Anna Nacher – nar. 1971, od roku 1998 spoluautorka (s Marekom Styczyńskim) a speváčka projektu Karpaty Magiczne / Magic Carpathians Project, v ktorom natočila 12 albumov, koncertovala v USA, Nemecku, Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Švédsku, v strednej i východnej Európe.
Jej hlasová technika je často prirovnávaná k Diamandy Galas, Lydii Lunch, Meredith Monk, či Ive Bittovej. Od roku 1999 prevádza hlasové worshopy „Odzyskać głos” v Poľsku i v zahraničí (mimo iného v Nemecku, Francúzsku, Grécku a Slovinsku) – pre hercov, trénerov mimovládnych organizácii, hudobníkov, jogínov, učiteľov a všetkých záujemcov o prácu s hlasom. Za vokálne experimenty založené na tradičných technikách Ázie, strednej a východnej Európy, získala Anna Nacher uznanie v knihe Barta Plantengi, Yodel in HiFi. From Kitsch Folk to Contemporary Electronica (University of Wisconsin Press 2013). Od roku 2014 spoluvytvára Biotop Lechnica v Lechnici na slovenskom Zamagurí. PhD, pracuje na Jagiellonskej Univerzite v Krakove, kde vyučuje teóriu a kultúrne média.
Tradičná hudba všetkých domorodých kultúr na svete je úzko spätá so živým okolím i prostredím. Od materiálu až po výrobu hudobných nástrojov, zvukových vzorcov (ktoré tvoria základ reči), až po navrstvenú tradíciu ľudskej kultúry. Obaja sme sa narodili v Karpatoch a od malička nám je toto prostredie najbližšie – či už doslovne alebo v umeleckom chápaní. Marek sa už viac ako 30 rokov živí ochranou prírody Karpát, ja sa špecializujem v oblasti kultúry. Pre mňa ako aj pre Mareka mala príroda od malička obrovský význam. Teraz sa zaujímame o to, čo sa môže objaviť v súčasnej komponovanej a hranej hudbe, keď sa vrátime k jej prvopočiatkom bez toho, aby sme kopírovali tradície. Nie sme folkloristi, skúmame skôr prazáklad hudobného výrazu (expresie). Pre mňa bude stále jednou z najdôležitejších inšpirácií dych – základ spevu, používania hlasu, niečo, čo nás spája so svetom a zároveň nám umožní ponoriť sa do seba.
Veľmi nás zaujímajú improvizačné techniky v hudbe. Tieto techniky vystupujú v prvých hudobných praktikách ako súčasť rituálov alebo spôsob ako sa dostať do tranzu. Počúvame veľa improvizovaného jazzu, ale takisto vlastne všetky druhy experimentálnej hudby – u nás doma môžete počuť aj sólové improvizácie na fujare z Detvy, na shakuhachi z Kyota, ale aj nahrávky Sun Ra, Coltraina alebo Ornette Colemana, no stáva sa, že aj Biospehere či Oregon… Ako vidieť, záber je široký a k tomu pridám ešte aj vážnu hudbu (obzvlášť tú hranú na dávnych hudobných nástrojoch) a nové spôsoby súčasnej hudby. Veľa počúvame tzv. krautrock a Popol Vuh nás stále nesmierne fascinuje a teší. V podstate nepohŕdame žiadnym druhom hudby a mnoho albumov si prinášame zo svojich ciest (áno, stále kupujeme CD!). Ale to by chcelo samostatný rozhovor (smiech) V hudbe je pre nás dôležitá autentika. Rešpektujeme veľa rôznych prístupov k tvoreniu hudby, ale k príprave nových diel sa staviame svojsky. Ide o dosť pomalý proces, ktorý v určitom momente vrcholí ukončením jednej hudobnej témy. Tú sa snažíme nepokaziť prílišnou ozdobnosťou. Hlas je hudobný nástroj, ktorý je veľmi citlivý na autenticitu prejavu a oplatí sa počkať na moment, v ktorom zaznie v skutočnej podobe. Pri rôznych druhoch improvizácie zvykne byť dôležité naplno ukázať svoju osobnosť; pre nás je však cenné to, aby sféra zvukov neprezentovala len naše ego, ale aby výrazne zastupovala prostredie, prírodné javy, organickosť života a toho, čo nás momentálne obklopuje. Veľmi citlivo si všímame zvuky okolia, výrazne registrujeme taktiež tzv. field recordings ako aj sound walking alebo iné zaujímavo znejúce zvuky. Miesto je pre nás veľmi dôležité. To, v ktorom hudba vznikne (klíči), ako aj to, kde hráme alebo nahrávame. Niekedy dávno sme dokonca navrhli nový termín – sound taste – zvuková chuť miesta, pretože sme si všimli, ako sa tie chute v závislosti od napr. ročného obdobia menia. Asi sme tiež trochu konzervatívni, nehľadáme za každú cenu nestále novinky. Držíme sa toho, čo v nás hrá.
