Českí A Banquet patria medzi nováčikov na domácej scéne. Kvôli kapele sa vykašlali na školu, vytvorili si vlastný štýl FUTU-ROLL a začali objavovať zákutia hudobného (šou)biznisu. Po rozsiahlom jesennom turné sú opäť na pódiách a odkazujú LET´S BREAK THE MONOTONY! Prvá zastávka patrila Bratislave, kde nám venovali zopár minút a slov. Do šatne sa nezmestíme, usádzame sa medzi pobehujúcim personálom v podzemných chodbách NuSpiritu a húževnatá trojica predo mnou skromne a s nadhľadom odkrýva tajomstvá o strastiplnom fungovaní skupiny bez manažmentu, hysterických apatiách a paranoji. Občas sa aj zasmejú.
Pred pár mesiacmi ste sa predstavili v Bratislave prvýkrát. Dnešným koncertom ste zahájili vaše turné LET´S BREAK THE MONOTONY! Dokážete tieto dva koncerty porovnať? Kam sa A Baquet odvtedy posunuli?
Michael: Toto už bolo rozhodne o triedu lepšie ako predchádzajúci koncert. Predtým to bol náš druhý koncert na Slovensku, teraz sme si na to akoby už viac zvykli, ľudí tu bolo určite viac a celkovo sa mi hralo oveľa lepšie ako minule.
Mathieu: Je tu príjemné prostredie, na Slovensko jazdíme veľmi radi. Hlavne máme úplne iné pesničky, vtedy na jeseň sme nehrali ešte nič z novej dosky, teda hrali sme to v starých úpravách. Teraz máme úplne inú koncepciu setu a baví nás to oveľa viac. Dúfame, že je to vidieť, a že sa stretneme s niekým zo Slovenska i na ďalších koncertoch.
Richard: Potom ako sme tu boli prvýkrát, sme tento raz už mali nejaké ohlasy dopredu, tak bolo príjemné sa sem vrátiť.
Mathieu: Už sme vedeli, kde si máme kúpiť diaľničnú známku. (smiech) A keď sme tu boli minule, ja som stratil peňaženku so všetkými dokladmi, tak teraz som si už dával pozor.
Koľko máte momentálne pesničiek?
Mathieu: Čím ďalej, tým menej. (smiech) Na koncertoch bežne hrávame asi 10.
Michael: Snažíme sa to filtrovať, podľa toho ako to cítime, aby to bolo úderné a malo výpovednú hodnotu. Dlhší čas vieme, ktorá pesnička v playliste pokrivkáva medzi novými, tak ju vyhodíme.
Mathieu: Ale nemáme čas na to, aby sme pracovali na nových, tak máme paradoxne menej pesničiek. Ale za tým, čo hráme, si stojíme. Máme z toho veľkú radosť. Vždy na skúške vyhodíme nejaké pesničky, pretože nás už nebavia a máme z nich hrozný pocit, odohráme ten playlist a povieme si teraz je to bomba!
Michael: A sú tam asi 2, ktoré vyhadzujeme asi rok, a sú tam stále, pretože nemáme čo hrať. (smiech)
Sami si robíte booking, fungujete bez manažmentu. Ako prebiehala príprava na turné?
Michael: Samotný proces nebol až taký dlhý, ako sme si spočiatku mysleli. Na začiatku sme to chceli koncipovať úplne inak. Mali nám vyjsť nejaké veci z The Feud z Británie, po západnej Európe, ktoré nás nakoniec zbytočne blokovali.
Mathieu: Tam vznikol komunikačný šum. Chalani kvôli doske sami nevedia, kedy to budú mať, my sme tiež mali nejaké veci rozrobené, tak sa to nakoniec spolu nestretlo. A samotnú koncepciu sme mali zhruba od zimy. Bolo tam zakomponovaných viac ľudí a nejakým spôsobom to nefungovalo. V tomto sme strašne paranoidní, pretože už neveríme skoro nikomu. Mrzí nás to, ale keď sa ti dvadsaťkrát stane, že niekomu niečo zveríš, on sa a to vykašle, alebo to spraví zle, alebo to vôbec nie je podľa toho, ako si sa s ním dohodla. Potom vieš, že síce je to náročnejšie, ale oveľa efektívnejšie, ak si to spravíš po svojom, bohužiaľ.
Dizajn okolo kapely máte tiež pod palcom vy?
