Viva Musica! – VIVAT JARO FILIP!

26. júna 2012

Každý národ, i ten holubičí, potrebuje mať „Filipa“! My sme mali Jara, ktorý hrával s Dežom, Rišom i od Lasicov Milanom. Jaro, okrem toho, že bol hudobník, skladateľ, dramaturg, herec či humorista, bol predovšetkým človek. Človek hromadného výskytu, ktorý aj keď práve nehral, stále znel. Z komory do predsiene – z predsiene do komory – všade iba samé tóny. Takto nejako bilo srdce jeho a takto nejako bije srdce i nám. A možno aj preto sa organizátori festivalu Viva Musica! rozhodli, že otvárací koncert ôsmeho ročníka bude patriť práve jemu.

Hneď v úvode chcem pochváliť celý festival Viva Musica!, ktorého dramaturgia každým rokom napreduje. Úžasné je však to, že popri interpretoch svetovej hudobnej scény, nikdy nezabúda aj na vlastnú krv. Z minulosti sa snaží spraviť súčasnosť a zo súčasnosti jedinečnosť. A presne taký bol aj Tribute to Jaro Filip.

„Navrhujem začať prestávkou.“, spomenul som si na jednu z Jarových hlášok, keď som počúval úvodné príhovory. Našťastie neboli až také dlhé a hneď po nich na pódium napochodovala kapela v zložení Oskar Rózsa (basgitara, klávesy), Martin Valihora (bicie), Michal Bugala (gitara) a Eugen Vizváry (klávesy, basgitara), ktorých dopĺňal sláčikový kvartet Viva Musica! a harfistka Mária Kmeťková. Ako prvý, prišiel na Jara zaspomínať a uctiť si jeho odkaz, herec Ján Koleník. Spočiatku som si myslel, že to bude viac theatre ako spev, ale chlapec prekvapil a s Mäsom (tak sa volala skladba, ktorú spieval) sa popasoval s bravúrou. V druhej piesni nás Janko odprevadil do Jedálneho vozňa, kde na nás už čakal Robo Roth s Mariánom Čekovským. Celé Hlavné námestie sa k nim pridalo a s radosťou si pripomenulo aký vie byť hladný ten náš svet na trati Bratislava – Košice a späť. Po výdatnej nekalorickej jazde sa na pódiu objavila dáma – Zuzana Kronerová, ktorá okrem elegancie a noblesy jej vlastnej, priniesla aj Čerešne. Boli stále rovnako pôvabné a sladké ako keď prvýkrát z pod pera Milana Lasicu a kláves Jara Filipa, rozkvitli. Každý návštevník si v myšlienkach odtrhol tú svoju čerešňu červenú a odniesol si ju až domov. Predtým sa však ešte zastavil Za dedinou, kde v spoločnosti štyroch vŕb a Mariána Čekovského, sa zdôveril, čo na srdci má. To, že Syn nosí našu tvár nám následne pripomenul Peter Lipa. Po ňom prišiel opäť Robo Roth i s batôžkom, do ktorého sme aspoň na chvíľu naložili pretvárku, lož aj faloš. A hneď nám bolo krajšie. Tento song je zaujímavý i tým, že je jedno, či sa píše rok 1982 alebo 2012, jeho obsah je stále rovnako aktuálny.

„Valutový cudzinec obesil sa na klinec,“ spieval Janko Kuric spoločne s Rothom a Lipom. Potom prileteli a v zapätí aj hneď odlietli Vtáci sťahovaví. Ale stihli sme im aspoň zatlieskať. Koncert každou ďalšou skladbou naberal na intenzite spomienok. Po songu V našej obci, prišiel Ten, čo hrával s Dežom aj Jarom. Prišiel Andrej Šeban a jeho príchodom, cítením a virtuozitou dostal celý tento koncept, taký ten pravý rockový sound. Doslova bolo na tvárach členov kapely vidieť ako sa bavia. Ako ich zanietenie a radosť z hrania spolu s jednotlivými tónmi rastie a dotýka sa očí a uší poslucháčov, ktorí sa im za každú skladbu odvďačili mohutným potleskom. Po opätovnom uvedomení si, že My sme stále národ holubičí, prišiel na scénu Ján Koleník a bez akýchkoľvek intonačných problémov odspieval Milovanie v daždi. Skladbu venoval Mirke. Ktorej? To už neprezradil, ale ona dobre tuší, v ktorej duši sa tento nápad zrodil.

Pred nasledujúcou piesňou si Oskar Rózsa s Eugenom Vizvárym vymenili svoje nástroje. Oskar si sadol za klávesy a Eugen si osvojil jeho basu. Na pódiu sa objavila opäť Zuzana Kronerová a s hereckým espritom a cigaretovým dymom spravila z piesne Cigaretka na dva ťahy umelecký zážitok. Ten ešte viac vyvrcholil poslednými dvomi skladbami – Bolo nás jedenásť a prídavkom Cez okno. To už aj tí, čo sedeli, stáli, tlieskali a nechceli veriť, že sa blíži koniec.

Bol to skutočne nádherný koncert. Tribute ako sa patrí. Jedine, čo mi na ňom trošku vadilo, resp. koho som na ňom postrádal, bola neprítomnosť Richarda Müllera, Milana Lasicu a Doroty Nvotovej, ktorým možno čas a pracovné povinnosti nedovolili sa zúčastniť. Každopádne, aj bez nich to bolo excelentné.