nielen nemeckého folklóru.
V úvodnej časti sa Slovenská filharmónia pod vedením jej šéfdirigenta Daniela Raiskina zamerala na zdôraznenie hlavného motívu, aby mohol poslucháč rozoznávať jeho obmeny počas celého diela. Postava Tilla Eulenspiegela bola zvýraznená prostredníctvom energickej hry, hoci v niektorých miestach pri zmenách dynamiky, orchester mierne spomalil.
Orchester v ďalšej časti ešte viac zvýraznil pohyb znázorňujúci jeho činy, pričom v inštrumentácii vynikol najmä v klarinetoch a fagotoch, ktoré vystihli Eulenspiegelovu roztopašnosť a nezbednosť. Nasledovalo spomalenie a uvoľnenie v melancholickej tretej časti, v ktorej prišlo k reflexii a zhodnoteniu jeho skutkov. To sa prejavilo v zložitejších harmonických postupoch, ktoré Filharmonici zvládli s prehľadom.
V závere boli akcentované jemné disonancie, nasledované moduláciami a gradovaním v rozoznateľnej artikulácii, v ktorých orchester spomalením a zrýchlením držal publikum v napätí až do posledného tónu.
Uvoľnená atmosféra pretrvávala aj v druhom diele Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur od Dmitrija Šostakoviča. Hoci máme tohto skladateľa spájaného s rozpoltenosťou a večným no oprávneným pesimizmom, v tomto koncerte prechádza s bravúrnou ľahkosťou v priezračnej durovej tóniny do zádumčivej strednej molovej časti. Vyjadril tým radosť a hrdosť nad vlastným synom Maximom, ktorý s týmto koncertom absolvoval Moskovské konzervatórium. Mimochodom ten stále ešte žije a dnes má osemdesiatšesť rokov.
Po úvodných fagotových a hobojových tónoch v prvej časti Allegro prevzala arménsko-dánska klaviristka Marianna Shirinyan tému, čím zrýchlila aj tempo. Základnou charakteristikou koncertu je predovšetkým jeho melodickosť, ktorú sólistka zvýraznila najmä v prvej časti, a to aj v momentoch, keď ju prekrýval orchester, ktorý len na chvíľu prevzal iniciatívu.
Najmä v druhej pomalej časti Largo vynikol jej lyrický tón sprevádzaný citlivou hrou Filharmonikov. Priblíženie sólistu s orchestrom vyjadrilo Šostakovičov zámer, ktorý chcel tým povýšiť emocionálne vypätie nad virtuóznu zložku tohto koncertu. Naplno sa tým prejavila čistota zvuku – dotváraná najmä sláčikmi. Dynamický kontrast, najmä v záverečnej časti Allegro, umožnil interpretke predviesť temperamentnú hru s dôrazom na rytmické prvky.
Jej druhý výstup s Mozartovým Koncertom pre klavír a orchester č. 12 A dur bol oddelený prestávkou. Pravdepodobne aj preto, aby vynikli súvislosti a rozdiely medzi oboma koncertmi, ktoré majú ľahkosť aj plynulosť. V tom Mozartovom má orchester väčší priestor nielen pri sprevádzaní, ale aj pri odpútaní sa od sólového nástroja.
Úvodné Allegro plynulo s ľahkosťou v rytmických akcentoch orchestra, do ktorých nastúpila jednoduchá klavírna téma, typická pre Mozartove koncerty. Vznešenosť melodického oblúka bola zvýraznená v pomalej časti Andante, v ktorej Marianna Shirinyan postupne dávkovala emócie, podobne ako v predchádzajúcom Šostakovičovom koncerte.
Vyústenie do záverečnej rýchlej časti Allegretto, v ktorej sa téma klavíra strieda s odpoveďou orchestra, s miernymi rytmickými a dynamickými zmenami, vytváralo pocit plynulosti, no zároveň prinieslo drobné prekvapenia v podobe jemne sa vyvíjajúcich motívov. Tento dynamický záver vyústil do veľkého potlesku pre sólistku, ktorú publikum nedokázalo ani po druhýkrát vytlieskať k prídavku.
Ak by sa v tomto okamžiku skončil tento večer, nikto by nemohol nič namietať. Lenže na divákov čakal ešte jeden mimoriadne zaujímavý kúsok – choreografická poéma La valse Maurica Ravela. V nej sa francúzsky skladateľ zameral na salónnu tanečnú hudbu, v ktorej vyzdvihol jej pôvab, ale aj spoločenskú ľahkovážnosť. K napínavému zvuku fagotov rytmicky sprevádzaných kontrabasmi sa pridali dychy, ktoré boli dominantnejšie než v predchádzajúcich skladbách.
Valčíkový charakter sa postupne menil z elegancie na zvukovú drsnosť, pričom počas celého diela pretrvával tento rozpor, ktorým chcel Ravel poukázať na to, že kým spoločnosť sa oddáva zábave a hedonizmu, v jej útrobách bujnie aj niečo škodlivé, čo môže viesť k tragédii – v prípade Ravela to bol doznievajúci tieň prvej svetovej vojny.
Orchester nasledoval šéfdirigenta, ktorý viedol nestále harmonické zmeny, ktoré vyústili do implózie zvuku, pohlcujúcej aj valčíkový rytmus. Tento postupne narastajúci zvuk sa nakoniec utíšil so záverečným akordom.
