Historické mesto, ktoré našim krajanom môže pripomínať Banskú Štiavnicu a ešte príznačnejšie Kremnicu. Miesto s všadeprítomnou zmienkou – rodisko Bedřicha Smetanu, po ktorom je pomenovaný jeden z najstarších festivalov vážnej hudby v Českej republike. V dňoch 2. až 12. júla sa v Litomyšli uskutočnil 62. ročník festivalu Smetanova Litomyšl. Jeho finálna podoba sa rodila v neľahkej situácii a stála na ťažkých rozhodnutiach.
Pôvodné motto ročníka „Múza nádeje“, odkazujúc na 75. výročie od ukončenia druhej svetovej vojny, nabralo po vyhlásení výnimočného stavu, uzatvárania hraníc, prepadu domácej ekonomiky a ukončenia všetkých verejných a kultúrnych podujatí až do odvolania úplne iný význam. To, že sa festival Smetanova Litomyšl mohol uskutočniť, hoci v úplne odlišnej podobe, bez zbytočnej hystérie zo strany štátneho aparátu (ako sa neskôr ukázalo v prípade Colour Meeting) a narastajúcich čísel (nepotvrdený žiaden nakazený po festivale), nie je výsledok náhody, ale dobre zabezpečenej organizácie.
Podľa umeleckého riaditeľa festivalu Vojtěcha Stříteského mali niekoľko verzií programu, s ktorými pracovali podľa toho, ako sa menili vládne nariadenia. Odhodlanie urobiť podujatie aj v komornej verzii bez zahraničných súborov nakoniec priniesol jedinečný a neopakovateľný program vystavaný výlučne z českých interpretov. Nielen pre publikum, ale aj pre samotných umelcov, inokedy rozlietaných po celom svete, je veľkým zážitkom prísť odohrať a zaspievať koncert v meste, ktoré ožíva tvorivým duchom Bedřicha Smetanu.
Kolorit a charakteristika mesta Litomyšl do veľkej miery poznačila aj Smetanovu tvorbu. V rodine sládka zámockého pivovaru bol od útleho veku konfrontovaný spoločenskými udalosťami, ktorých významnou súčasťou bola aj hudba. Paradoxne práve ona je v týchto ťažkých časoch odsúvaná na vedľajšiu koľaj, pretože pri tejto kríze sú pre politikov asi dôležitejšie veci ako športové zápasy, záhradnícke potreby a hobby markety či obchodné centrá, než zušľachťovanie a posilňovanie ducha. Na potulkách po neveľkej pasáži v centre mesta možno hneď naraziť na Smetanov rodný byt, ale aj na priestory, kde ako zázračné dieťa hrával koncerty a skicoval prvé skladby, predtým než sa spolu s rodinou presťahoval do Jindřichova Hradce, kde vykročil ďalším krokom k celosvetovo uznávanej kariére.
Po sto tridsiatich šiestich rokoch od úmrtia Bedřicha Smetanu si jeho genialitu pripomínajú na festivale, ktorý značnú časť svojho programu venoval jeho tvorbe, hoci namiesto operného repertoáru a ucelených diel sa viac zamerali na skladateľovu komornú tvorbu či na koncertný výber árií a symfonických cyklov.
Dramaturgia festivalu, v normálnych časoch zameraná hlavne na uvedenie veľkých opier a symfonických orchestrov, sa tak preorientovala na komorne ladené koncerty. Organizátori si siahli na dno svojich organizačných síl a boli prinútení improvizovať, z čoho však vznikli zaujímavé nápady a pre umelcov sa otvorili niektoré priestory, kde sa už dlhé roky nehralo.
Jedným z nich bolo barokové zámocké divadielko – jedno z najstarších palácových divadiel v Čechách, ktorého vznik sa panuje až do roku 1797. Malá kapacita a blízka prepojenosť javiska s hľadiskom zaručovalo intímne stretnutie s mladým klaviristom Marekom Kozákom, ktorý patrí k najvýraznejším českým pianistom poslednej dekády.
Program s prozaickým názvom Bedřich a Fryderyk pozostával zo smetanovského a chopinovského klavírneho recitálu – teda autorov, ku ktorým má Kozák dodnes veľmi blízky interpretačný vzťah aj preukázanú vďačnosť, keď mu víťazstvo na medzinárodnej súťaži Fryderyka Chopina, aj ocenenie na Medzinárodnej klavírnej súťaži Bedřicha Smetanu, pomohli k ďalšiemu napredovaniu.
