autor: Radoslav Lakoštík; Spomienkovy Koncert Fedor Frešo; 06.01.2019; MMC, Bratislava
Šiesty január ako dátum spomienky na Fedora Freša nebol vybraný náhodne. Bol to deň jeho nedožitých 72. narodenín.
Bolo to zhruba dva roky dozadu, keď sa mi dostala do rúk kniha Fedora Freša s výstižným názvom – Sideman. Priznám sa, jej čítanie bolo pre mňa tak trochu zvláštne a miestami šokujúce. Poznatky z množstva hudobnej a životopisnej dokumentaristiky, či kníh Mariana Jaslovského – to všetko mi ponúkalo pomerne komplexný, no, poväčšine uhladený obraz o tom ako dobová scéna fungovala. Spísané pamäti Fedora Freša sú však iné. Ako sa píše na prebale knihy Sideman „nekompromisné a často nevyberané reakcie na kolegov sa s stali kurióznou súčasťou jeho imidžu“. Práve táto kniha bola kľúčom k náhľadu z „druhej strany“ a (ne)osobným priblížením ku kľúčovej postave česko-slovenskej rockovej hudby.
Skupiny Pražský výběr, Collegium Musicum, Fermáta a pozvaní hostia vzdali tento večer hold osobnosti, ktorá spája tie najzásadnejšie skupiny, ktoré formovali tvár česko-slovenského „big-beatu“.
Herec Alexander Bárta sa ujal udalosti ako moderátor a ako prvého na pódiu privítal Ivana Táslera so skupinou IMT Smile. V ich podaní zaznela pieseň skupiny Prúdy Cez Plece, ktorá bola aj súčasťou rozlúčkového ceremoniálu v novootvorenom „Véčku“. Etapu s kapelou Modrý efekt prišla na pódium pripomenúť piesňou Ej padá rosenka. Improvizovaná kapela v zložení Marián Čekovský (spev, Hammond organ), Erich Boboš Procházka (harmonika) a synovia Fedor Frešo ml. (basgitara) a Viktor Frešo (bicie). Napriek inštrumentácii oprostenej od neodmysliteľnej elektrickej gitary – pôvodne ľudová pieseň nestratila nič zo svojho pôvabu, naopak nadobudla opäť novú a neopakovateľnú podobu. Príjemnou spomienkou z obdobia „beatle mánie“ bola aj pieseň Baby Do Not Cry od skupiny The Soulmen Deža Ursínyho. Pódium doplnil „obdivovateľ zvuku 60. rokov“ spevák a frontman skupiny Le Payaco Tomáš Sloboda rovnako členovia skupiny IMT Smile.
The Soulmen – Baby Do Not Cry live 1967
Aj vďaka tomu, že Fedor Frešo pôsobil po boku fenomenálnych hudobníkov, nikdy nestál v centre pozornosti. To bol dôvod, prečo sa mu v živote vyhýbali oficiálne pocty a ocenenia. Tento fakt využili jeho synovia a rozhodli sa v mene svojho otca vytvoriť Cenu Fedora Freša. Prvým laureátom ceny sa stal Jozef Barina, známy hlavne z pôsobenia v skupine The Players, ktorú založil v roku 1963. Jozef Barina známy aj ako „otec slovenského rocku“ prijal cenu z rúk Borisa Ondreičku (Kosa z nosa), aby spoločne v s IMT Smile, Mariánom Čekovským a kolektívom zaspievali jednu z najpopulárnejších piesní skupiny Barinovej ďalšej dôležitej skupiny Four Mediation Hej, pán doktor, čím ukončili rozkúskovaný, no príjemný, spomienkový program.
Meditation Four – Hej, pán doktor
Pražský výběr prišiel do Bratislavy v plnej zostave (Kocáb, Pavlíček, Čok, Kryšpín, Hrubeš) a možno aj pre nich nezvyklo sa im ušlo prvé hracie miesto. Zámer dnešného večera je však jasný. Pražský výběr doplnil aj DJ Roxtar a ich angažovaná tvorba sa nezaobišla bez ironických komentárov a živých samplov. Pozornosť na pódiu pútal svetelný display, ktorý z koncertu spravil tak trochu karaoke, najmä pri piesni Zubatá, na ktorú si prizvali na pódium diváka z davu. Mám pocit, že skupina rokmi nestráca nič zo svojej aktuálnosti a nasadenia; bolo jasné, že sa na pódiu cítia rovnako dobre ako my, pod ním. Ťažko dodať viac. Pražský výběr neprekvapil, a to je dobre. Písať o tom, že Michal Pavlíček je naďalej fenomenálnym inštrumentalistom, je úplne zbytočné.
