Ľudia z umeleckého prostredia sa už dlhšiu dobu snažia o opätovné zblíženie Viedne a Bratislavy. Je to logický krok. Medzi mestami je iba čosi šesťdesiat kilometrová vzdialenosť, obe metropole majú dobre vybudovanú klubovú štruktúru, vzdelané domáce publikum a prílev turistov. Namiesto konkurovania sa môžu dopĺňať.
Bratislava stále nie je ohniskom pozornosti zahraničných promotérov, ale pomalými míľovými krokmi sa dostáva z tieňa jej atraktívnejšej sesternici. Festival Waves bol sľubným pokusom nedotiahnutým do konca. Zblíženie napriek tomu pokračuje, čoho dôkazom je impulz medzi rakúskou aj slovenskou elektronickou scénou. Slovenskí producenti chodia hrávať do Viedne, Rakúšania sem zase zavítajú nielen pre lacnejšie pivo, ale aj pre ochotu Bratislavčanov spoznávať novú hudbu.
Symbolicky toto spojenie prezentovali obaja aktéri tohto večera. Jimmy Pé si ako krstného otca zvolil práve Richarda Dorfmeistera a Ruperta Hubera zo zoskupenia Tosca. Keďže ešte nemal spracovaný vinyl EP dosky Masika, spoločne pokrstili iba maketu. Doteraz naším najexportnejším artiklom bol B-Complex, teraz je slovenská scéna vo väčšom pohybe a Jimmy Pé sa môže stať atraktívnou voľbou pre kluby a festivaly, ktoré hľadajú neošúchanú produkciu. Dlho si lámal hlavu nad tým, ako má hrať elektroniku naživo, aby to bolo zaujímavé a vedel stále zaujať niečím novým. Snaží sa to vyriešiť rôznymi moduláciami, ktoré počas svojich setov striedavo zamieňa, ako aj vďaka prepojeniu inštrumentálnych beatov s vokálom Tante Elze a Ashley Abrman a sláčikovým partom v podaní Jána Kružliaka.
Jimmy Pé – live MMC 2017
Po frenetickom úvode sa srdečný tep ustálil na príjemných 90 bpm charakteristický pre elektronický žáner downtempo. V prípade rakúskej formácie Tosca to je často ešte o čosi menej. Hudobníci Richard Dorfmeister & Rupert Huber dávajú dôraz na vytváranie celkovej atmosféry, na pomalé gradovanie harmonických plôch a na celkový efekt, ktorý to má na poslucháča ich živých vystúpení. Publikum sa tak stáva aktérom hudobného divadla, kde je dôležitý každý detail: výber klubu, výsledný zvuk, vizualizácia atď. A tieto aspekty boli pri ich prvej návštevy Bratislavy spred troch rokov podcenené. Vtedy hrávali o čosi rýchlejšie sety, teraz bolo tempo pomalšie, ale celok zase kompaktnejší. Dôležitým sa v stal v slede harmonickej a rytmickej štruktúry každučký Rupertov klavírny tón. Jeho klavírna hra sa v čomsi podobala minimalistickému Nilsovi Frahmovi, ale namiesto vytvárania neustálych slučiek repetícií triol a kvintol posúval hudobný dej jedným, dvoma tónmi.
Tosca sa asi už nikdy nepresadí na pódiách veľkých festivalov, na to je ich hra príliš intímna, a na špičku klubovej elektroniky typu Cinematic Orchestra sa tiež nedotiahnu. Napriek tomu si okolo svojho pôsobenia na scéne vybudovali „silové pole“, ktoré bude aj v blízkej dobe k sebe priťahovať priaznivcov kvalitnej a inteligentnej elektronickej hudby.