Chopina hrával ešte v mladosti, aby sa k nemu po nejakom čase opäť vrátil. Niekedy si pravidelní návštevníci koncertov môžu položiť otázku, prečo sa k tvorbe jedného skladateľa neustále vracať, keď sa môže interpret obrátiť k inej hudbe? Zaujímavý je na tom práve ten prerod v tzv. interpretačnom dozrievaní. Kým mladý klavirista sa k Chopinovi môže chcieť vyjadriť viac technicky, ten skúsenejší v ňom naopak hľadá detailnejšie nuancie a skôr než na zložité stupnicové behy sa zameriava na emócie vystavané v správnom vygradovaní a dynamickom rozptyle.
PRE POSLUCHÁČOV JE VŽDY PRÍNOSNÉ, KEĎ MÔŽU NA KONCERTE POROVNAŤ PRÍSTUP K UMENIU A ŽIVOTU DVOCH ODLIŠNÝCH SKLADATEĽOV Z INEJ PERSPEKTÍVY: ZVUKOVEJ, OBSAHOVEJ, FORMOVEJ, INTERPRETAČNEJ. AK TO VIE TAKTO PODAŤ INTERPRET, AKO TO DOKÁZAL MAREK KOZÁK, KTORÝ ICH DOKÁZAL PREPOJIŤ, SPLYNÚŤ AJ ROZOZNAŤ, TAK POSLUCHÁČ ODCHÁDZA S NEZABUDNUTEĽNÝM ZÁŽITKOM.
Logickosť prepojenia jednotlivých častí a zachovanie tanečného charakteru u Chopina (Veľká brilantná polonéza Es dur op. 22, Štyri mazurky op. 30, Rondo alla Mazurka F dur op. 5) aj Smetanu (Tri poetické polky op. 8, výber z cyklu České tance (Oves, Furiant), Koncertná etuda gis moll op. 17 „Na břehu mořském) bola daná aj tým, že Marek Kozák nepôsobí iba ako interpret, ale aj ako skladateľ, ktorý má veľký cit pre rytmický priebeh.
Ďalším miestom, ku ktorému organizátori dospeli pri stavaní improvizovaného programu, bola zámocká záhrada, ktorej dramaturgia mala hlavne zaujať bežných návštevníkov zámku, ktorí možno nemajú ani vzťah k vážnej hudbe, nerozumejú jej, alebo iba nemali doteraz možnosť sa s ňou stretnúť. Toto príjemné prostredie s možnosťou sa osviežiť v priľahlej cukrárni im spríjemnilo popoludňajšie hodiny s novým festivalovým formátom Mattinata, ktorý funguje na podobných princípoch ako Hudba v sade od Viva Musica!
Fanfárovou melódiou začal svoju hutnú polhodinku hráč na lesný roh Radek Baborák, ktorý vie očariť príjemným vystupovaním aj zahltiť poslucháča zaujímavými faktami. Vo svojom programe miešal populárne filmové zvučky (Fantomas) so starou hudbou (J. Brahms, Giovanni Punto) a nenúteným spôsobom vťahoval zámerne prichádzajúcich aj náhodných pocestných do vzrušujúceho deja vážnej hudby. Stačilo mu pritom iba tridsať minút a publikum sa dožadovalo ďalšieho prídavku. Tak odlišný prístup, než sme zažívali na povinných výchovných koncertoch v škole.
Baborák sa na festival pravidelne vracia nielen ako interpret, ale aj ako dirigent a vedúci súboru Česká Sinfonietta. Pod jeho vedením vystúpil súbor s dielami od trojice ikonických skladateľov – Wolfganga Mozarta, Bélu Bartóka a Ludwiga van Beethovena. V ouvertúre k opere Don Giovanni súbor pripomenul, že Litomyšl je pôvodne operný festival, ktorého uvedenie celej Mozartovej opery si budú môcť už čoskoro vychutnať v ďalších ročníkoch.
Pri koncerte pre lesný roh a orchester Es dur KV 447 Baborák ukázal svoje interpretačné kvality, čo ocenilo nielen publikum, ale aj spoluhráči, ktorí pri tom ukázali veľký zmysel pre humor aj veľkorysosť k svojmu dirigentovi. Určite sa v tom potlesku skrývala aj vďačnosť za jeho iniciatívu, v ktorej dokázal vyzbierať nemalú finančnú čiastku ako prvú pomoc zasiahnutým umelcom.
