Ľahkosť s akou Yo La Tengo spievajú o ťaživých veciach sa premieta v ich popových melódiách, ktoré narážajú do noisových vĺn. Manželský pár Ira Kaplan a Georgia Hubley s ich spoluhráčom a priateľom Jamesom McNewom nahrali nový album, ktorý vypovedá o svete, že je zlý, nespravodlivý, hlúpy, ale stále existuje nádej, že sa zlepší. V pražskom Meetfactory vypovedali silné posolstvo aj ukázali súznenie medzi muzikantmi.
Vždy stáli tak trochu v úzadí, netlačili sa na predné priečky hitparád, neprichádzali s extravagantnými nápadmi, ale poctivo si vydreli svoju výnimočnosť. Napriek tomu ich spomínajú ako jednu z najvplyvnejších kapiel, ktorá sa „zahryzla“ do deväťdesiatkového grungu aj britských gitaroviek a neublížil jej ani ich ústup. Kým spolupútnici Half Japanese či Dinosaur Jr. sa viac menej pridržiavali svojho prejavu, Yo La Tengo vlastný zvuk modifikovali raz tak a raz onak, čím boli vo výsledku svojský aj nepredvídateľný.
Vždy je to sviatok, keď prídu, lebo koncertov v ČR mali ako šafranu a celkovo chodia do Európy skôr príležitostne. Načo aj keď doma v USA majú nekonečne veľa možností, kde hrať. Meetfactory im vytvorilo dobrú kulisu, v ktorom chladný priestor je rozdúchaný umelcami, ktorí tu zanechali stopu.
Nie príliš šťastným riešením bolo nízke posadené pódium, na ktoré nebolo zo zadných radov takmer nič vidieť. Bezprostredný kontakt medzi kapelou a publikom tak suplovalo dobré ozvučenie, vďaka čomu sa mnohí prítomní návštevníci zhodli, že išlo o koncert roka. Keď už týmto označením príde rozmaznané pražské publikum, ktoré bolo zriedené s cudzincami žijúcimi v Prahe, ale aj tými ktorí sem prišli na výlet, treba to brať veľmi uznanlivo.
Manželský pár Ira a Georgia sa zhodnú, že jediným dôvodom, prečo založili kapelu, bolo naozajstná láska k hudbe. Bez toho by nedokázali fungovať. Niekedy je hudobné manželstvo ovplyvnené osobnými záležitosťami a nie vždy dokážu tomu tlaku odolať, no oni majú ako dvojica, aj ako spoluhráči pevný vzťah. Keď robíte album už po sedemnásty krát, môže prísť rutina, podobne ako v partnerskom zväzku, ale práve v nej sa im dobre pracuje, veď napríklad dve dekády pracovali s tými istými producentmi – Gene Holder, Roger Moutenot.
Sedemnásty štúdiový album This Stupid World si nakoniec produkovali sami. Okrem dvoch piesní zaznel takmer celý v playliste dvadsiatich dvoch piesní vytvoreným pre toto turné. Otváracia This Stupid World bola rozširovaná na jej harmonickom základe, v ktorom sa mohlo zvukovo viac improvizovať, koherentnejšie pôsobila nasledujúca Sinatra Drive Breakdown. Deväť úvodných skladieb, medzi ktorými nechýbali Forever, Saturday, Black Flowers, Aselestine, Periodically Double or Triple, Apology Letter, Miles Away, potvrdilo striedanie pomalších aj rýchlejších častí.
Kto nepozná koncerty Yo La Tengo, tak ho istotne prekvapila prestávka, s ktorou vlastne robia predel medzi prvou pokojnejšou a druhou rozbúrenejšou časťou. To je ten koncept, ktorý je aj v ich skladbách, kedy pomalá časť vie vygradovať do hlukovej steny a zvukovo rozbitá štruktúra je spájaná melodickými prvkami.
„Takmer free jazzové pasáže zrazené v noisových zrážkach, aby sa tým dostali ešte ďalej než The Beatles na slávnom Seržantovi Pepprovi a to iba ako trio. A boli tu ešte vokály znejúce ako od The Velvet Underground, ale aj na štýl The Beach Boys – spojenie temného až avantgardného s kalifornskou pohodovou psychedéliou.“
Kapela hrala po celý koncert koherentne, ale mohli ste počuť vyliezať na povrch ich individuálny danosti – Kaplanovo tvorenie presýteného gitarového zvuku s rytmickými štruktúrami Hubley s jednoduchým ale ráznym úderom na štýl Ringa Starra a vydunené basové behy McNewa.
Keď sa spoločne rozbehli v jednom súzvuku, ten išiel ako voľný verš – takmer free jazzové pasáže zrazené v noisových zrážkach, tým sa podľa niektorých hudobných publicistov dostali ešte ďalej než The Beatles na slávnom Seržantovi Pepprovi a to iba ako trio. A boli tu ešte vokály znejúce ako od The Velvet Underground, ale aj na štýl The Beach Boys – spojenie temného až avantgardného s kalifornskou pohodovou psychedéliou.
Yo La Tengo má dostatočne veľký katalóg piesní, z ktorého je čo vyberať. Do ich tvorby hravo prenikli aj coververzie, no nie v zmysle parazitovania na nejakej známej melódií, ale ako forma pocty svojím vzorom. Nuclear War od Sun Ra bolo funkčným odľahčením z hlukového napätia, novovlná Beautiful World od jubilantov tohto roka Devo roztancovala a záverečná Sunday Morning od The Velvet Underground zatiahla pomyselné opony nad javiskom v Meetfactory.
