Prvý ročník festivalu Piano Days zavŕšil klavírny deň Rádia Devín. Hudobné relácie, rozhovory s interpretmi festivalu, no najmä dva večerné recitály vysielané nielen online priestorom, ale aj rozhlasovým éterom z Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu. Na rozdiel od tých predchádzajúcich boli tieto dva záverečné dokonca moderované.
Rozhlasový éter Rádia Devín patril o osemnástej hodine v sobotu, 24. apríla 2021, koncertnej umelkyni a pedagogičke Zuzane Zamborskej. Do programu koncertu zaradila klavírne miniatúry a inštruktívne kompozície zrkadliace rôznorodosť klavírnych kompozícií po estetickej stránke, zodpovedajúcej vývoju technickej úrovni nástroja počas jednotlivých štýlových období. Zaradila doň aj dvojicu inštruktívnych kompozícií pre mladších klaviristov, rovesníkov, ktoré si získali interpretačnú obľubu na Slovensku i v Česku.
Na úvod zazneli dve zo série ôsmich Impromptu opusu č. 90 skladateľa Franza Schuberta pochádzajúcich z roku 1827 podobne ako jeho chýrna Zimná cesta (Winterreise). V nich sa oslobodzuje od vysoko prepracovanej sonátovej formy a na požiadavky vydavateľa komponuje tzv. ľahšiu hudbu. Zodpovedá typickému štýlu romantikov a patrí medzi najdôležitejšie diela „dlhého“ storočia. Po formálnej stránke sú tieto skladby voľnejšie, hoci sa v nich nachádzajú dokonalé kompozície charakteru sonátových viet a náročné figurácie v diskante. Schubert ich obohatil o brilantné pasáže s chromatickými behmi a plným tónom s vášnivou atmosférou.
Impromptu č. 3 Ges dur op. 90 (Andante) patrí medzi poslucháčky veľmi obľúbené dielo. Jeho vyrovnaná melódia v štýle nocturna so zlomenými harfu pripomínajúci akordmi v triádovom sprievode pripomína Ellens dritter Gesang známejšie ako Ave Maria.
Dlhými melodickými linkami a harfu evokujúcimi triádami sa rozvíja nielen melódia, ale aj melodický kontrast. Temne sa moduluje v strednej časti basovými trilkami pripomínajúcimi búrku až sa vráti k uvoľnenému režimu. Interpretka bravúrne pracovala s dlhými melodickými linkami a brilantnými pasážami. Jej prednes charakterizovala i svedomitá práca s dynamikou.
Štvrté Impromptu As dur op. 90 (Allegretto) bolo tiež technické a plné harmonickej dvojkoľajnosti. Aj jej dynamika bola plastická. Preukázala virtuozitu v prstovej technike. S ľahkosťou zvládla brilantné pasáže, ladné kaskádové arpeggia so šumivými akordmi opakujúcimi a vyvíjajúcimi sa až do stredu skladby. Arpeggia tam nahradil akordický sprievod. Zuzana Zamborská sa vyhrala aj s trilkami sprevádzajúcimi arpeggia v basovom registri. Jej Steinway tu pripomínal zvuk violončela.
Stredná lyrická časť pripomínajúca Wandererovu fantáziu zrkadlila emócie odcudzenia a napätia prostredníctvom postupného zrýchľovania až gradovala dvojicou silných akordov. Plasticky vystavala melódiu 3. a 4. Schubertovho Impromptu plnú efektných dramatických momentov a prepožičala im romantický, temný i vášnivý nádych.
Od romantiky Schuberta po Suchoňove Obrázky zo Slovenska
Po Schubertových dvoch Impromptu sa k slovu dostali inštruktívne kompozície skladateľa Klementa Slavického. Zaznel výber z jeho 12 malých etud z roku 1964. Tieto vniesli do hudby nový vánok a doplnili rady klavírnej inštruktívnej literatúry. Otvorili dovtedy nepoznané dvere. Etudy pojal neobyčajne moderne a koncipoval ich ako virtuózne miniatúry. Virtuozitu kládol do služieb umeleckého stvárnenia, podriadil ju krásnej farebnej atmosfére a etudy ovenčil zaujímavými metro-rytmickými riešeniami. Nie sú na schopnosti klaviristov veľmi náročné. Môžu ich hrať už deti od sedem či osem rokov. Pohybuje sa od trojčiarkovanej oktávy až po kontra a diskant sa s basom striedajú nepravidelne v rýchlom tempe.