Je to dosť špecifický album a nahrávali sme ho len my dvaja viac ako pol roka! To je asi náš rekord. Na albume sú 3 hlavné skladby (dlhé, každá má niekoľko desiatok minút) a jedna krátka inštrumentálka fungujúca ako záverečná Kóda k poslednej z tých hlavných skladieb. Najdôležitejšou časťou boli texty, ktoré opisujú stretnutia s rastlinami a skúsenosti, ktorými nás obdarúva Lechnica – toto miesto nazývame Biotopom. Práve texty boli tento krát aj zdrojom hudby. Postavila som k nim ako k improvizovanému spoken wordu. Marek hral na rituálnom bubne z Japonska, na pastierskej fujare, daxofóne, tampure a ja na elektroakustickej a elektronickej gitare. Mnohým ľuďom sa náš album páči a zaujímavé je i to, že jedna rastlina, (i keď v Poľsku veľmi málo známa) Skopólia kranská (Scopolia carniolica), ktorá sa spája s kultúrou Lemkov a o ktorej je na albume jedna skladba, začína byť veľmi cenená. Texty sú veľmi dôležité a veľmi osobné, nebudeme ich prekladať do angličtiny. V podstate nás zaujíma len to, ako by zneli po slovensky! Prezradíme možno takú zaujímavosť, že jednu zo skladieb – Throbbing Plants, sme odohrali v roku 2016 v Bratislave na festivale BRaK ako súčasť improvizovaného koncertu a jej prijatie publikom nás viedlo k tomu, že sa neskôr objavila na albume v trochu zmenenej podobe. Tento významný koncert sme odohrali v základnej zostave – ja a Marek.
Veľmi veľa nám dali koncertné šnúry a koncerty s hudobníkmi americkej nezávislej scény. Bola to škola skutočnej nezávislosti, dôslednej práce a snahy ale taktiež širší záber, nie len ten lokálny. Naša hudba nepodlieha móde, práve preto sme sa museli odjakživa spoliehať na seba, na vlastné spôsoby pôsobenia na scéne, pri kontakte s fanúšikmi či pri distribúcii a tvorbe albumov. Je nám blízky koncept nezávislej, autonómnej scény, ale je to dosť náročné. Stále nás veľmi tešia koncerty na Slovensku, tam prichádzajú skvelí ľudia, dávajú nám neskutočnú energiu (a niekedy dokonca hudobné nástroje!). Tá energia tu plynie priamo z prírody, z hôr, z priestoru, z krásneho jazyka a je neuveriteľná. Niekedy sa čudujem, že Slováci vlastne ani sami nevedia, aké poklady okolo seba majú. Veľa sme koncertovali v Slovinsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku, v Litve. Tieto výpravy nás veľmi inšpirujú, pretože stretávame mnoho inšpirujúcich ľudí, ktorí nás učia trpezlivosti a úcty k umeniu. Sú to veľmi cenné skúsenosti, pretože nezáleží na tom, či hráme v San Franciscu, Žiline, Liverpoole, na Šumiaci alebo niekde vo Švajčiarsku, Nemecku, Švédsku či Francúzsku. Všade stretávame množstvo ľudí, ktorých zaujme naša zvuková sféra a nájdu v nej niečo podstatné pre seba. Ja sa stále tej trpezlivosti a optimizmu priúčam, považujem ich asi za dve najťažšie veci v živote, no zároveň najviac obohacujú môj umelecký a osobný život. Myslím, že na ceste životom napredujem.
