Wanastowi Vjecy prileteli z Wenuše až na Slovensko, do bratislawskej NTC arény, aby nás skoro na dwe hodiny zobrali so sebou do nebe a dál. Tam nám ukázali swoju zbierku hitow a jednu „růži“, ktorá ani po rokoch nezwädla. Popritom nás naučili ako se „dotknút ohně“ a nespáliť sa! Bol to let, ktorý nás presvedčil, že Rock & Roll is Not Dead!
Pokiaľ si niekto myslí, že Wanastowi Vjecy sú už out – mýli sa!, lebo Wanastowky aj keď mlčia, aj keď sa nehýbu, sú tu a je ich stále počuť. Sú totiž v každom z nás – v každej Lucii, v Andělovi i v čerstvo deflorovanej, či narodenej Holčičke sa nachádza malý alebo väčší kúsok plameňa horiaceho ich trikolórou – „Lži, sex a prachy.“ Čiže, keď sa vám niekto snaží nahovoriť, že táto kapela nemá už čo ponúknuť, neverte mu ani slovo. Lebo dotyčný, buď stratil sluch, zrak i súdnosť alebo Wanastowi Vjecy naživo ešte nikdy nevidel.
Po dobytí Košíc sa vesmírna loď s názvom Wanastowi Vjecy presunula na štyroch 13-metrových kamiónoch do nášho hlavného mesta, kde sa v piatok v NTC aréne jej posádka rozhodla pokračovať v okupácii slovenského národa.
Brány NTC-čka sa otvorili cca o 19:00 a z počiatku to vyzeralo, že na koncert som prišiel iba ja a Jack Daniel’s. Postupne však ako pribúdalo Jackov, pribúdalo aj ľudí. Čo ma veľmi potešilo, lebo bolo by to (i pre mňa) sklamaním, keby sa priestor dostatočne nezaplnil. Čakanie na hviezdy večera som si krátil klábosením s priateľmi a popritom som neustále jedným i druhým očkom obdivoval veľkosť pódia a aparatúru na ňom. V duchu som si vravel: „toto bude masaker.“ A veru som sa nemýlil.
Staronová zostava Wanastowiek, ktorú momentálne tvorí Róbert Kodym (spev, gitara), Tomáš Vartecký (gitara) a dvaja prinavrátilci z prvej polovice deväťdesiatych rokov Štěpán Smetáček (bicie) a Radek Havlíček (basa – nahradil zakladajúceho člena P.B.CH, ktorý sa v októbri 2010 rozhodol z kapely odísť) sa na pódiu objavila krátko po dvadsiatej hodine (20:20). Pri prvých tónoch mal človek chvíľami pocit, že počuje Jumping Jack Flash od Rolling Stones, ale keď ste sa 
pozreli na scénu, zistili ste, že to je len ušný klam. Aj keď nie až tak úplne, lebo podobnosť titulnej skladby posledného albumu Letíme na Wenuši s Jaggerovcami je značná. Nasledovala ďalšia novinka Kulomet, ktorým sa Kodymovci snažili prestrieľať, čo najbližšie k hlasivkám zatiaľ strnulo-nemého publika. Všetko sa však zmenilo ďalším songom. Prileteli Andělé a s nimi aj prvé spoločné chorály kapely s obecenstvom. Následne sa nám Róbert priznal, že aj keď ma 45 rokov, je stále skoro Panic a aj keď to „neni lehký, nešel by za nic do nejaký děvky“. My sme mu to samozrejme všetko „sežrali“. Krásne nám „nafoukl hlavy“ a nás (i ich) to začalo čím ďalej viac baviť. V tom sme si na pár sekúnd spomenuli na Ameriku. A aj keď to bolo už dávno, nielen mužskému publiku sa zrazu „objavilo v duši světlo z jedny holky“. Do vrásek stromů začal padať déšť a my sme si uvedomili, že „nám zbejvaj roky asi né moc dlouhý“ a i preto nie je dobré dlho stáť na jednom mieste a treba ísť