V rámci turné s názvom VOID DANCERS MMXIX sa v našom MMC predstavilo päť zahraničných kapiel s primárne jednotnou hudobnou orientáciou. Všetkých päť sa vyznačuje určitými spoločnými rysmi a pre všetky platí spoločný menovateľ 666.
Prvé dve kapely žiaľ odohrali pred mojim príchodom, takže k nim len stručne. Švajčiarska trojka Matterhorn predstavili svoj prvý album Crass Cleansing (2018). Najmladšia kapela dnešného programu funguje od roku 2012 a hrajú… ťažko povedať čo vlastne. Dostávajú rôzne označenia ako „black metal punk“, „blackened speed thrash“, „proto black-death“, „progressive extreme metal“… Bez ohľadu na to, kam ich zaradíte, ich entuziastický princíp je zrejmý z každého vyjadrenia, či už slovného alebo hudobného.
V poradí druhá kapela večera Blaze of perdition prichádza z relatívne neďalekého Poľska. Po zmene názvu asi v polovici svojej existencie v ortodoxne blackmetalovom duchu sa časť kapely začína viac zaoberať okultizmom a celá záležitosť nadobúda spirituálnejší charakter. Z nahrávky miestami znejú ako sto ďalších kapiel, miestami je to celkom zaujímavé a originálne, najmä keď spievajú v rodnej poľštine. Mne sa dnes pošťastilo počuť cez dvere Majesticu už len záverečné tóny posledného songu, preto sa tu priestor venovaný tejto kapele končí.
Po nich už nastupujú opäť Švajčiari – Bölzer. Ich demo z roku 2012 nesie názov Roman acupuncture a rovnako rozporuplné pocity vo mne vyvoláva ich tvorba. Táto dvojica definuje ,Bölzer‘ ako ,,nejakú neriadenú intenzívnu silu, výbuch alebo úder, ktorý nezohľadňuje žiadne následky.. ,,sila chaosu a sila života a smrti a čo(ho)koľvek.’’ Za zmienku stojí aj iný projekt tejto dvojice s názvom Antiversum, ktorý na mňa pôsobí trocha konzistentnejším dojmom.
Čo sa týka ich dnešného vystúpenia, zvuk (10-strunovej!) gitary sa mi zdal dosť nekonkrétny, akoby sa v priestore strácal, myslím, že vo vedľajšom Randali by vyzneli kus dôstojnejšie (čo by si pri svojich impozantných kompozíciách určite zaslúžili).
Ináč okrem pošetilého zvuku ale hodnotím vcelku pozitívne. Ich black/death metal s odkazom na rímsku mytológiu rozhodne má svoj osobitý punc, ktorým sa odlišuje od množstva ostatných, hudobne spriaznených spolkov. Bölzer sa počas jedenástich rokov hrania vyprofilovali na kapelu s originálnym hudobným názorom, schopným osloviť ,,hordy metalových hláv’.
Na tento koncert som čakala väčšiu časť roka 2019, odkedy bolo známe, že prídu zahrať zaklínači z nórskej Ríše Smrti – Dødheimsgard. Kapelu som začala registrovať od ich EP Satanic Art z roku 1998. Práve táto nahrávka sa považuje za prelomovú, keď si kapela k popiske black metal pridáva ďalšie dve – avant garde a industrial.
Bolo to asi po prvý krát, kedy som v metalovej muzike počula husle, ktoré tam dokonca dokonale zapadali, nehovoriac o patrične temných klavírnych úvodoch. Táto nie úplne bežná kombinácia v ich podaní mi dosť učarovala a do dnešného dňa som nenatrafila na kapelu, ktorá by v tomto smere dosahovala podobnú úroveň.
Svoj set dnešný večer začali cca 2-minutovým, klavírnym introm po ktorom nasledovali Shiva-Interfere a Sonar Bliss z 666 International (1999). Pri hlbšom pohľade do histórie kapely sa človek okrem iného dozvie, že v prapôvodnej zostave trýmal basu Gylve Fenris Nagel, dnes už podstatne známejší ako Fenriz z Darkthrone. Demo, ktoré vzniklo z tejto spolupráce pochádza z roku 1994 a pochádza z neho aj nasledujúca skladba En krig’å seire – Vojna o víťazstvo. Aj keď hudobne sa jedná ešte o pravoverný blackmetal, texty už vtedy mali svoju charakteristickú ,militantnú‘ poéziu. Na túto tradíciu DHG naväzuje aj v ďalšom (15-minutovom!) songu Aphelion Void zo zatiaľ posledného albumu Ohromujúca temnota (všimnite si podobnosť obalu s obalom Pink Floyd – Dark Side Of The Moon). – A Umbra Omega (2015).
,,There is a place called reality
Hidden to all men
You can reach it through insanity
But never to return again.“
Klasická inštrumentálna zostava je ale už obohatená o klavír, (žiaľ iba) v nahrávke dokonca počuť aj saxofón. Spevák/gitarista Vicotnik sa miestami mení na rozprávača, pohybmi rúk zaklína publikum a dotvára atmosféru severskej rozprávky. Na margo najnovších členov (,,newest asylum inmates“) sa Vicotnik vyjadril ,,Thunberg (gitara) is from Hell and Måløy (basa) is a hologram.’’ Gitarista celý zahalený v čiernom obtiahnutom kostýme pripomínal niečo medzi členom zásahovej jednotky a Spidermanom, zatiaľ čo ,,hologram’‘ pomaľovaný červeno-čiernym warpaintom až do odvážneho výstrihu celé vystúpenie pobiehal po pódiu s radostným úsmevom.
Nasledujúci song Ghostforce Soul Constrictor (Supervillain Outcast, 2007) počas 4 minút vystrieda rôznorodé pasáže; skuvíňajúca víchrica hneď v úvode plynule vyústi do medzipasáže s chytľavým, takmer až dancehallovým rytmom. Zo starších vecí odzneli ešte The Ultimate Reflection z albumu Monumental Possession (1996) a Ion Storm zo 666 International (1999). Približne hodinový set uzatvára môj obľúbený Traces of Reality s nezabudnuteľným klavírnym úvodom z už spomínaného EP Satanic Art (1998).
K ich vystúpeniu mám jedinú výhradu. Práve to, čo robí túto kapelu vo svojom ,teritóriu’ tak výnimočnou, teda nasamplované zvuky, doplňujúce celkový výraz ich muziky, dnes večer akosi úplne nevyznelo. Tanečníci prázdnoty si odpustili prídavok a vzápätí ich (opäť) pohltila tma.
Na záver neostáva než súhlasiť s Vicotnikovim citátom z rozhovoru v magazíne Decibel: ,,Hudobný žáner, ktorý je povestný svojou vyhranenosťou, potrebuje kapelu ako sme my, ktorá stále dokáže posúvať hudobné hranice. ‘‘
Bude to znieť možno trocha arogantne, ale po tomto doslova umeleckom zážitku som si nedokázala kaziť dojem poslednou kapelou večera s veľavravným názvom Harakiri for the sky. Dødheimsgard pred nimi predviedli výkon rokmi vyzretej kapely, o akom mladí Rakúšania môžu zatiaľ iba snívať.
autor: Tereza Haščičová; interpreti: Matterhorn, Blaze of perdition, Bölzer, Dødheimsgard, Harakiri for the sky; 29.11. 2019, MMC, Bratislava
