autor: Daniel Hevier ml.; autor fotografií: Daniel Hevier ml.; účinkujúci: Trixey Whitney; 29.05.2019; Ancienne Belgique, Brusel
Dvoma vypredanými koncertmi potvrdila, že ju doma v Belgicku stále čakajú verní fanúšikovia. Z USA prišla s novým albumom a s takmer minimalistickým vystúpením – zredukovaný na dvojicu a videoprojekciu s geometrickými tvarmi.
Prechádzame sa uličkami Bruselu, ktoré rozpaľuje teplý vzduch. Vôbec sa nezdá taký sterilný, ako ho opisujú všemožné rebríčky najnudnejších miest, ani nie taký nebezpečný, ako nám tvrdia euroskeptickí fašisti. Hlavné mesto Belgicka rozdúchava inšpiráciu z cudzích kultúr aj vedomie, že tento pohyb sa nedá zastaviť.
Pristavujeme sa pri Ancienne Belgique – modernej hale, ktorej vonkajšok dáva tušiť, že už má niečo za sebou, ale jej vnútrajšok spĺňa všetky parametre klubového života s príjemným foajé, v ktorom sú plazmové televízory, bary a dokonca aj bočný východ na vlak. Základy tohto kultúrneho stánku boli vybudované v 15. storočí a vystupovali tu slávni muzikanti ako Edith Piaf, Annie Cordy, Gilbert Bécaud či najznámejší belgický spevák Jacques Brel.
Pre belgických umelcov je veľká pocta, keď tu môžu hrať. Jedna zo súčasne najznámejších belgických kapiel dEUS tu odohrala vypredaný týždeň. S obdobnými očakávaniami sa čakal príchod speváčky a skladateľky Trixie Whitley. Tá s verejnými vystupovaniami začala už v skorom detstve. Dcéra známeho bluesového muzikanta Chrisa Whitleyho začínala s bicími nástrojmi, o čosi neskôr k tomu pridala mixovanie skladieb a stala sa najmladšou belgickou DJkou.
Po otcovi zdedila nielen hudobný talent, ale aj neposednosť, ktorú práve jemu najviac vyčítala. Keď sa s mamou presťahovala z New Yorku do Ghentu vedela, že tu dlho nezostane. V sedemnástich odišla opäť za veľkú mláku. Život jej nič zadarmo nedaroval, a keď sa chcela venovať hudbe, musela sa pretĺkať cez rôzne zamestnania, aby si zarobila na živobytie. Objavil ju Daniel Lanois a nasmeroval do skupiny Black Dub. Spojenie medzi alternatívou, elektronikou a jazzovým feelingom si osvojila aj vo svojej sólovej tvorbe. Prednedávnom vydaný tretí štúdiový album Lacuna dokončila v New Yorku, kde striedavo pobýva. Jej druhým prechodným domovom je Belgicko.
Začiatok jednoduchý, ale za to pôsobivejší. Jednoduchý nápad načítajúceho sa kruhu sa počas koncertu rozvíjal meniacimi sa geometrickými tvarmi. Trixey, cez ktorú prechádzali modré pásy, zaspievala prelúdium, z ktorého skočila do piesne Hearbeat z novej dosky. Modrá farba značí v znakoch aury komunikatívnosť, ktorá prenikla a zaplnila celú koncertnú sálu. Do nej sa vliekli odtiene silného altového hlasu a spojenie klavírnych a elektronických aranžmánov spájajúcich minimalizmus a variabilitu.
Takto sa buduje individualistický štýl. Nie epigónstvo, ale ozvena všemožných inšpirácií. Vytvorený pomyselný kruh, v ktorom sa berie aj dáva. Zaujímavé, že symetria sa u belgickej hudobníčky nej prejavuje aj tým, že každé tri roky privádza na svet jeden album: Fourth Corner (2013) Porta Bohemica (2016) Lacuna (2019). Každý je niečím zvláštny a posúva vpred jej muzikantské schopnosti – od artikulácie až po aranžérsku rutinnosť.
Konfrontácia s otcom, s ktorým nemala ideálny vzťah, prišla až v polovici koncertu v skladbe s čitateľným názvom Closer. Interpretka v jednom rozhovore povedala, že intuícia a zraniteľnosť sú jedny z najviac podceňovaných právomoci, s ktorými ľudia disponujú. Ona sa s týmito obavami stotožnila. Stali sa jej súčasťou. Vďaka tomu môže rozcitlivieť tých, čo načúvajú jej krehkým a gradujúcim skladbám. Naživo to pôsobí skutočne a autenticky.
V nových piesňach sa chcela oslobodiť od závislosti na kapele. Vytvorila intímnu štruktúru, na ktorej vyrástla melodická linka omámená rôznymi dynamickými odtieňmi aj krajnými výškami. Delikátna kombinácia elektroniky stála na jednoduchej kombinácii gitary, klavíru a bicích. To všetko iba v dvojčlennej zostave, ktorá vyslala do hľadiska súzvuk celej kapely. Kruh sa po pätnástich piesní uzavrel, no speváčkina cirkulácia medzi rodným Belgickom a New Yorkom je stále otvorená.