Po tomto úvode prišiel na rad Béla Bartók s Rumunskými ľudovými tancami, teda skladateľ s prizmou mozartovského zmyslu pre melódiu a beethovenovského zvukového ideálu. Tento charakter sa lámal hlavne pri dielach inšpirovaných folklórnymi motívmi. Oslavy 250. výročia od narodenia Ludwiga van Beethovena si súbor pripomenul uvedením jeho Symfóniou č. 7 A dur op. 92, ktorá zakončila tento koncert.
Na hranách štýlov – Crossover Summer Night patrí k typom podujatiam, ktoré je vítaným osviežením dramaturgie, hoci práve slovo crossover môže niekedy odrádzať a je iba na interpretoch, ako vybalansovať hroziaci gýč s prílišnou vyumelkovanosťou. Predsa len popová hudba hraná akademikmi môže hraničiť s touto tendenciou. Lenže dvadsiate storočie prinieslo mnoho zmien v životoch hudobníkov aj poslucháčov. Populárna hudba sa stala súčasťou bežného diania, kedy klavír v domácnostiach nahradilo rádio a neskôr televízia. Uponáhľaný spôsob života sa odzrkadlil aj na produkcii hudby: ešte väčší dôraz na melódiu a jej repetíciu a dôraz na stručnosť informácií priamočiaro zakódovaných v emóciách.
Epoque Quartet (David Pokorný – 1. husle, Vladimír Klánský – 2. Husle, Vladimír Kroupa – viola, Vít Petrášek – violončelo) sa s klesajúcim záujmom o vážnu hudbu pasujú po svojom, keď prinášajú atraktívne ladené programy pre širšie publikum, ale aj spoluprácou s umelcami z popu ako Monkey Business (Objects of Desire and Other Complications). Spolu s hosťami Radekom Baborákom a klaviristom Janom Kučerom zmiešali niečo z filmovej hudby (John Williams, Vladimír Cosma) s argentínskym tangom (Astor Piazzolla) a sólovým prednesom loopera Ondřeja Rumla, ktorý pristupuje k ľudského hlasu trochu inak než operní a koncertní pevci. K hlavnej melodickej linke dodáva základný beat a imitáciou postupne pridáva ďalšie nástroje ako napríklad trúbku a ďalšie hlasy na spôsob acapelly, ako tak učinil v piesňach od Jaroslava Ježka či v obľúbenej verzii The Road Jack od Raya Charlesa.
Kým týmto vystúpením organizátori vsadili na istotu, výsledok ďalšieho koncertu uskutočneného pod názvom 4 Sóla pre Pána Bacha bol neistý a teraz nemyslíme z umeleckého, ale z komerčného hľadiska. Predsa len možnosť „utopiť“ zvuk sólového nástroja v hľadisku pre tisícku divákov, mohol odrádzať. Ale charizma štyroch sólistov to ani na okamžik neumožnila.
Štyri sólové nástroje sa stali pomyselnými končatinami, ktorými sa vyfarboval nemihotavý obraz skladateľa spájal svetský a duchovný svet pedagóga aj večného študenta učiaceho sa na vlastných chybách, ktorého polyfónia sa tiahla naprieč storočiami a vychovávala ďalších a ďalších skladateľov.
Jiří Bárta otvoril koncert Suitou pre sólové violončelo č. 1 BWV 1007, aby na ňu nadviazal klavirista Lukáš Klánský Talianskym koncertom BWV 971, nasledovaná Suitou pre sólovú harfu e moll BWV 996 v podaní Jany Bouškové a zakončená Partitou pre sólové husle č. 3 BWV 1006 Jiřího Vodičku. Ak sa ešte jednou vetou môžeme vrátiť ku konzistentnému výkonu Jiřího Bártu, tak by sa dala nájsť jedna podobnosť práve s Marekom Kozákom.
Dvoch generačne odlišných sólistov spája ten pocit, že napriek tomu, že hrávajú svojich obľúbených autorov, cítia, že v ich hudbe je stále čo nové objavovať a nachádzať. A popritom sa rokmi mení aj vzťah k tomu, ako k tomu pristupujú ako interpreti. Bárta, ktorý je previazaný s tvorbou Johanna Sebastiana Bacha, v našom rozhovore priznal, že zažíva to príjemné tápanie, kedy nevie, či sa mu niekedy podarí naplno odhaliť tajomstvo Bachovho génia. To sú umelci, ktorí sa posúvajú, napriek tomu, že stoja na jednom mieste.