Používa intervaly (napr. sekundy, tercie, lomené veľké septimy, oktávy a ich obraty), tritóny, dvojhmaty, akordy a ich rozloženia, arpeggia, zbiehavé pohyby, behy, prekladanie rúk, delenie rúk, rýchle zmeny polohy, nezvyklé polohy, farby a netradičné harmónie. Podstatnú úlohu v nich zohráva chromatika a pentatonika. Artikuláciu charakterizuje striedanie legát, portamenta a staccata. Etudy vyžadujú presné dodržiavanie tempa, pričom je prítomný kombinovaný rytmus. Melodická linka je sekundárna, ukrytá v rytme. Prelína a strieda sa v nich polyfónia s homofóniou. Primárna je timbrova faktúra.
Dynamika v krátkom čase prechádza z piana do forte, a často aj v rámci jedného taktu. Hoci je harmonický pôdorys jednotlivých etúd podobný, každá z nich je ozvláštnená intervalmi a má iný charakter. Zuzana Zamborská sa interpretácii jeho diela venuje už od študentských čias. V jej podaní dielo za tie roky dozrieva. Na recitáli vyzneli etudy po charakterovej, artikulačnej dynamickej, melodickej i technickej stránke veľmi inšpiratívne.
V programe sa vrátila k Schubertovmu nasledovateľovi, Fryderykovi Chopinovi. Z jeho tvorby si do programu festivalového koncertného „vyznania“ pripravila skladateľove ikonické skladby. Ako prvá z nich zaznela Polonéza Op. 26, No. 1 z roku 1836. Veľmi elegantnú lyrickú polonézu otvára ohnivé Allegro plné beethovenovskej sily. Začína silným appassionato úderom. Téma s rytmom polynézy a melódiou vo fortissime stúpa a vzápätí dynamicky klesá. Sotto hlasom sa pridáva ďalšia téma s atmosférou tajomna.
Ariózna melódia má prepracovaný harmonický základ. Melódia zvýraznená zdobením je prítomná v pravej ruke, ktorá má časté virtuózne behy. Táto časť vrcholí sériou virtuóznych figúrok arpeggia v druhej časti, ktoré ustupujú jemnej melódii. Potom nasleduje opakovanie témy. Nová téma je ďalej rozvíjaná a v ľavej ruke pribúda ďalšia. Medzi oboma témami sa v hre Zuzany Zamborskej rozohral plastický sentimentálny dialóg romantických až erotických momentov plných túžby a rozkoše kontrastujúcich so zúfalstvom, zármutkom a tajomnom. Dušu potešujúci zážitok!
Takmer súčasne skomponoval Chopin aj jednu z jeho najpopulárnejších skladieb, ktorá si svoje miesto našla aj vo filme. Nocturno Op. 27, No. 2 skladateľ venoval grófke Aponiovej (Apponyi) a znamenalo novú vlnu v klavírnej hudbe. Má pomerne melancholický, snový a romantický charakter. Rytmus je v ňom podriadený harmónii.
Dve mimoriadne jemné striedavé melódie sú rôzneho charakteru. Prvá inšpirovaná operami je áriozna. Neopakuje sa, no má chudobnejšiu ornamentiku. Druhá, podobná slohe sa neustále vyvíja a je bohato zdobená. Obe sú spracované veľmi jemne. V ľavej ruke znie harmónia zlomených akordov precízne tlmených pedálom, čo sa stalo typikou jeho nokturn. Melódia sa odvíja vo výraznejšej pravej ruke, často v dvojhlase. Ornamentika posilňuje melódiu, dynamizuje a rozvíja ju.