Logo z cover LP Biotop má mnoho iných zložiek, ale je pravdou, že aj koruna nad Dunajcom je jednou z inšpirácií autora grafiky. Môžem povedať, že je to taká „zen Koruna“ … To naše miesto – Biotop v Lechnici, je pre nás veľmi dôležité… v podstate je dosť ťažké povedať, ako veľmi. S týmto miestom sa cítime byť zrastení, hoci sme sa tu ani nenarodili. Pomaličky sa stáva našim druhým domovom a nevieme, či sa jedného dňa nestane aj skutočným domovom. Pieniny, Tatry v blízkosti, k tomu ešte kultúra Zamaguria – iná než tá poľská, nás denno-denne mnohému učia. V Lechnici sa Marek venuje svojej vášni spojenej s permakultúrou, aktívnou ochranou prírody a etnobotanikou, ja si pestujem bylinky a čas mi plynie úplne inak než v Krakove. Tu zbierame nápady a skúsenosti z prírody, v Krakove skôr pracujeme, vybavujeme a riešime problémy. Samozrejme, že to má aj svoje nevýhody, možno asi teda len jednu – naša mačka Dharma to cestovanie nemá až tak rada. Miluje Lechnicu a nechce tráviť cestu v prepravke pre mačky. V Krakove nám stále Lechnica veľmi chýba, je to najkrajšie miesto na Zemi (smiech).
Bolo to neskutočné stretnutie a my sa k nemu tiež veľmi často vraciame. Veľmi si vážime skutočný, pôvodný folklór. Stále sa spája s určitým miestom, priestorom a silnou horou. Toto sa snažíme odhaľovať a pocítiť. Na Šumiaci nám to šlo ľahšie, pretože sme niekoľkokrát na Kráľovej holi boli, ubytovali sme sa v príjemnom penzióne v Telgárte. Raz sme sa v zime pokúšali vyjsť na hoľu z Liptovskej Tepličky, no nepodarilo sa nám to. Rok pred festivalom sme zišli z hole na Šumiac a veľmi sa nám toto miesto zapáčilo. Boli sme si istí, že sa tam ešte vrátime. I tak sa aj stalo, no za nezvyčajných okolností. Vďačíme za to aj našim priateľom z Bratislavy, obzvlášť DJ-ovi Potkanovi, ktorý je – okrem Táni a Soni zo spoločnosti Wegart – strážnym anjelom našich slovenských hudobných výprav. Môžem povedať, že sme veľmi citliví na charakter a energiu miesta. To sa týka aj našich ďalekých ciest – do Nepálu alebo za polárny kruh, kde máme svoje obľúbené miesta a turistické chodníky. V Sapmi (predtým známej ako Laponsko) sme sa dozvedeli (a počuli sme), že spievať sa dá nielen o mieste, ale spievať sa dá aj „miesto“, čo je základom pradávnej hlasovej techniky nazývanej joik. Povedala by som, že „hráme Karpaty“ a nie o Karpatoch. Tak to bolo aj na Šumiaci – „hrali sme Kráľovu hoľu“, ktorá pre nás predstavuje veľmi významné pohorie, hoci úplne nepoznáme dôvod. Veľký dojem na nás urobila prednáška o pastierskych zvoncoch (poz. autora: zberateľ zvoncov Mikuláš Gigac zo Šumiaca) – dodnes to pre mňa predstavuje jeden z najväčších zdrojov inšpirácie. Veľmi pomaly vo mne dozrieva nápad naspievať niekoľko piesní z Horehronia (niektoré som dostala od Teba). Hľadám si k nim vlastnú cestu – počúvala som nahrávky piesne A vy hory, hory (viem, je to klasika , ale veľmi ma potešilo, že existujú rôzne prevedenia tejto piesne, tak možno sa pridám aj ja s vlastnou ). V skutočnosti sa mi najviac páči verzia, ktorú ste spievali na koncerte na Šumiaci…
Práca s hlasom je stále práca s jednotlivcami. Mnohé hlasové blokády vznikajú zo psychiky či predošlých zážitkov a nie z toho, či máme „dobrý“ hlas. Náš vlastný, osobitý hlas je stále dobrý. Musíme v sebe nájsť silu a istotu, aby sme s ním dokázali pracovať bez zbytočných obmedzení a strachu, ale taktiež v sebe ten „svoj“ hlas potrebujeme nájsť. Pre mňa je dôležitá aj fyziológia hlasu, teda samotné vysielanie zvukovej vlny cez veľmi špecifický a citlivý hlasový a sluchový orgán, a tiež samotný akt, do ktorého je zapojené celé telo. My sami sme do určitého stupňa veľmi vnímavým a komplexným, ale aj nezvyčajne efektívnym hudobným nástrojom.
