Snaha zachytiť nadpozemský rozmer vyžarovala z úsilia pripraviť štvrtkový veľkonočný koncert, na ktorom Slovenská filharmónia pod taktovkou Daniela Raiskina zahrala tri majstrovské diela.
Úvodné chorálové prelúdium O Mensch, bewein dein Sünde groß vychádza z chorálovej predohry J. S. Bacha. Tú spracoval nemecký skladateľ, organista a dirigent Max Reger vo vlastnej transkripcii, v ktorej sa stretáva barokový a neskoro romantický štýl. Z pôvodnej organovej predohry Reger vytvoril verziu pre sláčikový orchester, pričom dôraz kládol najmä na melodickú líniu.
V interpretácii Slovenskej filharmónie zaznelo viacero silných momentov s jasným vyjadrením úcty k barokovému velikánovi Bachovi. Hoci sa nepodarilo úplne dosiahnuť plnosť zvuku sláčikov, aký poznáme napríklad z interpretácií švajčiarskeho ansámblu Camerata Zürich – možno aj v dôsledku istého rešpektu až zviazanosti sviatočnou atmosférou – úcta, pokora a duchovný rozmer z neho nezmizli, práve naopak.
Slovenská filharmónia opäť potvrdila, že vie s podobne kratšími skladbami efektne pracovať, keď ich vhodne zaraďuje do svojho repertoáru – najčastejšie na navodenie atmosféry v úvode koncertov.
Koncert pre husle a orchester č. 2 d mol Maxa Brucha už prepojil zvuk celého orchestra, aj keď sláčiky opäť dominovali. V troch častiach zazneli zaujímavé momenty – už v úvodnom Adagio ma non troppo vynikla kantilénová melódia v precíznom frázovaní husľového sólistu, ruského hudobníka Mikhaila Pochekina, pôsobiaceho v Salzburgu, zatiaľ čo orchester zvýrazňoval dramatickejšie pasáže.
V nasledujúcej, kratšej časti Allegro moderato, nabralo tempo väčší spád s hlavnou, živelnou témou. Sólista sa k orchestru pridal s náročnejšími sólovými partmi a podarilo sa mu zachovať spevnosť koncertu aj v kontraste s rytmicky výrazným sprievodom. Záverečná časť Allegro energico už podľa názvu vyžadovala živelný a rázny tón, v ktorom mohol Pochekin predviesť svoju technickú vyspelosť, aby následne splynul jeho tón so zvukom orchestra.
Obe diela tak boli interpretované s odkazom na nemeckú romantickú tradíciu – svetskú aj duchovnú. Kým Reger vytvoril z chorálu takmer vokálnu meditáciu, Bruch zase vložil do husľového partu charakter ľudského hlasu.
Nasledovala prestávka, počas ktorej sa publikum mohlo nadýchnuť, aby sa naplno sústredilo na vrchol tohto veľkonočného koncertu – uvedenie diela Stabat Mater od G. Rossiniho, ktorého má väčšina poslucháčov zafixovaného ako operného skladateľa. Je faktom, že aj v tomto duchovnom epose sa výrazne opiera o operný dramatický výraz a jeho formu – striedanie recitatívov, ansámblových a zborových častí.
Práve desaťčasťové spracovanie náboženského textu vznikalo v rôznych fázach Rossiniho života – druhú polovicu dokončil až po siedmich rokoch. K nášmu orchestrálnemu telesu sa pripojil aj Slovenský filharmonický zbor a spoločne ukázali, že Rossini nebol len autorom takmer štyridsiatich opier, ale angažoval sa aj v dielach, ktorými sa snažil dobehnúť „resty“ v iných hudobných žánroch.
Rossini sa ani v tomto diele úplne nezbavil operného nánosu. Dramatickosť, uzavreté čísla, belcanto – to všetko tu bolo prítomné, aj keď úvod nepripomínal typickú ouvertúru. Jasný, priezračný zvuk sa už v úvodnej časti Stabat Mater dolorosa preklopil do dramatickosti, ktorá je výrazne odlišná napríklad od Bachových oratórií. Oveľa bližšie má k Requiem Giuseppe Verdiho či Dvořákovej verzii Stabat Mater – hoci tie sú menej lyrické a operné.
Slovenská filharmónia si dala záležať na dynamických kontrastoch – od intímnych momentov až po mohutne zborové výlevy. Vyzdvihnúť treba prácu dirigenta Jána Rozehnala, ktorý Slovenský filharmonický zbor transformoval na špičkové teleso, úspešne reprezentujúce Slovensko aj v zahraničí – len deň pred koncertom vystúpili na Veľkonočnom festivale v Salzburgu.
So záujmom publikum počúvalo štyroch speváckych sólistov: Lenku Máčikovú (soprán), Jarmilu Vantuchovú (alt), Jozefa Gráfa (tenor) a Borisa Prýgla (bas). Kým mužské hlasy intonačne obstáli bez väčších problémov – napríklad v druhej časti, tenorovej árii Cujus animam, kde Gráf znel výrazne a presvedčivo, alebo v piatej časti Eja, mater, fons amoris, kde basový hlas viedol dialóg so zborom – ženské vokály sa pri dosahovaní výšok museli miestami viac „nadrieť“, napriek tomu svojou farbou k sebe viac zapasovali, vytvorili silnejší zvukový dojem, najmä v tretej časti – duete sopránu a altu Quis est homo.
Všetci štyria speváci sa stretli v šiestej časti Sancta Mater, istud agas, kde naplno vynikla Rossiniho harmonická práca s motívom. Práve v tomto parte bolo najzreteľnejšie cítiť, že Rossini bol predovšetkým operným skladovateľom. Najduchovnejší charakter mala nasledujúca časť Christi mortem, zatiaľ čo Inflammatus et accensus priniesla ešte väčšiu dramatickú nejednoznačnosť medzi operným a duchovným zážitkom.
Záverečné In sempiterna saecula. Amen prenieslo poslucháčov oblúkom späť k J. S. Bachovi – nielen formou fúgy, ale aj oslavným charakterom v štýle barokovej tradície.