„Jedným z najslávnejších okamihov tohto diela je záverečná kadencia. Interpretka zahrala brilantné pasáže, ornamentálna hutná farebnosť kontrastne popretkávaná trilkami a pôvabnými fioritúrami, zdobená melódia s rozsiahlymi arpeggiami bez vypätej dynamiky s noblesnou ľahkosťou.“
Posledným z uvedenej trojice jeho diel bola Fantázia – Impromptu Op. 66. Dielu nechýba lyrika. Prejavuje sa v ňom nevyčerpateľná Chopinova melodická predstavivosť. Čerpal v nej mnoho harmonických a tonálnych prvkov z tretej časti Beethovenovej Mesačnej sonáty. Až tak, že sa vo svojom diele sofistikovane vyjadruje hudobným jazykom Ludwiga van Beethovena. Dielu nechýbajú virtuózne pasáže, stupnicové a chromatické behy, rozložené akordy, decimové skoky, prenášané akcenty, bohato akcentované figúry v závere obohatené o skoky, polyrytmus či zmeny tempa, náhle a prudké zmeny dynamiky a pedálovej techniky. Fantazijná melódia v štvrťových notách sprevádza triolový rytmus typický pre impromptu. Kantabilnú melódiu v legátach sprevádzajú v pravej ruky aj trilky nad osminovými notami a v ľavej ruke prítomné trioly. Pre mnohých, zvlášť málo skúsených interpretov je toto dielo pomerne problematické.
V brilantnej Fantasie-impromptu cis moll op. 66 si Zuzana Zamborská ako skúsená interpretka zachovala prehľad a obdivuhodný bol jej cit pre melódiu a schopnosť ju presvedčivo modelovať. Po technickej i výrazovej stránke hrala čisto. Medzi jej prednosti patrila práca s dynamikou vo všetkých dynamických rovinách, výborná prstová a pedálová technika, rytmické cítenie a koncentráciu v hre, nielen na bravúrne virtuózne pasáže zahrané s veľkou ľahkosťou a dávkou noblesy. Chopinovské trojčíslie bolo bohaté na emócie. Poslucháča nenechali mimo diania, priam sa ho aj vďaka bravúrnej interpretácii zmocnili.
Na záver svojho festivalového recitálu si nechala Zuzana Zamborská tretí cyklus z klavírneho inštruktívneho diela Obrázky zo Slovenska skladateľa Eugena Suchoňa, Preletel sokol. Jeho tvorba je interpretke blízka. Jeho dielo popri iných autoroch nahrala aj na svojom profilovom CD. Toto ľudové divertimento pre mládež kladie svojou kompozíciou nároky na technickú a interpretačnú vyspelosť interpreta. Tvoria ho štyri piesne, inšpirované slovenskými ľudovými piesňami, no jedna z nich je čisto autorská.
Prvou piesňou cyklu je pieseň Škoda ťa, šuhajko s puncom dórskej tóniny. Skladba má zvýšenú lydickú kvartu, pomalší rapsodický charakter a časté zmeny tempa napriek 4/4 taktu od moderata v úvode cez poco ritenuto, più mosso, sostenuto, diminuendo e ritardando až po záverečné zmeny tempa na attacca a charakteru s tempom allegro.
Nasledujúca pieseň Muzikanti s gajdošom sa neopiera o ľudovku. Ide o autorskú pieseň s melodikou našich ľudových piesní a tanečným charakterom. Suchoň v nej pracoval so zveličenými akcentmi, behy šestnástinových notách či s efektom gajdošskej kvinty s prírazom v ľavej ruke. Rovnomenná skladba cyklu, Preletel sokol, vznikla harmonizáciou ľudovej piesne. Jej introdukciu tvorí dvojtaktový dramatický recitatív. Aj v nej pracoval Suchoň s akcentmi, intervalmi, akordmi, zmenami harmonickej sadzby a dynamiky. Skladateľ s nimi pracoval aj v poslednej skladbe tohto cyklu.
