V roku 2012 Soen narukovali so svojím debutom Cognitive a zbehlí poslucháči okamžite spozorneli pri menách Martine Lopez či Steve Di Giorgio. Lopez nahral so skupinou Opeth niekoľko úspešných albumov, za všetky asi najoceňovanejší Blackwater Park.
Za „workoholika“ Di Giorgia vypovedá najviac spolupráca so „žánrotvorcami“ a pilierom metalu floridskými Death. Okrem hviezdnej rytmiky sme medzi riadkami zbrklo prebehli neznáme mená speváka Joel Ekelöfa a gitaristu Kima Platbarzdisa. V roku 2015 Soen obmenili zostavu a majú na konte už druhý album, ktorý bol prijatý s nadšením rovnako ako debut. Ako sa dokáže kapela s medzinárodným obsadením vyrovnať s technicky náročným repertoárom, som sa prišiel presvedčiť na spoločné turné s Shiverburn a Francúzmi Lizzard.
Do Viedenskej Arény prichádzame na čas, no pár minút si ešte počkáme na prvú skupinu, holandských Shiverburn. Podľa poradia na lístkoch som mal obavy, že budú hrať druhí, ako predkapela Soen. Prečo obavy? Moderne poňatému rock-metalu so ženským vokálom nebolo čo vytknúť. Výborný zvuk, speváčka Sanna Heuyerjans spievala s nasadením a popovou chytľavosťou vynikajúco, hlavne vo vyšších polohách. Shiverburn boli zohratí, „vymódení“ ako z life-stylového katalógu. Žánrovo všetko v poriadku, avšak tento dramaturgický prešľap sa ukázal aj na hŕstke prítomných divákov, ktorí boli na Shiverburn zvedaví.
Shiverburn – One Step Closer
Po krátkom vystúpení modernistov Shiverburn začína pre mňa ďalšia neznáma – Lizzard. Odštartujú expresne. Prichádzame do začatého setu a slušne zaplneného priestoru. Okamžite som priťahovaný viac a viac dopredu, vlnou extatického post metalového vírenia a je mi jasné, že na pódiu sa deje niečo výnimočné. Skupina v trojici pôsobí neuveriteľne plno a bohato. Najväčší podiel na tom mal spevák, gitarista Mathieu Ricou. Paleta nápadov je pestrá, neotrepaná, ako aj škála zvukov a živých slučiek/loopov, ktoré umne ovláda svojim pedalboardom. Za bicími sedela Katy Elwell. Tá mi robila nesmiernu radosť krásnou hrou a úderom, s ktorým by zahanbila nejedného muža. Zjavne nie som nadšení len ja, pretože diváci odmeňujú Lizzard úprimnými pokrikmi a potleskom. Rozbehnutí Lizzard sa nedajú len tak zastaviť. Na koniec setu „middle finger“ smerom ku zvukárovi a nasleduje prídavok cez čas. Po ňom sa kapela rýchlo ponáhľa z pódia, aby urovnala časový sklz a opäť sa obávam. Obávam sa, či nebol Lizzard vrchol večera.
Lizzard – Vigilent
Od Soen som očakával veľa, pravú katarziu, nevypovedateľné „čosi“. Koncert ešte ani nezačal a na pódiu sa objavil ďalší estetický rozmer. Okrem vizuálneho a primárneho zvukového, čuchový – „duchovná“ predpríprava v podobe dymiaceho kadidla. Ako prvá odznie skladba Delenda a po nej singel Tabula Rasa z aktuálneho albumu Tellurian. Po čase si zvykám na zvuk. Je čitateľný, no sme prakticky úplne vpredu (kde je zvuk agresívnejší), aby sme boli kapele na dosah. Na začiatku mi hudobníci prídu jemne rozpačití. Vymieňajú si pohľady aj zopár slov. Všetku pozornosť a obavy sa rozplynú v osobe speváka Joela Ekelöfa. Repertoár jeho gest nie je široký. Nie je to showman, ani programový krásavec (nieže by to bolo dôležité!). Avšak charizma a naliehavosť jeho prejavu bola magnetom. Texty Soen pre mňa bohužiaľ ostávajú neodhalené. Aj bez ich znalosti som mal pocit, akoby som presne rozumel posolstvu. Ekelöf pôsobil ako svetský kazateľ, múdry starší, ktorý sa nevzdá a svoje vedenie chce posunúť aj na divákov. Orientálne ozdoby z neho robili východného „muezína“ a dym z kadidla ho posúval do nášho „kresťanského“ rítu. Aj keď sa nad pódium chvíľu vznáša čierna vlajka, žiadna čierna omša sa nekoná, naopak. Sme svedkami „svetskej metalovej ekumény“. Čo ma mierne rozrušovalo, bolo ego gitaristu, ktorý nezaprel svoje rockerské srdce. Miesta, ktoré mali ostať bez ozdôb, navŕšil zbytočným sólovaním ala Pink Floyd, plus nejaký ten „malmsteenovský“ beh. Jeho hru som si viac vychutnal vo vynikajúco zahranej Words, než vo vyprázdnenej ekvilibristike. K dokonalosti chýbalo len málo a tak som sa po koncerte ponáhľal posledným metrom pozrieť na opustený nočný Stephnasdom. V tichosti, bez turistov.
Soen – The Words
V zložitej situácií dnešných dní, by som s plným svedomím vymenil populistické prázdne reči politickej „elity“ za úprimné a srdečné posolstvá elity umeleckej. Aj keby nám za hypotetickej vlády umelcov veľa vecí popadalo na hlavu, ja by som to riskol.