Michael: Máme v tom určite hlavné slovo. Vizuál, ktorý chceme, aby nás prezentoval, máme v hlave. Trebárs ten aktuálny – promo fotky nám fotil Pavel Mužák a vzali sme ich ako vhodný podklad k jarnému vizuálu.
Mathieu: Snažíme sa hľadať zaujímavých ľudí, o ktorých vieme, že robia zaujímavé veci a mohli by nám sadnúť a s nimi sa snažíme niečo spraviť, ale výsledok si dorábame sami, grafiku robím väčšinou ja. Keď vidíš naše plagáty, booklety a všetko, tak je tam nejaký človek mimo kapelu, ktorý to napríklad nafotí, spracuje, ale zvyšok je naša práca.
Vráťme sa do minulosti. Vieme ako ste vznikli, zaujímalo by ma, kto ste boli pred A Banquet? Šikovní chlapci zo ZUŠky alebo garážoví machri?
Richard: Mňa hudba vždy bavila, ale prvý prelom u mňa prišiel niekedy v 15 – 16 rokoch, kedy som pochodil pár veľkých koncertov. Môj strýko bol veľký fanúšik rockových koncertov a brával ma so sebou. Tam som vstrebával atmosféru, videl som ako to funguje vo veľkom. To bol ten moment, kedy som si povedal, že raz by som to chcel robiť. Inak som bol samouk, a áno tá garážová príprava.
Michael: Som na tom podobne ako Richard. S tým, že ako klasické mestské sídliskové dieťa, som sa len pofľakoval a do nejakých 16tich som nikde nehral, na žiadny hudobný nástroj. Neskôr som sa rozhodol, že budem hrať na gitaru a od tej doby ma to drží. Vystriedal som asi x rôznych kapiel. Časom sa to začne filtrovať a zistíš, kto sa tomu chce venovať viac a kto to berie iba ako koníček.
Mathieu: Ja som na tom trochu inak. Hudbe sa venujem od malička, od nejakých 5 – 6tich rokov, dlho som chodil na klasickú gitaru, mám vzťah i k vážnej hudbe. Na elektrickú som začal hrať niekedy v prváku na gympli, kedy sme s kamarátom založili kapelu. Proste sme na niečo potrebovali baliť baby. A toto je super vec! (smiech) Potom sme zháňali ďalších ľudí, cez iných kamarátov, cez inzeráty. To bola úplne prvá kapela, potom som mal ešte jednu. Ale vždy to bolo skôr také, že ten človek to bral, ako Michal spomínal, ako koníček a nejako sa to kryštalizovalo ďalej, až človek zistil, že robí všetko sám a že je jediný, kto to chce robiť poriadne. A takto to nejde donekonečna.
Michael: My sme sa tu vlastne zišli vodcovské osobnosti z predchádzajúcich kapiel, okolo ktorých sa to celé vytváralo a točilo.
Myslíte si, že dnešné kapely dokážu prísť s niečím úplne novým, čo zlomí scénu?
Michael: V tomto by asi človek nemal vyslovene mať ambíciu hrať niečo, čo tu ešte nebolo. Čím ďalej, tým viac som skeptický ohľadom toho, že by sa dalo vymyslieť brutálne niečo nové, čo tu ešte nebolo, lebo všetko sú revivaly niečoho, za tých 50, 60 rokov v populárnej hudbe. Skôr sú to rôzne mixy.
Mathieu: Hrozne rýchlo sa to strieda. Tie veci, čo boli kedysi dekádové, sa dnes striedajú po rokoch. Rok to fičí a potom nazdar.
Michael: Kapely sú súčasťou nejakej vlny, odznejú, prídu zase nové.
Mathieu: A to nás moc nebaví, nechceme byť súčasťou nejakej vlny, ktorá preletí jedno leto a dovidenia. Aj preto sa nám páči, že máme náš futu-roll, v ktorom si môžeme vyberať z toho, čo sa nám páči a ako to cítime. A futu-roll, ten bude trendy furt. (smiech)
Chceli ste definovať nový štýl?
Michael: Ono to ani nebolo cielene o tom – definovať, skôr o tom, že keď skladáme, tak sa nenechávame limitovať určitým štýlom, škatuľkou, ale mixujeme rôzne žánre, čo sa nám páčia. Od 60., 70. rokov, na čom sme vyrastali, až po tie nové žánre. Chceli sme to zastrešiť a napadol nám futu-roll. To sa nám páči a tak to prezentujeme.