ďalej. Tí, čo stáli opodál si všimli, že „jednej ze zklamaných žen spad závoj“ – koukám – byla to Lucie. A bola stále nádherná! To, že Wanastowky boli odkojené na punku, nám pripomenuli songom venovaným Márie Terézii – Škola je kráva z albumu 333 střibrnejch stříkaček (1997). Z rovnakej dosky zaznel aj cover od New Order (Dreams Never End) – Holčičko. Po nej prišiel na rad opäť nový album reprezentovaný trojlístkom Krew a stopy čarodějných bylin, ktorú zložil Havlíčkov zosnulý spoluhráč a kamarát zo skupiny Dorota BB – Lala. Nasledovala temná, ba priam až sabbathovsky ladená Pod zemí mám swůj ráj a Zuzane venovaná Korálky z karneolu. Po zistení, že Wona je hotová, v ktorej na striedačku spieval každý jeden člen kapely, predviedol svoju bubenícku zručnosť Štěpán Smetáček (Arakain, Krausberry, Zemětřesení). Dav ho za jeho sólo právom odmenil mohutným potleskom. Medzitým už Kodym na pódium 
dotiahol imaginárny Kočárek, do ktorého elegantne prepašoval aj nápev z Neckářovej Půlnoční – Hallelu-u-u-ja. Cvak! „Najednou přilítli broučci s podkovou“ a za značnej podpory svetelného parku, rozsvietili rozradostené NTC. Bubeník, držiaci v ruke len veľký bubon a tamburínu, si strihol s Varteckým počas piesne Nahá aj krátky tanec. Nálada jednoducho gradovala. Pri ďalšom songu i ten najväčší vinník v hale začal kričať, „Jsem nevinej – jsem nevinej – vždycky jsem byl a budu“. A my sme mu to verili a verili, lebo tiež sme boli i stále sme nevinní. Mimochodom, treba podotknúť, že Tomáš Vartecký (Kurtizány z 25. Avanue, Kollerband, Daniel Landa) počas celého koncertu nás niekoľkokrát presvedčil, že momentálne mu patrí titul „Český gitarový Boh“, lebo ako raz podotkol jeden internetový diskutér: „on vyzerá ako gitarista, chová sa ako gitarista a hrá ako gitarista!“
Kto od začiatku koncertu čakal na Sbírku zvadlejch růží, Lži, sex & prachy alebo Bednu od Whisky, sa konečne dočkal. Tieto skladby ani po dvadsiatich rokoch nestratili nič zo svojho šarmu. Stále sú aktuálne a dokonca si ich osvojili aj nové mladšie generácie poslucháčov, z čoho mám veľkú radosť. Kapela síce odišla do zákulisia, ale každému v sále bolo jasné, že o chvíľu sa chlapci vrátia a ešte nám to riadne nandajú. A tak sa aj stalo. „Tak mi to teda nandej – nandej – NANDEJ, BEJBY!“ znelo zo všetkých úst. Nádhera! A keď za tým hneď spustili Kouzlo s krátkymi vsuvkami z Vlkodlaka a Lásky, bolo o radosť postarané. Posledný song večera bol opäť v spoločnej réžii nás Wšetkých a Wanastowiek. Už pri prvých tónoch „nás vítr za tmy zvedl z prachu“ a aj keď sme možno chceli zostať utajení, jeden do jedného sme sa dotkli popola a odpustili slnku, že dennodenne zapadá! Nikdy som nepočítal s tým, že když „Dotknu se ohně“, zhorím radosťou a nadšením. Extáza! Ešte teraz cítim to teplo sálajúce z pódia.
Dohromady odohrali Wanastowi Vjecy 20 songov, z toho 5 z nowého albumu. Za tie necelé dwe hodiny som mal (a werím, že som nebol jediný) pocit, že swet je dokonalej rockovej kraj. Ďakujem(e)! Cwak!
autor:MareK / Musicpress.sk
foto: Patrik Ratajsky
