Autor: Martin Saksa; Interpreti: Kiss of the Dolls, Red Partizan, U.D.O.; 26.03.2019; Majestic Music Club; Bratislava
Udo Dirkschneider, niekdajší spevák známej nemeckej metalovej formácie Accept, by mohol vo svojich šesťdesiatich šiestich rokoch už dávno sedieť doma v pohodlí s vyloženými nohami a len tak rozjímať nad svojou úspešnou kariérou. Miesto toho však stále vydáva nové albumy a ešte k tomu stále koncertuje, a to vo veľkolepom štýle.
Udo Dirkschneider, niekdajší spevák známej nemeckej metalovej formácie Accept, by mohol vo svojich šesťdesiatich šiestich rokoch už dávno sedieť doma v pohodlí s vyloženými nohami a len tak rozjímať nad svojou úspešnou kariérou. Miesto toho však stále vydáva nové albumy a ešte k tomu stále koncertuje, a to vo veľkolepom štýle.Udo je už žijúcou legendou v rámci metalového hudobného žánru. Kariéra tohto speváka, a skladateľa začala už koncom sedemdesiatych rokov, kedy jeho nezameniteľný ostrý chraplák bolo prvýkrát počuť na eponymnom albume skupiny Accept. S touto skupinou nahral dokopy 10 štúdiových albumov a prežil s ňou najslávnejšie časy.
Od roku 1987, kedy sa vydal na sólovú dráhu už pod názvom U.D.O., pridal ďalších 16 štúdioviek, a to už je naozaj úctyhodné číslo. Okrem toho ešte v nedávnej dobe koncertoval (jeden z koncertov bol aj v Bratislave) pod hlavičkou Dirkschneider s programom najlepších songov od Accept, výsledkom čoho bol živák Live – Back to the Roots – Accepted! A aby toho nebolo málo, minulý rok vydal ďalšiu výbornú sólovku (ako U.D.O.) s názvom Steelfactory a vybral sa na rovnomenné turné, ktorého jednou zo zastávok bol aj bratislavský Majestic Music Club (MMC).
V úlohe supportu sa predstavili dve formácie s trochu čudnými názvami Kiss of the Dolls a Red Partizan. Prví menovaní blues rockeri z Rigy ešte poriedke publikum moc nenakopli, zato Red Partizan z Nemecka klasickou heavy produkciou a výborným zvukom už áno.
Presne po pol desiatej hodine večernej sa spustila oceľová fabrika, a to čo sa dialo na pódiu sa nedá nazvať inak, ako prototyp dokonalej metalovej show. Plné dve hodiny dvadsiatky skvelých Uďáckych pesničiek, nádherná scéna s pôsobivým svetelným parkom, špičkový a dokonalý zvuk, výborné inštrumentálne výkony a v neposlednom rade stále skvelá hlasová forma hlavného protagonistu.
U.D.O. – One Heart One Soul
Jeho celková vyrovnanosť, nadhľad a charakteristické minimalistické gestá a mimika prežívania hudby pôsobili až milým dojmom. Za bicími sedel jeho syn Sven, z ktorého sa v mladom veku stal jeden z najrešpektovanejších hudobníkov a na jeho bubenícke finesy bolo radosť pozerať. Výborne mu sekundovali aj basgitarista Tilen Hudrap, gitarista Dee Dammers a tiež ruský gitarový mág Andrey Smirnov.
Celkovo bolo na všetkých muzikantoch vidno, že sa naozaj bavia živým hraním, akoby to bol ich prvý koncert na turné, a pritom šlo o 39. koncert v tomto roku v rozmedzí 66 dní! MMC bolo navyše zaplnené len z dvoch tretín a určite sú zvyknutí na početnejšie publiká. Ani to ich však neodradilo od vysoko profesionálneho výkonu.
U.D.O. – They Want War
Dramaturgia koncertu bola postavená prierezovo, odzneli piesne až z jedenástich U.D.O. albumov, najviac – šesť, z už spomínaného posledného Steelfactory, z ktorého úvod koncertu obstarali chytľavé Tongue Reaper a Make the Move. V samom závere koncertu odzneli zase staré osvedčené hity ako Holy, Animal House, Man and Machine a hymnická They Want War.
Dokonalý koncert a jednoznačne horúci kandidát na najlepší v tomto roku. Aj publikum bolo za takú parádu veľmi vďačné a nielen to domáce, ale prítomní boli aj fanúšikovia z Rakúska, či dokonca Slovinska. Všetci svorne ako jedno srdce a jedna duša.