Za hodnotovým aj spirituálnym zážitkom sa išlo do neďalekého Piaristického chrámu Nájdenia svätého Kríža. Práve na tomto mieste nabrala hudba úplne iný význam, keď v tichu rozjímajúcich poslucháčov sa vznášala prítomnosť aj niečoho mimo náš svet – takto k tomu pristupovali skladatelia, pre ktorých bola hudba vyjadrením nadpozemských sfér. Pri prvom koncerte Martinů Voices zaujalo aj netradičné rozmiestnenie zboru na chóre, čím vytvorili zaujímavý zvukový efekt s využitím chrámovej akustiky pri polyfónnej kompozícii Miserere od Gregoria Allegriho. Táto kompozícia bola zložená v roku 1630 pri príležitosti panovania pápeža Urbana VIII, len desať rokov skôr než bola v Litomyšli založený prvý piaristický vzdelávací inštitút.
Presun k oltáru a o tri storočia neskôr sa udialo pri uvedení diela Te Deum in C od Benjamina Brittena. Dominanciu sopránového hlasu ozdobil spevácky výkon Grażyny Biertot, ktorý naberal na intenzite s krátkymi variovanými motívmi v sprievode organu v podaní Daniely Valtové-Kosinové, aby vyvrcholil do kontrapunktu sólistky a chorálu. Tento zážitok pokračoval opätovným návratom v čase a koho iného vybrať zo starých majstrov vo vzťahu hudba slúžiaca na oslavu Boha než Johanna Sebastiana Bacha, od ktorého bola zvolená Sonáta č. 3 C dur BWV 1005 (I. Adagio, III. Largo).
Celoživotným krédom Jiřího Gemrotu nie je komponovať hudbu pre festivaly zamerané na súdobú hudbu, ale dokázať obstáť vedľa diel preverených časom. Posúdiť či skladba No Promises, uvedená v celosvetovej premiére, obstojí v konkurencii Bacha, Brittena, Allegriho, na to si so všetkou skromnosťou bude musieť pán Gemrota ešte počkať, treba však podotknúť, že jeho hudba zaujala Martinů Voices natoľko, že je to už druhá skladateľova premiéra v ich podaní (Rune pre zbor a husľové trio). V ich veľmi delikátnom podaní previazaných hlasov vytvorili konsenzus medzi slovom a hudbou, medzi obsahom a formou v zhudobnení básní ((Hatteras, Sunset, Elegy, Terms of Occupancy, Miracle of Bethany) od Richarda Hoffmana.
Aj zaradenie záverečnej kompozície Five Negro Spirituals od britského skladateľa Michaela Tippetta bolo správnym dramaturgickým ťahom a posmelením, aby sa v kostoloch hrávala aj novšia hudba a festivaly tak podporovali vznik nových diel.
Na ďalšom koncerte v chráme sa predstavila mezzosopranistka Václava Krejčí Housková v sprievode Brno Baroque Trio v zložení Zdeněk Svozil (husle), Anežka Kavalírová (violončelo) a Martin Hroch (čembalo). Hoci je Housková vnímaná hlavne ako operná speváčka s rozptylom od Mozarta k francúzskemu repertoáru, od ktorého sa teraz posúva k Verdimu, predstavila sa s koncertným recitálom, ktorému dominovala anglická a talianska vokálna príznačnosť (Benedetto Marcello, Giulio Caccini), doplnená precíteným lamentom nad zradou ((Henry Purcell – Lamento de dido), túžbou po slobode (Georg Friedrich Händel – Lascia ch’io pianga) či vďačnosťou nad matkinou nehou (William Gomez – Ave Maria) aj pocitmi osamelosti (J.S. Bach – Erbarme dich mein gott) a to všetko v clivom no zároveň nezlomnom podaní s odhodlaním, že ľudský hlas je tým najkrajším a najkomplexnejším nástrojom.
Návštevník sa po tomto večernom recitáli prechádzal zámockým areálom s inými pocitmi, než keď navštívil napríklad koncertné pásmo Crossover Summer Night, ale aj to je poslaním hudby – nie iba pobaviť, ale aj zahĺbiť a zájsť si pri tom na dno svojich emócií, aby sa mohla dostaviť katarzia nad vlastným bytím.
Každý z nás si v tomto období prešiel určitou formou samoty. Možno sa v nej niečo dozvedel o sebe samom a možno tak lepšie pochopil tých, ktorí zvyknú tvoriť izolovaný od sveta, aby po týždňoch, mesiacoch, rokoch, mohli výsledok svojej samoty odovzdať na živých stretnutiach pri hudbe. Smetanova Litomyšl bola tento rok iná, ale možno ešte silnejšia než kedykoľvek predtým. A do bodky naplnila motto tohto ročníka: Múza nádeje.
Smetanova Litomyšl, 02.-12.07.2020; Litomyšl