Je to obrana proti škatuľkovaniu?
Mathieu: Určite by sme sa stretli s tým, že by nás niekto priradil k electro-indie-alternative, vždy inak. Berieme to ako súčasť nášho názoru a pohľadu na kapelu.
Richard: A keď si raz niekto povie, že sme to vytvorili a bude nás nasledovať, prečo nie? (smiech)
Akým smerom sa futu-roll pohne ďalej?
Mathieu: To práveže ešte nikto nevie. (smiech) Vyvíja sa to spolu s nami, čo je zábavné. Futu-roll na začiatku začínal s indie-rockom, trochou elektra, zatiaľ čo za ten rok, rok a pol sa dosť vyvinul a posúva sa smerom, ktorý nás baví a ovplyvňuje.
Je možné, že nasledujúca nahrávka bude odlišná od EP Kiss The Night?
Mathieu: Určite.
Michael: Skôr by som povedal, že viac vyprofilovaná. Na EPčku sa nám už rysujú spoločné znaky, vytýčili sme si, čo nás baví najviac a to chceme posilňovať do určitého osobitého tvaru.
Mathieu: Keď sa spätne pozeráme na EPčko, cítime, že je to ešte trochu nesmelé a do viacerých strán, čo nás síce veľmi baví, ale bolo to o tom, že človek sa stále hľadá. Teraz máme pocit, že sme už zhruba našli smer, ktorý je náš.
Posun je vidieť i v imidži. Stačí si porovnať covery vášho dema a aktuálneho EP.
Mathieu: Veľa ľudí si myslí, že sa vyvíjame veľmi rýchlo. Kapely, ktoré hrajú sporadicky, sem-tam majú skúšky a niečo sa v nich vyvinie po piatich rokoch, tak to človeka až tak neprekvapuje. U nás sa práve toto scvrkáva do týždňov, mesiacov, pretože na tom pracujeme od rána do večera. Chrlíme nápady, ktoré často ani nedokážeme realizovať.
Michael: Ohľadom dema je to trochu sporné. Celý materiál, čo je tam zachytený je úplne zo začiatku. Produkovali sme si ho sami, ak sa vôbec dá hovoriť o produkcii. Vznikalo to, keď sa k nám pripojil Richard, čiže všetko to bolo ešte v ranej forme.
Pesničky skladáte viac-menej spolu. Kedy vám napadajú najlepšie veci?
Michael: Určite v strese a pod tlakom.
Ste v strese a pod tlakom? Koho?!
Michael: Predtým, ako sme sa vykašlali na školu, to bolo pod tlakom deadlinov rôznych prác, keď sa na teba všetko hrnulo. Človek je k niečomu nútený a jediné, čo mu vtedy chýbalo, bolo hrať a vtedy nám napadali zaujímavé veci. Druhá vec je, kedy tie pesničky dávame dokopy a to musíme byť niekoľko dní spolu a hrať, kým sa z toho niečo začne kryštalizovať
Ako vám budú napadať najlepšie veci, keď už nebudete pod stresom?
Mathieu: Nie, neboj.
(Smiech)
Michael: My sme si vybrali iné tlaky,
Mathieu: To, čo zažívame posledných pár mesiacov je také šialenstvo!
Michael: Tým myslíme booking, manažment a všetko čo si robíme sami, to na nás tlačí dostatočným spôsobom.
Mathieu: S ľuďmi to nefunguje tak, ako by sme si predstavovali. Vždy máme nejaký plán, víziu, ktoré chceme zrealizovať a to stroskotá na určitom článku reťazca, my sme z toho vždy veľmi nervózni, vadí nám to, že to nevyzerá tak, ako by sme chceli a dokážeme samých seba dostatočne vystresovať. My s Michalom sme v tomto špecialisti, trpíme depkovými stavmi, to sú naše špeciálne seanse, ktoré prichádzajú tak 3x denne (smiech), niekedy vo väčších frekvenciách a rôzne dlho. Každopádne to potom prebieha tak, že medzitým ako robím booking a ďalšie veci, si ešte píšeme slohy o tom ako to nejde.
Michael: Až sa to prehupne do takej fázy, že sa dostaneme do hysterickej apatie (smiech), kedy robíme veci ako roboti a potom sa zrútime.
A to sa odráža v textoch, dezilúzia zo sveta…
Mathieu: Popravde, teraz máme novú pesničku, ktorá sa volá Catch Me Bloodsuckers, tá je v podstate priamo venovaná ľuďom, ktorí nás s***.