Tradičná hudobná kultúra je stále veľmi rôznorodá a sú v nej prítomné rôzne minulé prežitia. Dôležité je vedieť, že každý kánon je vo veľkej miere založený na dohode, je výsledkom rozpráv a kompromisov. Pokiaľ pracujeme so špecifickou oblasťou tradície, mali by sme vedieť, kým boli ľudia, ktorí ju tvorili, ako žili, ale tiež aké boli dôvody pre umenie, ktoré tvorili. Tu notové zápisy nestačia, pretože ľudová hudba mala stále bližšie k intuícii a individuálnym prejavom než k nejakým umelým prejavom a pravidlám. My sami sa skôr odvolávame na zvukové a hudobné prvopočiatky, na základe ktorých vznikali neskôr ornamentálne bohaté hudobné diela. Tie však niekedy mylne považujeme práve za akési arché. Je dobré si uvedomiť, či hudba, ktorou sa zaoberáme, pramení z jednoduchých no veľmi energických pastierskych prejavov, alebo z bohatej svadobnej obradovosti, alebo je spojená so smrťou, náboženským presvedčením, vábením zvierat počas poľovačky alebo pramení z dôležitých udalostí počas celého roka. Či je určená ľuďom, prírode alebo silám, o ktorých vieme len to, že existujú. Takáto informácia nám umožňuje otvorene, s úctou, individuálne, autorsky poňať zachované melódie či nahrávky, ktoré sú uznané za kánon. Dnes máme plné právo tvoriť vlastnú hudbu, ktorá sa spája s regiónom, miestom alebo inou časťou kultúry a prírody. K tomuto právu sa vďaka vedomostiam, schopnostiam a iným vplyvom, ktoré vedome prijímame, pridáva konkrétne inštrumentárium. Máme tú istú pozíciu ako tí pred nami – oni v svojej dobe tiež slobodne tvorili z toho, čo mali a podľa toho, ako chápali svet. Tradícia nie je nemenná, stále by sa mala rozvíjať a obohacovať. Či už to, čo vytvoríme, bude mať pokračovateľov a vojde do dejín 20. alebo 21. storočia, ukáže len čas.
Naše albumy si vyžadujú veľa práce a pozornosti, aby zaujali poslucháčov. Ich okruh je úzky, no stály – vieme, že naša hudba je pre nich dôležitá, že zasahuje ich srdcia a že si ju vážia. A to je veľmi dobré! Môžeme robiť to, čo naozaj chceme a ľudia vedia, že ak niečo nahrávame, nie je to preto, že si to vyžaduje marketingová stratégia či hudobný trh. Preto bude aj Throbbing Plants ešte niekoľko mesiacov centrom nášho záujmu a už teraz nás tešia mnohé recenzie od našich poslucháčov, fanúšikov a priateľov. Od decembra 2016 zároveň pracujeme na nahrávkach na nový album Karpat Magicznych pod názvom PLANTAE. Je to úplne iný spôsob práce ako pri Throbbing Plants, pretože pripravujeme skladby, na ktorých spolupracujeme piati hudobníci – Małgosia Tekiel (basgitara), Dawid Andrejczyk (organ) a Janko Kubka (bubny, plechové hudobné nástroje, tabla). V podobnom zložení sme nahrali Biotop a v roku 2016 sme koncertovali na Slovensku v priestore Stanica Žilina-Záriečie a v galérii At Home v Šamoríne. Materiál je už takmer kompletný, chceme ho zahrať na niekoľkých koncertoch a vydať na jeseň roku 2017. Bude to veľmi silná a energická hudba s veľkým počtom hudobných nástrojov! Koncertná premiéra by mala byť 25. júna 2017 v Krakove a album s určitosťou vyjde v októbri. Chceli by sme viac koncertovať na Slovensku a možno sa nám to podarí ešte výraznejšie ako minulý rok?! Naše albumy sa na Slovensku predávajú v distribúcii spoločnosti WEGART (www.wegart.sk). K dispozícii je aj naša internetová stránka www.magiccarpathians.com, kde nájdete informácie o plánovaných koncertoch a vydávaných albumoch. Máme taktiež blog www.biotoplechnica.eu, na ktorom píšeme o našom živote na Slovensku. V júni organizujeme v Lechnici ďalší fotografický plenér a počítame aj so slovenskými milovníkmi fotografie.