Voľnosť rytmu umožňujúcu občasnú odchýlku od stanoveného rytmu využila Zuzana Zamborská pri svojej interpretácii poslednej piesne s názvom Poď, Anička, poďže za mňa. Odzrkadľovala charakter skladby. Pod jej rukami nadobúdala grandiózny strhujúci záver, keď z tempa Vivo prechádzala do tempa Allegro až vyústila do Presta. Veľmi pôsobivú a efektnú skladbu v bravúrnej interpretácii charakterizovala práca s dynamikou, rytmickým charakterom i brilantnými pasážami. Kúsok slovenskosti nášho folklóru iste potešil.
Štruktúry a matematická logika v interpretácii Kristíny Smetanovej
Bodkou za festivalom bol koncert Kristíny Smetanovej, toho času poslucháčky doktorandského štúdia VŠMÚ pod vedením prof. I. Černeckej, držiteľky popredných ocenení aj z medzinárodných súťaží, autorky vlastných skladieb a koncertnej interpretky. V komornej hudbe sa realizuje najmä v klavírnom zoskupení Devanas Duo, ktoré tvorí s Júliou Novosedlíkovou.
Kým recitál Júlii Novosedlíkovej festival otvoril, Kristína Smetanová symbolicky cyklus recitálov prvého ročníka nového klavírneho festivalu Piano Days uzavrela. Dramaturgia jej koncertného programu stála na štruktúrach, matematickej logike a polyfónii u nás neprebádaných či málo známych a zriedka hrávaných skladbách, ktoré obohatené o vlastný interpretačný náhľad predstavila poslucháčom koncertu. Spojila trojicu skladateľských velikánov žijúcich na prelome 19. a 20. storočia. Hudbu francúzskeho skladateľa Honeggera z parížskej šestky a dvoch ruských skladateľov – Rachmaninova a Prokofieva.
Arthur Honegger je v našich končinách spätý skôr so symfonickými dielami, baletmi, operami a oratóriami, ako s klavírnou tvorbou. Väčšinu klavírnych diel napísal medzi rokmi 1916 – 1923. Na recitáli sme počuli dve jeho diela. Prvá zaznela z roku 1919 trojčasťová kompozícia Troise pièces. Tvoria ju tri odlišné miniatúry (Prélude, Hommage à Ravel, Danse) s kontrastnými náladami pohybujúcimi sa od pochmúrnej cez lyrickú až po iskrivú. Prvú časť Prélude, skladal v duchu expresionizmu ešte počas 1. svetovej vojny. Je zložená z troch častí so skrátenou reprízou orchestrálnej štruktúry a codou v basovom registri. V stredných častiach ustupuje do vyšších registrov. Charakterizuje ju drsná titanská atmosféra, ťažký 9/8 rytmus, typický honeggerovský kvintový basový sprievod, bohaté harmonické rezonancie, disonancie a atonalita, tritóny a akordy.
V nádhernej strednej časti Hommage à Ravel vzdáva hold francúzskemu skladateľovi Mauricovi Ravelovi, pričom nadväzuje na jeho Sonatinu. Ravelov vplyv je však malý, cítiť však vkus pre eleganciu a jednoduchosť. Rýchla tretia časť, Danse, je venovaná klaviristovi Ricardovi Viñesovi. Túto charakterizuje rytmus 6/8 taktov, intervaly, akordy, rozložené akordy, ostinátne dvojhmaty a dynamickým rozvojom končiacim až vo forte fortissime. Honeggerovo dielo Troise pièces je bohaté na štruktúry, veľmi rytmické a poetické. Interpretka s ľahkosťou zahrala technické pasáže, vyrovnala sa so zmenami náboja a vymodelovala dynamický oblúk rešpektujúci charakter skladby.
Pri Honeggerovej tvorbe ešte zostala. Pokračovala jeho Toccata et variations, ktorá vznikla taktiež počas 1. svetovej vojny. Známym sa stal hudobný diptych pre klavír až v roku 1939, kedy sa objavil ako hudobná zložka baletu Lady into Fox. Pre Honeggerovú Toccatu a variácie bol inšpiráciou Bachov hudobný jazyk vsadený do modernej harmónii a tonality. Toccata v B dure je rozdelená do troch častí. Základnej téme dominujú šestnástinové noty, meditatívna medzihra a opakovanie začiatočnej témy končiacej brilantným pohybom v rýchlom rytme.
