Sú skupiny, o ktorých som bol presvedčený, že už nikdy v živote naživo neuvidím. Ktorých rozpad ma natoľko zarmútil ako keby sa týkal priamo mojej osoby. Ešte šťastie, že čas rany hojí a každým novým dňom ponúka i nové možnosti. Preto by bola hlúposť nevyužiť príležitosť vzhliadnuť reunionové turné Soundgarden.
Vlastne prvá vec, ktorú som spravil, keď som prišiel na 4-mesačný pobyt do Vancouveru, bola okrem ubytovania sa, kúpa vstupenky. Potešenie z lístka sa zdvojnásobilo, keď som sa dozvedel, že predkapelami budú Meat Puppets & Queens of the Stone Age. Áno, presne tí Meat Puppets (bratské duo z Arizony: Curt & Cris Kirkwood), ktorí sprevádzali Kurta a spol. pri jeho nezabudnuteľnom a dovolím si tvrdiť, že spolu s Claptonom, i najlepšom unpluggovom vystúpení aké nám MTV zatiaľ ponúkla.
Brány Rogers Areny sa otvorili klasicky hodinu pred začiatkom (18:30). Prekvapilo ma, že sa v hale mohlo fajčiť. Teda, asi to nebolo dovolené, ale fajčilo sa. Žiaľ, ja ako ‘nekuřák’ som ponúkaného jointa, odmietol. Arena bola ešte dosť poloprázdna, keď bratia Kirkwoodovci začali rytmicky zohrievať svoje spomienky. Hneď prvými dvoma skladbami (Oh Me, Plateu) nás vrátili na začiatok 90-tých rokov, kedy grunge (obzvlášť Cobain) okrádal Axla Rosea o pokojný spánok a flanelová košeľa, či rozťahaný sveter patrili do povinnej výbavy skoro každého teenegera. Chlapci hrali síce len 30 minúť, ale bola to polhodina, ktorá by kľudne dokázala zatieniť i dvojhodinové koncerty našich tuzemských interpretov. Záver ich setu spríjemnil cover od The Beach Boys – Sloop John B a samozrejme nechýbala ani Lake of Fire.
Nasledovala krátka prestávka, po ktorej na pódium napochodovali ‘kráľovné z doby kamennej’. Priznám sa, že k tejto formácií som si dlho hľadal cestu. Vždy sa mi zdali trochu preceňovaní, ale po koncerte som pochopil, že jediný kto tu bol preceňovaný, boli moje uši. Nechápem, kde som mal sluch po celé tie roky, keď som ich ignoroval. Pritom som vlastnil a aj vlastním ich tri albumy (Songs For The Deaf, Rated R, Era Vulgaris), avšak nikdy som im nevenoval veľkú pozornosť. Teraz už viem, že to bola chyba. Josh Home a jeho družina je naživo totiž ako žiletka – radikálne ostrý. Bez zbytočných gest je Vám schopný svojimi riffmi podrezať hrdlo a spevom vykopať dieru do hlavy, za ktorú mu ešte poďakujete. Ja som ďakoval za každú skladbu, ktorú mi ochotne vrazil do ušnej trubice. A ako som sa tak díval vôkol seba, som si istý, že som nebol jediný ‘slušne vychovaný’. Setlist sa niesol v retrospektívnom duchu a skoro z každého albumu odznela minimálne jedna skladba. Tak sme si mohli vychutnať trebárs aj: 3´s & 7’s, Sick, Sick, Sick, Burn The Witch, Little Sister, Make It With Chu. Najväčšie ovácie zožal na Grammy nominovaný song No One Knows. Po ktorej nasledovala už len pieseň pre mŕtvych – A Song for the Dead, ktorá bola zároveň dôstojnou bodkou za ešte dôstojnejším koncertom. Jediné, čo ma mrzelo, bolo že chlapci nezahrali moju obľúbenú Feel Good Hit Of The Summer – song, ktorý otvára album Rated R i ukončuje soundtrack k filmu Blair Witch 2: Book of Shadows. Inak bolo všetko na jednotku s hviezdičkou.
Ďalšia toaletno-pivná prestávka trvala len niečo cez 20 minút (našťastie). Všetci sme boli počas nej nadržaní ako také feny, ktoré čakajú na svojho pána. Krátko pred desiatou hodinou, sme sa konečne dočkali. Ako prvý na scénu naklusal Matt Cameron (momentálne už zarezáva na turné s Pearl Jam), za ním gitarista Kim Thayil, spevák Chris Cornell a basák Ben Shepherd. Chlapci nenechali nič na náhodu a hneď od začiatku sa do nás riadne zakusli. Ako naznačoval obrovský symbol z albumu Badmotorfinger(‘91) v pozadí, bolo zrejme, že práve tento album (spolu so Superknown‘94) bude mať najviac zastupiteľov v celom setliste. A tak sa aj stalo. Searching With My Good Eye Closed, za ňou Spoonman a ako štvrtý v poradí prišiel i sám ‘Ježíš’ (Jesus Chris Pose). Nádhera! Pokiaľ existuje niečo ako tranz, tak na tomto koncerte som bol v tranze. Moje uši nevedeli odtrhnúť zrak z tónov, ktoré rástli v Cornellovej záhrade. Doslova ma opantal svojim zjavom, smútkom i agresiou. A ešte keď sa k nemu pridal Kim a odriffoval svojich desať prikázaní, celá hala okamžite zabudla na Otče náš (lat. Pater Noster) a začala sa modliť „SOUNDGARDEN“. Dôkazom, že naše modlitby boli vypočuté, boli nasledujúce skladby: Blow Up The Outside World, Burden In My Head, Fell On Black Days, Black Hole Sun, Outshined, 
Rusty Cage. Záver hlavného setu patril songom zo Superknown a to presne skladbe titulnej a 4th of July. Pre milovníka grungeu to bol doslova vianočný set. Po rozbalení jednotlivých darčekov (skladieb), kapela sfúkla sviečky a odišla. Avšak len na pár minút, lebo o chvíľu sa vrátila i s ďalšími tromi prídavkami Beyond The Wheel, Mailman a Slaves & Bulldozers. O pólnoci začalo v hale svitať a nám nezostávalo nič iné, iba si zobrať svoju radosť a ísť domov. Cestou som stretol svoje šťastie, ktoré mi umožnilo získať autogram od Kima a Bena. Za čo mu i im veľmi pekne ďakujem.
Suma sumárum: “Bol to krásny večer plný hitov a jednej čiernej diery, ktorý by som si milerád niekedy zopakoval, len dúfam, že nebudem naň musieť čakať ďalších 13 rokov”.
autor: Marek Kučera / Hudba-Music / Musicpress.sk
Akekoľvek kopírovanie obsahu bez súhlasu autora a redakcie je porušením autorského zákona !