V inej úlohe sa ocitli Collegium musicum. Z pôvodnej zostavy sa predstavil len František Griglák aj keď Martin Valihora pôsobí ako koncertný člen v skupine takmer desať rokov. Basovej gitary sa chopil Frešo mladší a v jeho hre bolo počuť chýrny „odpich“ napriek tomu, že zo zvuku sa vytratil prenikavý „cveng“ otcovho neodmysliteľného trsátka. Priznám sa, že Freša mladšieho nepoznám ako hudobníka, avšak pri pohľade na prepracovanosť basových liniek som obdivoval rovnako zdatnosť Freša ml. aj skladateľský um tvorcu.
Pohľady sa upierali najviac na Vladislava Šarišského. „Slnko“ mal totiž najťažšiu úlohu, no v jeho prípade vôbec nie nesplniteľnú. Podobne ako tomu bolo pri „alternácii“ za Mareka Brezovského na spomienkovom turné Hrana, brilantne si poradil aj s ďalším charizmatickým velikánom Vargom. Možno aj jeho mentálny svet, osobitosť, dvojdomosť medzi svetom tzv. vážnej a populárnej hudby z neho robia úplne adekvátneho hudobníka (lepšie povedané osobnosť), ktorá dokáže úplne presvedčivo pripodobniť takmer nenapodobiteľné. Bez štipky pátosu – fenomenálne, mohutné, pamätné! Naplnila ma radosť, že vďaka Šarišskému sme neprišli o možnosť ako dôstojne osláviť hudbu Collegium musicum aj v roku 2019. Zazneli tri skladby Mikrokozmos, Ulica plná plášťov do dažďa a na „záver povinná“ jazda Hommage à J. S. Bach. Mimochodom, magický Hammond organ, bol zapožičaný špeciálne na dnešný večer a nepatril nikomu inému, ako Mariánovi Vargovi. Vďaka patrí Vargovej manželke.
V turbulentnom živote hudobníka Freša zanechala azda najdlhšiu stopu skupina Fermáta. Jazz-rock, art-rock, prog-rock a hlavne improvizácia – akokoľvek sa priblížime k týmto skratkám nebudeme nikdy ďaleko od centra. Prepracované kompozície dosiahli vrchol na albume Huascaran, ktorý patrí k tomu najlepšiemu, čo u nás v žánri vyšlo. Z albumu venovanému tragickej česko-slovenskej expedícii na najvyššiu horu Peru odznela skladba For Huascaran a skladba Solidarity, ktorú prišiel ako hosť odohrať jej autor, klávesák Tomáš Berka.
Fermáta – For Huascaran
Priestor mu uvoľnil najmladší člen dnešného večera Matej Maximilián Mikloš (známy napr. zo skupín Persona Grata, Sisterhood of Klangpedal), ktorý sa predstavil v zostave Fermáty po prvýkrát. Neviem, či to bol symbolický zámer, ale basgitara Tamása Beliczu bola o kúsok hlasnejšie, ako to býva zvykom. Skvelý rytmický záprah tvorili spolu so stálicou slovenskej populárnej hudby Igorom Skovayom. V úlohe hlavného hráča na klávesové nástroje sa predstavil nemenej známy Peter Preložník. Okrem zaváhaní, ktoré sa sem- tam ocitli v každom vystúpení – dali nám na známosť, že aj profesionáli sú len ľudia – mal posledný koncert malú chybičku krásy.
Po štyri a pol hodiny trvajúcej spomienke a oslave Fedora Freša sa pred záverom nebadane vyprázdňovala sála. Pokročilá hodina, posledné spoje a predstava nasledujúceho pracovného dňa je skrátka pragmatický dôvod, s ktorým sa nedá hýbať.
Na záver okrem poďakovania Fedorovi a jeho rodine asi len treba dodať, že sa tešíme, kto dostane cenu Fedora Freša budúci rok a sme zvedaví, či sa z vydarenej akcie stane tradícia. Už o pár týždňov nás totiž čaká koncert v Skalici koncert Varga 70+2, ktorý po minuloročnom 70+1 zdá sa, zakladá dôležitú tradíciu.