Nasleduje pätica variácií, ktoré sú voči sebe v rozličnej tónine a majú aj tempové kontrasty. Po niekoľkých moduláciách končí dielo pokojne. Po technickej stránke čakali na interpretku brilantné pasáže zahŕňajúce skoky a behy, tremolá, trioly, arpeggia, akordy spájajúce sa s melodickými linkami, tempové kontrasty a rýchly rytmus. Obom dielam skladateľa Arthura Honeggera – Troise pièces i Toccata et variations prepožičala dušu. Po prednesovej, technickej, rytmickej i dynamickej stránke ich stvárnila skutočne oslňujúco.
Voči Honeggerovi kontrastoval výber z trinástich krátkych skladieb Prelúdii op. 32 ruského skladateľa Sergeja Rachmaninova z roku 1910. Prelúdia tohto opusu prechádzajú durovými a molovými tóninami, čím sa akoby striedajú tragické lyrické nálady s vášnivejšími dramatickými. Na interpretáciu sú náročnejšie. Zazneli z nich Prelúdia číslo 5, 10 a 12, ktoré spája lyrickosť a silný náboj. Kombinuje sa v nich vášeň s poetickou nežnosťou. Na interpreta čaká rytmus, pedálová technika a brilantné skoky a behy či ornamentika.
Piate prelúdium, Preludium G dur z opusu 32, oplýva jednoduchým a čistým hudobným jazykom, pokojným, elegantným a zasneným nábojom. Vyžaduje dynamickú vyrovnanosť. Prekrásna melódia sa postupne rozširuje a zdobí ju, než ju prevezme ľavá ruka. Postupne sa zvyšuje tempo i vnútorné napätie vedúce ku kadencii ozdobenej trilkami. Z durovej tóniny prechádza melódia do molovej. Lyrická melódia sa postupne vracia v iných moduláciách a končí ju coda. Interpretka v nej pracovala s rôznymi charaktermi, flexibilným tempom, legátovými časťami a ornamentikou. Hrala čisto s potrebnou ľahkosťou, čím sa vyhla hutnému zvuku a zachovala nežnú krehkosť celej skladby.
Desiate prelúdium h moll pracuje s atmosférou clivoty a túžby. Sám Rachmaninov si túto skladbu predstavuje ako spomienku na vlasť. Inšpiráciou mu bol obraz s názvom Návrat švajčiarskeho maliara Arnolda Böcklina.
Plačlivý úvod plný zúfalosti pretkáva téma v bodkovanom rytme so sprievodným akordom. Nasledujúca časť komponovaná v akordoch v triolovom rytme a v oktávách stúpajúcej a následne padajúcej melódie, je zakódovaná nádej, ale aj príchuť horkosti a existenčnej neistoty. Tá sa v závere postupne stáva dominujúcou a v code sa vracia k charakteru zúfalstva úvodu. Tieto pocity sú vyjadrené oboma krajnými zvukovými registrami. Po technickej stránke nejde o extra náročné prelúdium. Stáva sa, že interpret nie vždy prenikne do podstaty tohto prelúdia, čo rozhodne nebol prípad Kristíny Smetanovej.
Posledným z Prelúdii Rachmaninovho opusu 32, ktoré odznelo na recitáli bolo známe dvanáste Preludium gis moll. Aj tu je hlavná melódia uvedená v rozmanitej podobe než ju prevezme ľavá ruka. Rýchlo sa mení harmónia a dynamika stúpa až skladba naberie kontrastný charakter. Nad doprovodom znie melodická linka klesajúca v sekvenciách. Chromatická melódia ľavej ruky je aj v stredných polohách veľmi výrazná. V striedavých terciách klesá až sa vráti k hlavnej téme vedenej v hlbších registroch. V závere skladby sa vracia charakter prvých taktov a skladba končí výstupom melodickej linky dostratena až k najvyšším tónom.