Sú tam menovaní?
Mathieu: Nie bohužiaľ, nie. Ten text by musel byť moc dlhý. (smiech) Je to o ľuďoch, ktorí nasľubujú hory-doly a nič sa nedeje. Nás to strašne vysiľuje. Ak mám pravdu povedať, už máme strach sa na kohokoľvek zvonku spoliehať. Máme naozaj iba zopár výnimočných skúseností, kedy nám niekto niečo sľúbi a dodrží. Je to dosť veľké sklamanie, toto precitnutie. Zisťujeme, že keď sme pred tým rokom a pol začínali, boli sme veľmi naivní. Veci sme si predstavovali jednoducho, ale nedokázali sme ich domyslieť. A texty sú vo všeobecnosti o vzťahoch, pocitoch a toto s tým samozrejme súvisí, ovplyvňuje to náladu aj okolo vzťahov. Ale že by sa tam premietalo prioritne až toľko, to nie.
Prídeš s textom, chalani ti do toho už nezasahujú?
Mathieu: Väčšinou to tak býva. Prvú robíme vždy hudbu, v texte som slobodnejší. Mám pocit, že hudba by mala šliapať sama o sebe a text dorábam priamo na ňu. Väčšinou mám schované nejaké nápady. Keď si vypočuješ hudbu, vznikne ti nejaký pocit. Potom vytiahneš myšlienku, pocit, ktorý si mala v určitej chvíli, ktorý tomu sedí. Tie nápady väčšinou oživuješ spätne, môžem sa na ne pozerať z diaľky a do toho pridám súčasný pocit.
Bežný deň A Banquet vyzerá…
Mathieu: Zobudíme sa okolo pol desiatej, desiatej, jedenástej. Ja väčšinou vstanem z postele, zapnem notebook a štandardne všetky naše odkazy – facebook, bandzone, gmail.
Richard: A potom začína ten jeho stres. (smiech)
Mathieu: No presne.
Richard: Potom sa večer stretneme niekde na čete, začne bombardovanie zlými správami, až to vygraduje a všetci sa ideme zblázniť.
Mathieu: Ak neskúšame alebo sme mimo Prahy, dokážeme celý deň stráviť za facebookom a mailom, riešime veci, čo sa týka koncertov, nahrávok, grafiku. A naozaj vydržíme robiť celý deň veci okolo kapely. To riešime tak do 2hej, 3tej v noci. Medzitým samozrejme prichádzajú tie 2 až 3 depkové fázy. (smiech) Keď hráme, máme skúšky, skúšame celý deň.
Michael: Máme to teda na niekoľko fáz, buď je čisto booking, manažment a nejaké tie seanse, kedy naozaj skúšame aj 10 hodín denne a potom sú turné, ktoré máme dosť rozsiahle , trebárs 20 koncertov, kedy vlastne skôr priživujeme to, čo beží a snažíme sa prežiť.
Skončí turné, čo ďalej? Leto, festivaly…
Mathieu: Máme zabookované festivaly v pracovných agentúrach (smiech), kde budeme festivalovať celé leto, pretože sme naozaj v mínuse a pokiaľ to nesplatíme prestáva zábava. Festivaly v Čechách fungujú tak, že pokiaľ nie si pod agentúrou, na festival sa nedostaneš. Súťaže nepreferujeme. Máme pocit, že fanúšikovia alebo ľudia, ktorí počúvajú hudbu všeobecne sú zahltení rôznymi hlasovaniami a my sami to neznášame. Možno by sa nám aj podarilo cez nejakú súťaž niekam sa dostať, kto vie.
Michael: Fanúšikov oslovujeme, keď nám naozaj o niečo ide, keď je pre nás niečo dôležité, ich názor alebo napríklad nedávno tá pomoc s klipom, hľadaním sponzorov… Vďaka nim sa nám vždy podarí niečo získať.
Mathieu: My máme našich fanúšikov tak radi a natoľko si ich ceníme, že ich nechceme otravovať takýmito kravinami, ktoré máme pocit, že naozaj skôr obťažujú, ako sú až tak prínosné.
Kapela A Banquet najbližšie zahrá v Novom Meste nad Váhom v rámci AKM Night, o deň neskôr sa predstavia v Košických Kasárňach.
Viac o turné: A Banquet vyrážajú na stredoeurópske turné
Foto: A Banquet facebook
