Tri kapely, tri krajiny a tri rôzne pohľady na jeden hudobný žáner. To priniesli v piatkový večer do košickej Tabačky skupiny Alcest, Mono, a pg.lost. Tým jedným žánrom som mal samozrejme na mysli post-rock. Bližšie by bolo pomenovanie atmosférická gitarová hudba, avšak v tomto znení už nemožno hovoriť o žánri. Žáner to je zväčša len skratka, ako spojiť príbuzné hudobné cítenie a tendencie.
V tomto smere sa podarilo v tento večer naozaj silné spojenie hlavných aktérov éterických Francúzov Alcest a extravagantných Japoncov Mono. Potešujúci bol fakt, že obidve skupiny dostali na pódiu rovnaký čas, keďže európske turné poňali sympaticky ako co-headlining tour. Ako prvá a posledná predkapela piatkového večera vystúpili pg.lost. Ich inštrumentálne poňatie vzdušných atmosfér je moderné, zvukovo pestré a komplexné. Tak som to cítil na ich aktuálnom albume Versus. Počas nášho rozhovoru s frontmanom Alcest mi bohužiaľ ušiel skoro celý set, ktorý trval len niečo cez pol hodinu. Z toho mála čo som mohol vidieť, ma nič neprekvapilo. To nemyslím ako výčitku, naopak. Skvelý zvuk dal jasne vyniknúť ich precíznym stavaným skladbám. Len akosi som sa ocitol „in medias res“. Od ostatných, ktorí mali možnosť vidieť ich vystúpenie celé a naladiť sa na ich vlnu už od začiatku, zneli len pochvalné slová.
Japonci Mono boli avizovaní už na ôsmu večer. Od prvého momentu som mal pocit výnimočnosti, extravagancie, exotiky, niečoho čo sa nedá predstierať, oklamať, prvoplánovo vymyslieť. Bol to aj svojský chlad a odstup hudobníkov. Možno aj v snahe o čo najväčšiu koncentráciu gitaristi volia pohodlné sedenie, ktoré im umožňuje väčšmi kontrolovať ich sonické orgie. Presne o tom sú Mono. Dôsledná a v prvom rade dynamická zvukotvorba, ktorá si postačí s primitívnym minimalistickým motívom, ktorý ostentatívnym opakovaním a stupňovaním vedia transformovať do neuveriteľných obrátok. Musím povedať, že nikdy predtým som nemal možnosť vidieť takéto prevedenie rozmarného jemnocitu a ušľachtilého hluku. Obzvlášť intenzívne som tento pocit nadobudol pri skladbách Death in Rebirth a „ultratemnnom“ závere skladby hodnej svojho mena – Requiem for Hell (mimochodom obidve skladby pochádzajú z rovnomenného albumu Requiem for Hell). Zhodiť to na odlišnosť kultúr by bolo jednoduché, ale extrémy, ktoré v japonskej kultúre existujú nemožno poprieť. Za všetky stačí spomenúť japonského noisového arcimága Merzbowa.
Mono – Requiem For Hell
Alcest sa albumom Kodama na moju veľkú radosť vrátili naspäť k metalovým koreňom. Tam sú skutočne doma a na tejto pôde si koniec koncov vytvorili osobité postavenie a predovšetkým vybudovali vlastnú tvár. Do tretice skvelý zvuk, avšak s tichými vokálmi, čo bolo na škodu. Hoci sme vedeli o zdravotných problémoch, ktoré si vybralo vyše mesačné turné bez jediného voľného dňa (!), mám pocit, že tento éterický typ spevu bol na koncertoch vždy problém. Odhliadnuc od toho, kapela pôsobí uvoľnene. Úsporné pódiové pohyby prirodzene prispôsobuje povahe svojej hudby. Napriek tomu, že vychádza z black metalových koreňov, ma silne melancholickú náladu, stále je v nej veľký kus pozitívnej emócie. Ten srší aj z vyrovnaného speváka, gitaristu, skladateľa a mozgu kapely Neigeho. Odznieva prierez diskografiou – Écailles de Lune, Autre Temps, Deliverance – samozrejme s dôrazom na nový album Kodama.
Alcest – Autre Temps
Podarené koncerty v príjemne zaplnenej Tabačke museli uspokojiť každého. Netrúfal by som si povedať, kto bol v tento večer väčším ťahákom. Spätne však môžem povedať, že najpresvedčivejší a najprofesionálnejší výkon patril dnes večer skupine Mono. Niet sa čo čudovať. Od roku 2001 pri nich svieti úctyhodné číslo – deväť štúdiových albumov.
