Jedným z hlavných cieľov festivalu Viva Musica! je prinášať do Bratislavy významných hostí. Po Ramónovi Vargasovi, Philipovi Glassovi a súbore Kronos Quartet prišla osobnosť, ktorú poznáme predovšetkým ako herca. Menej je známy jeho vzťah ku klasickej hudbe. John Malkovich predstavil v hereckom recitáli mrazivú víziu Ernesta Sabata.
Už na tlačovej konferencii bol veľký záujem zo všetkých strán. Otázky slovenských novinárov na Johna Malkovicha smerovali k politike, šoubiznisu, móde, filmu atď. Jedni sa ho pýtali na jeho slovenské korene, ďalších zaujímala účasť v pokračovaní detektívky Hercule Poirot a vlastná módna značka, a len veľmi malá časť smerovala k tomu, prečo sem americký herec s chorvátskymi a škótskymi koreňmi vôbec prišiel – k hudbe.
Podobne by sa dalo kategorizovať aj publikum bratislavského koncertu a jeho motivácia: uvidieť svojho obľúbeného herca, zazrieť svetovú osobnosť, zúčastniť sa dôležitej spoločenskej udalosti, alebo úprimný záujem zažiť zaujímavý projekt zhudobnenej časti literárneho diela Rozprava o dvoch slepcov od argentínskeho spisovateľa a mystika Ernesta Sabata. Je zaujímavé, že keď príde nejaká ikona, v hľadisku možno uvidieť ľudí mierne štylizovaných do svojho idola – v tomto prípade hladko oholení muži s poctivo zastrihnutou šedivou bradou – zámer alebo náhoda?
Malkovich nepredložil novinárom svoju interpretáciu Sabatovho diela. Ani publikum nedostalo návod, ako má k tejto filozofickej téme pristúpiť. Svoj osobný vklad vložil do naštudovania a bolo iba na poslucháčoch a divákoch, aby premýšľali nad účinkom slov a viet. Protagonista dal tým najavo, že je iba médiom, v skutočnosti musíme sami pochopiť a uchopiť prepojenie myšlienok argentínskeho spisovateľa a rusko-nemeckého skladateľa Alfreda Schnittkeho, ktorého hudba umocnila dychtivé slová minulosti – prítomnosti – budúcnosti.
Sabato prežil plodný literárny život a zažil osobnú metamorfózu. Dôsledky stalinizmu mu otvorili oči pred koketovaním s komunizmom. Zhodenie atómovej bomby na Hirošimu umlčalo iba jednoliate racionálne vnímanie sveta, keď skoncoval s vedou, ktorú vykonával ako atómový fyzik. Cez surrealizmus chápal útrapy duše, spiritualitou zaháňal zlých duchov a hľadal zmysel života.
Zo stalinistického vymanenia sa naopak nedokázal oslobodiť Dmitrij Šostakovič – geniálna, ale tragická osobnosť, ktorú neprávom považovali, a dodnes mnohí považujú, za sluhu jedného z najhorších režimov. Šostakovičova defenzíva je zakódovaná v jeho diele – napríklad v Komornej symfónii c mol, op. 110 (pôvodná VIII. symfónia), s bodavým sláčikovým zvukom, ktorá zaznela v úvode večera v orchestrálnej úprave Rudolfa Barshaia a v podaní talianskeho orchestra I Solisti Aquilani. Nasledovalo utíšenie v podobe Contrafactus pre flautu a sláčikový orchester od talianskeho skladateľa Giovanniho Sollimiho vo vynikajúcom podaní Massima Mercelliho.
Po krátkej prestávke sa Stará tržnica ponorila do tmy. Hráči z orchestra si potichu a poslepiačky posadali na svoje miesta a z temnoty sa vynoril tieň patriaci Johnovi Malkovichovi – rozprávačovi mysteriózneho príbehu Rozprava o slepcoch. Čriepok významného dedičstva Ernesta Sabata je súčasťou románu O hrdinoch a hroboch, ktorý vyšiel aj v slovenčine.
Štruktúrovaný dej prináša obavy z moderného sveta, pričom výňatok paranoického strachu zo sekty elitných slepcov ovládajúcich našu civilizáciu je najtajomnejším. Sabato sa v nej zhostil úlohy prognostika aj diagnostika. Keď ste nevidiaci, zmocňuje sa vás strach z neznámeho, keď nemáte vedomosti, ste ponechaní napospas svojim lídrom, ktorí vám dokážu našepkať a tie najväčšie klamstvá prevrátiť na nimi želanú pravdu.
John Malkovich & I Solisti Aquilani – Report on the blind
Malkovichov rozprávač – Fernando Vidal – zasahoval a narušoval intímnu zónu slepca v podaní ruskej klaviristky Anastayi Terenkovej. Rukami vnikal do otvoreného koncertného krídla, akoby sa chcel zmocniť toho nástroja – hudby, ktorá bola jej bielou palicou na ceste po temnote. Malkovichov výkon bol vynikajúci, absolútne sústredený a nepoddajný. V niečom absolútne elementárny, inokedy komplementárnosť gest a mimiky dokázala Sabatove slová rozmotať a zabodnúť do mysle publika. V brutálnom labyrinte, v ktorom pravda splýva s lžou, nehľadal svetlo na konci tunela. Schnittkeho hudba v pozadí tomu našepkávala. Inšpicient vedomia, pocitov a emócií. Rozorvanosť sláčikov kontrastovala s nežnosťou klavírnych tónov a konfrontovala vnútorný a vonkajší svet.
Argentínsky spisovateľ cítil narastajúcu civilizačnú priepasť, ktorej štrbinu ešte viac zväčšuje boj o moc a peniaze. Hľadanie morálnych a duchovných hodnôt autor vnímal ako jediné východisko. Americký herec svoje hodnoty zveril na tlačovke: hneď po rodine nasleduje prianie zanechať za sebou niečo, čo spraví svet lepším, než bol pred vaším príchodom.
Svoju úprimnosť, profesionalitu a herecké umenie vytesal do priestoru Starej tržnice, čo nadlho zostane zakódované v jej atmosfére. Sabatov rozprávač vyrozprával príbeh, ktorý bude ešte dlho vnútorným svetlom pre návštevníkov Viva Musica!
