Pre niektorých hudobníkov je koncert viac než len živou rekapituláciou ich nových piesní a najväčších hitov. Predstavuje možnosť naživo naprojektovať sled svojich myšlienok podporených veľkou zvukovou aparatúrou a bohatou vizualizáciou. Ako pripraviť naozaj skutočný umelecký pôžitok z koncertu sa mohli presvedčiť návštevníci londýnskej Barbican. Svoje epické hudobno-vizuálne predstavenie tam predstavila kapela These New Puritans.
Jack Barnett (spev, produkcia, hudobné nástroje) a George Barnett (bicie nástroje, elektronika, produkcia, artwork) sa po šiestich rokoch vrátili do multifunkčnej haly Barbican na svoj už tretí koncert na tomto mieste. Vystúpenie pod názvom The Blue Door odohrali so šestnásťčlenným ansámblom.
Štrnásť rokov a štyri albumy svedčia o precíznom plánovaní. These New Puritans nevypustia do éteru nič, čo by nemali premyslené, prekomponované a dôkladne naštudované na koncertnú prezentáciu. Bratia Barnettovci si premysleli ďalší krok a rozhodli sa ním pozmeniť svoju minulosť.
Tak ako ide čas, tak sa aj menil ich zvuk z gitarového debutu Beat Pyramid až po eklektickú Inside the Rose, na ktorej sú prvky neoklasicizmu, industriálneho folku a barokového popu. Nie je ničím neobvyklé, že sa hudobníci vracajú späť k svojím starším dielam, aby ich prerobili. Z tohto dôvodu vznikol album Titled The Cut (2016-2019) , na ktorom These New Puritans prearanžovali a zremixovali niektoré skladby určené na koncertovanie. Okrem nových aranžmánov vytvorili aj nové umelecké vizualizácie.
Ničím nerušený zážitok malo zabezpečiť uzavretie sály hneď po začatí koncertu. Uvádzačky našťastie neoplývali nemeckou presnosťou, takže nonšalantne vpustili divákov aj po ich minútovom meškaní. Po usadení začalo elektronické barokové divadlo, kde hlavní aktéri zaviedli publikum do blikotavého a temného sveta These New Puritans. Kráčajú v ňom po stopách Pink Floyd, Rogera Watersa, Animal Collective, Genesis, Tangerin Dream a ďalších, ktorí do hudby zaobaľovali estetický a umelecký pohľad na svet – ten fyzický aj metafyzický.
chladný prejav these new puritans kontrastuje s ich plnofarebným zvukom v kombinácii dychov, vibrafónov a elektroniky
Ich zvuk je veľmi špecifický – trochu pesničkársky, miestami zase neobarokový aj neoklasicistický, svojou mystikou sa približuje ku kultovým Current 93, čo vôbec nie je náhoda, keďže na ich poslednej doske s nimi spolupracoval David Tibet a samozrejme netreba vynechať ani toľko ospevovaný Depeche Mode. Pri počúvaní Where The Trees Are On Fire sa len ťažko ubrániť pocitu, že pred vami stojí súčasná obdoba Dava Gahana. Ale tento eklektizmus je originálnou skladačkou, ktorá má tú výhodu, že vie zaujať rozmanitú sortu poslucháčov.
Tí, ktorí sledujú TNP od začiatku ich kariéry, sa mohli zamyslieť nad tým, kam sa podeli tie energické okamžiky ako v skladbách Swords of Truth či Elvis. Mladíci dospeli a vyzrel aj ich prejav, ktorý je teraz zádumčivejšou meditáciou medzi orchestrálnou a syntetizátorovou komunikáciou. Už ich nebaví pohybovať sa v intenciách tanečnej alternatívy, ale tvarovať orchestrálnu inštrumentáciu v prekvapivej kombinácii štyroch vibrafónov a dychového septeta.
Svoj tvar ohraničili hranami contemporary, industriálnej a minimal music s ozvláštnenou gotickou atmosférou podobnou nemeckému spevákovi Joachimovi Wittovi, no vo vnútri de fakto s neobmedzenou umeleckou slobodou. Za ňou stojí snaha posúvať svoje výrazové a vyjadrovacie prostriedky, ktoré dávno prekročili hranice bežného koncertu a obyčajného alternatívneho popu.
autor: Daniel Hevier ml.
interpret: These New Puritans / 23. 02.2020 / the Barbican, Londýn
