Matej Drlička, riaditeľ festivalu Viva Musica!, mal sen, v ktorom žil v krajine, kde najsilnejšie emócie vzbudzovala vážna hudba a kultúra nášho štátu bola na najvyššej úrovni. Žil v krajine, kde sa neplytvá verejnými zdrojmi, ale podporujú zmysluplné projekty, ktoré rozvíjajú nášho ducha bez vedľajších pohnútok. Takto idealisticky zhrnul svoje túžby do svojho príhovoru, ktorý vyšiel vo festivalovom bulletine jeho festivalu Viva Musica!, v ktorom sa už jedenásty rok snaží zhmotniť niektoré tieto vízie.
Tento ročník priniesol hneď niekoľko zásadných noviniek. V prvom rade sa konal pod záštitou predsedníctva Slovenska v Rade Európy a organizátori z festivalu boli oslovení, aby pripravili a zabezpečili slávnostný galakoncert pri tejto príležitosti. Projekt Viva Europa! zjednotil do 200-členného symfonického orchestra a zboru, umelcov z 28 členských krajín EÚ. Žiaľ prírodné živly akoby predznamenali hlbokú krízu európskej integrácie a koncert musel byť prerušený. Organizátori však potvrdili, že sa chcú k nemu ešte vrátiť a možno už na budúci rok ho úspešne dokončia. Ďalšou podstatnou novinkou boli sobotňajšie koncerty v Sade Janka Kráľa, usporiadané pod hlavičkou Hudba v sade. Komorné muzicírovanie v najstaršom prírodnom parku v Strednej Európe prilákalo množstvo zvedavcov, a hoci program zväčša spočíval v sprofanovaných dielach, bolo veľmi príjemné si len tak ľahnúť do trávy a nechať sa kolísať Beethovenom, Vivaldim či Mozartom.
The Ladies Ensemble – Jean Sibelius – Andante festivo
https://www.youtube.com/watch?v=IWqiw1ACFPQ
Najzásadnejšie však bolo vidno manažérske dozrievanie a odreté skúsenosti, v zarezervovaní hlavných hviezd festivalu. Splneným snom Drličku a spol. bola Edita Gruberová, ktorá predviedla svoj koncertný recitál v naplnenom SND. A hoci sa objavili výčitky ohľadne toho, že nezaradili do programu ani jedno dielo od slovenského autora, či sa obnažil neodvratný fakt, že jej hlas už nie je taký sýty ako v mladosti, stále išlo o špičkové vystúpenie. Gruberová predstavila technicky náročné kusy, zvlášť piesňový cyklus Gustava Mahlera by dal zabrať aj speváčke vo vrcholovej forme. Jedna z našich najvýznamnejších operných speváčok nikdy nechce podliezať latku, tú si vždy nastavovala vysoko, ani sa podrobovať masovému vkusu. Keď spievala zložitú pieseň Rote Rosen od Richarda Straussa, ktorú kedysi úchvatne interpretovala aj jej zosnulá operná kolegyňa Lucia Popp, tak vniesla do divadelnej sály pocit, že tie najkrajšie okamžiky netrvajú večne, a také sú aj vzácne stretnutia s pani Gruberovou.
Do Bratislavy sa podarilo pritiahnuť aj zahraničné hviezdy, ako napríklad francúzskeho čembalistu Jean Rondeaua, ktorý dokonale napĺňa predstavy tohto festivalu, prezentovať vážnu hudbu moderným spôsobom. Potešil aj akordeonista Richardo Galliano i šibalské kvarteto PaGaGnini a rovnako aj litovský violončelista Mischa Maisky. Ten prišiel v sprievode svojej dcéry, klaviristky Lily. Vo svojom emotívnom dialógu, v ktorom zachytili diela od Benjamina Brittena, Astora Piazzollu a Ludwiga van Beethovena, hýrili všemožnými farbami. Maisky pôsobil nesmierne sympatickým a vitálnym dojmom. Tento odchovanec ruskej školy, žiak legendárneho Mstislava Rostropoviča, je známy energetickou a vášnivou interpretáciou. A zdá sa, že to isté zdedila aj jeho dcéra Lila. Obom vyhovovali rýchle tempá, v nich išlo všetko s ľahkosťou, no vidieť prasknúť hrubšiu strunu na violončele sa len tak nevidí, čo ešte umocnilo vášnivosť tohto vystúpenia.
Jean Rondeau – J. S. Bach – Allemande
Najväčšie očakávania sa kládli na najväčšie sklamanie festivalu. Americký sláčikový súbor Kronos Quartet prichádzal do Bratislavy s povesťou najprogresívnejšieho sláčikového kvarteta, ktorého zakladateľ a vedúci David Harrington je známy svojou snahou prinášať, čo najaktuálnejšie skladby od súčasných autorov. No to, čo je ich najväčšou prednosťou, sa ukázalo byť aj ich najväčšou Achillovou pätou. Sklamaním sa stala nezocelená dramaturgia, ktorá išla až nelogickými krokmi proti sebe. Vedľa seba sa objavila americká škola s arabskými skladateľmi, navyše všetko smerovalo do slabo zaranžovaných kúskov od Boba Dylana (Don´t Think Twice, It´s All Right) a The Who (Baba O´Riley), ktoré uzavreli prvú polovicu koncertu. Prítomnosť piesní z populárnej hudby by vôbec nevadila, ak by sa objavila až v samotnom závere, takto skôr narušila už tak roztrhaný koncept samotného vystúpenia. Po prestávke sa zase objavili experimentálnejšie kúsky, ktoré doplnila filmová hudba. Kronos Quartet akoby nevedeli, ako sa majú pri svojej slovenskej premiére, bratislavskému publiku predstaviť. Je to škoda a premárnená šanca, keďže v takejto podobe sme vôbec nemohli spoznať súbor, ktorej zrod zaradila kultová klavírna značka Steinway k najdôležitejším momentom v histórii americkej vážnej hudby.
Kronos Quartet – Ram Narayan: Alap from Raga Mishra Bhairavi
Naopak, veľmi sa vydaril koncert Milované piesne, v ktorom sa stretla naša úspešná stredná generácia operných spevákov: Pavol Bršlík, Jana Kurucová, Štefan Kocán, Adriana Kučerová. Svojím spôsobom išlo o premostenie koncertného recitálu Edity Gruberovej, keď pomaly končiaca operná diva našla v mladších kolegoch, ďalších pokračovateľov a šíriteľov operného umenia. Koncertným prevedením sa uzatvoril dlhodobý štúdiový projekt Milované piesne. S vtipom a šarmom uviedli spomínaní interpreti svoje obľúbené vokálne piesne a divák tak zrazu nabral s ich životom bližší kontakt. A to je jednou z ambícií festivalu. Zblížiť širokú verejnosť s na prvý pohľad, odťažitým svetom vážnej hudby. A bez kompromisov sa to robiť nedá.