„Kristína Smetanová ich dramatično vymodelovala precítene. Absolútne sa oddala hudbe, predviedla potrebnú koncentráciu i výbornú technickú pripravenosť. Jej Desiate prelúdium z opusu 32 bolo veľmi patetickým a dvanáste prelúdium naplnila neopísateľnými pocitmi vnútornej tragiky.“
Na záver jej koncertu sa zmenil náboj diel. Ukončila ho Sonáta Op. 29, c-mol skladateľa Sergeja Prokofieva, známeho autora opier, baletov i klavírnych kompozícii. Skomponoval ju v roku 1917 na pamiatku svojho priateľa Maximiliana Schmidthofa, ktorý spáchal samovraždu. Jej charakter súvisí v kontexte hrôz prvej svetovej vojny. Ako vyplýva z jej podtitulu Zo starých zošitov vychádza zo svojich starších diel. Veľa spoločných čŕt má v klavírnej faktúre či figuraciách doprovodu s viedenskými klasikmi. Využíva v nej tradičné polyfónne postupy. Má pokojný až meditatívny charakter i psychologickú hĺbku. Prvé dve vety sa väčšmi ponášajú na poetiku Brahmsa a Schumana, než na Lisztovu virtuozitu. Zavŕšil ňou skladateľské obdobie raných molových sonát.
Prvá z troch viet Allegro molto sostenuto je výrazovo zdržanlivá. Významnú úlohu zohrávajú basové registre s naratívnymi efektami pravej ruky posilňujúcej charakter tajomna. Jeho doménou je polyfonické spracovanie expozície. Hlavná téma pripomína menuet plný melanchólie, kým vedľajšia kladie v nízkych polohách chromatické postupy a lyriku vrchného hlasu. Tieto spája v zložitom dvojitom kontrapunkte, ktorý vrcholí vo fortissime. Popredným výrazovým prostriedkom je rozložený oktávový postup. Lyrickou je aj druhá veta s vnútornou hĺbkou, Andante assai. Vznikla prepracovaním pomalej časti Symfónie e moll z roku 1908, ktorú mal skladateľ vo veľkej obľube a často ju hrával na koncertoch ako prídavok.
Andante assai je postavené taktiež na dvoch témach. Prvá nastupuje v hlbokom base a sprevádza ju temne nízky odmeraný rytmus a sústredená prísna melódia. V pomalom pohybe síce postupne stúpa a zabaľuje sa do aktívnejších figurácií sprievodu. Téma sa postupne imituje v rôznych hlasoch, než sa úplne premení v hornom. Oba hlasy sa stretávajú, križujú ale aj rozchádzajú, čím sa vytvára dramatické vyvrcholenie. Náhle však nastupuje zlom, slávnostné akordy a ticho znejúce arpeggia v sprievode ohlasujú novú tému. V poslednej časti sonáty, Andante, sa ukazuje mnohostranný talent skladateľa. Je akousi napodobeninou klasického štýlu. Prokofiev bas ľavej ruky korenil skokmi a disonanciami. Obe témy prepája, nasleduje nezbedné finále kontrastujúce s predchádzajúcimi časťami. Začína efektnou pasážou. Má strhujúci rytmus a melodiku vyjadrujúcu pocit slobody.
Coda končí dokonalým „nepravým“ akordom. V podaní klaviristky a vynikajúcej koncertnej umelkyne Kristíny Smetanovej ma zaujala. Sonáta pôsobila veľmi príjemne a vynikol aj jej meditatívny charakter. Bol skvelým vyvrcholením klavírneho festivalu Piano Days 2021.
Na recitáloch sa počas desaťdňového festivalu predstavilo sedem vynikajúcich slovenských klaviristiek a klaviristov z mladšej i strednej generácie. Festival spojil štvoricu kultúrnych stánkov v Bratislave, Nitre a v Žiline s nádhernými koncertnými sálami a klenotom – klavírnym krídlom Steinway. Zazneli slovenské premiéry, málo hrávané až temer neznáme diela i legendárne kúsky či vlastná tvorba interpretov. Na svoje si prišli aj deti a mládež či priaznivci inovácii a moderných technológií.
Zostáva veriť, že druhý ročník Piano Days Festival 2022 už nebude len v online podobe, ale aj za účasti verejnosti a opäť ponúkne kvalitných klaviristov s perfektnou dramaturgiou koncertov.
