Berlínska hudobníčka s českými koreňmi Emika prišla s ďalším pozoruhodným projektom. Jej turné po planetáriách sa uskutočnilo aj v pražskom Planetáriu, v ktorom musela pre záujem publika pridať ďalší večerný koncert.
Dlhšie o nej nebolo počuť, potom prišiel trojalbum Vega, ktorý mal byť následne naživo prezentovaný, ale pandémia to uťala a musela počkať na uvoľnenie opatrení. Aktivity producentky a skladateľky Emika sú sofistikované s premysleným konceptom, v ktorých je v popredí asociatívnosť a v menšej miere aj epickosť. Preto si priam pýtajú audiovizuálne spracovanie. Preto prišla s nápadom ísť do planetárií s kupolovitým plátnom, v ktorých by sa premietal špeciálny videomaping maďarského umelca Lázslóa Bordose.
Pred desiatimi rokmi debutovala so skladbami, kde noir pop posúvala dopredu rytmickými štruktúrami z IDM. Čoraz častejšie začala do svojej tvorby prenášať prvky z neoklasicizmu, čo súviselo s jej akademickým vzdelaním. Snaha prepojiť tieto dva svety – vážnu hudbu s elektronikou – vyústilo doprojektu Melanfolie, na ktorý získala prostriedky prostredníctvom úspešnej crowdfundingovej kampane, vďaka, ktorej mohla tak nahrávať s Pražským metropolitným orchestrom.
Predzvesťou toho, kam Emika až zájde, bol album Klavirni z roku 2015 a jeho pokračovanie Klavirni Temna (2020). Nový projekt je zvukovo bohatší, pričom približuje k sebe meditatívnu a tanečnú elektroniku.
Hlavnou motiváciou k prezentovanej nahrávke je klimatická kríza. Emika patrí k umelcom, ktorí nerobia tvorbu účelovo s vidinou zisku, ale s názorom, že umenie musí reflektovať súčasné problémy. Žije v kozmopolitnom Berlíne, kde si užíva všetky výhody nahromadenej tvorivej energie, ale nezabúda, že za neónovým svetielkujúcim ruchom veľkomesta je vzácny ekosystém, ktorý treba chrániť. Rovnako aj umeleckú nezávislosť v korporátnom hudobnom priemysle, o čo sa snaží prostredníctvom jej labelu Emika Records.
Planetárium je miestom, v ktorom si môžeme uvedomiť nekonečnosť vesmíru a jedinečnosť nášho hostiteľského prostredia – planéty Zem, na ktorej žijeme a ťažíme z jej výhod, no namiesto ochraňovania z nej obhrýzame zvyšky jej prírodnej diverzity.
Projekcie Lázslóa Bordosa neboli takto explicitne zamerané, skôr sa pri vizualizovaní mliečnych dráh objavovali úvahy o časopriestore, večnosti, izolácií, opustenosti aj úlohe ľudstva. Zraniteľnosť prežitia nášho druhu spočíva práve v tom velikášstve žiť pre okamžik. Ale po nás prídu ďalší…
Takto to mohla vnímať jedna časť publika. Niektorí to zobrali iba ako formu umeleckého zážitku – sountracku, v ktorom priestorový zvuk nevytrhával pozornosť ako v kine pri dramatických scénach. Meniaci sa charakter hudby v témbre vystavanom na kombinácii klavíra, ľudského hlasu a elektronických beatov, ich nevytrhával z atmosféry spoločnej meditácie. Bola by chyba prijímať toto dielo iba ako súčasť zábavy či odpočinku. Podľa autorky tohto diela tam musí zostať odkaz, inak to bude rovnako falošné, ako je súčasný pop.
Emika nechce, aby ľudia upadli do letargie, z ktorej je blízko do životného stereotypu, ale aby sa ešte pokúšali niečo spraviť pre svoj rozvoj a zlepšiť svoje okolie. Aj ona mohla byť len elektronickou producentkou, ktorá hráva každý týždeň v inom prestížnom klube a zarábať na tom. Vybrala si ťažšiu cestu – profesijnú, umeleckú a predovšetkým aj tú ľudskú.
Emik; Planetárium Praha; 22.09.2022; Praha
