Autumnist sú zaujímavým nekonformným zjavom na poli slovenskej hudobnej scény. Ich tvorba patrí k tým alternatívnejším – pohybujú sa na hraniciach elektroniky s akustickou tvárou, trancu a psychedélie. Ich originalita a kvality si určite zaslúžia pozornosť širšieho hudobného obecenstva, ktoré tak ako oni, nerado stojí na mieste. Zostáva už len pár dní do ich vystúpenia v Banskej Štiavnici, ktorá je v tomto roku hlavným mestom kultúry Slovenska a pri tejto príležitosti sme sa rozhodli trochu vyspovedať jeho zakladajúceho člena Vlada Ďurajku. Titul je to určite zaslúžený a aj kvôli nemu sa v Štiavnici 12.4.2019 uskutoční svojho druhu výnimočné podujatie Nu Sound of Visegrad, ktoré spája hudobníkov z krajín V4.
Zo súčasnej scény ma v tomto období neovplyvňuje asi žiadne konkrétne meno, skôr scéna ako celok. Samozrejme mám svojich obľúbencov ale priznám sa že mi momentálne nenapadne nikto špecifický. Veľmi sa mi napríklad páči ostatný album Neneh Cherry a Four Tet je dlhodobo môj obľúbený producent. Ale zajtra by mi možno napadol pri tejto odpovedi niekto úplne iný. Momentálne skôr robím hĺbkový prieskum hudbou ku ktorej som sa nevedel dostať v dobe jej vzniku, buď preto že som ešte nežil alebo som bol ešte dieťa. Takže prechádzam celým spektrom 60-70s psychedélie, kraut a space rocku. Občas je to únavné lebo 95% percent vecí znie takmer rovnako ale občas narazím na klenot. Klasické a viac-menej známe veci ako Can a Neu! mi z toho vychádzajú stále najlepšie, ale objavil som aspoň spolupráce Eno/Roedelius/Moebius pri ktorých nevychádzam z úžasu ako futuristicky zneli v raných 70s
Časom sa človek naučí nejaké nové veci, a hlavne živé hranie spätne ovplyvňuje aj tvorbu. Takisto naozaj každý nový spoluautor prinesie kus svojho pohľadu a tým že každý má úplne iný hudobný backgroud, vzniká nejaká komplexnosť. Mojou úlohou je potom udržať všetok tento materiál v akej/takej jednote.
Toto musím spresniť – Stroon s nami hral Future Lights iba naživo na Radio_Head Awards, ale dúfam že nejaký featuring pribudne, po prvé je to kamoš a po druhé vibrafón ako nástroj mám mimoriadne rád.
Vlastne teraz vidím že tieto albumy sú presným opakom – jediná spievaná skladba na The Autumnist vs. jediná inštrumentálna skladba na False Beacon. A medzitým, na Sound Of Unrest (btw pre mňa subjektívne/niekedy náš najlepší album) je pomer 4:3. Nebol to žiadny zámer, jednoducho to tak vyšlo. Celý proces vzniku albumov je viac-menej samovoľný. Snažím sa ale aspoň trochu neopakovať sa. Možno mi ale už začína trochu elektronika chýbať a bude jej na nových veciach viac, a možno to dopadne úplne naopak.
V jednom období som skúšal komponovať do obrazu, nie ako soundtrack k reálnemu materiálu ale obraz mal funkciu určitého vodítka. Nič konkrétne z toho nevzišlo ale myslím že to ešte niekedy skúsim. Robil som na jednom študentskom filme, bolo to zaujímavé aj keď sa nakoniec nič nepoužilo, mám odložených pár tém ktoré sú sľubné a rád by som ich rozpracoval do samostatných trackov.
Väčšinou donesiem nejaký polotovar ktorý sa snažíme oživiť, dohrajú sa nejaké živé party a debatujeme čo použiť, čo nie, riešime štruktúru skladby. Vokalisti si buď napísali vlastné party, alebo rozvinuli moje „naspievané“ motívy, naopak Future Lights vznikla tak že som všetko vybudoval okolo vokálneho demo od Riša Imricha ktoré vytiahol zo šuplíka keď sme potrebovali pieseň pre Ninu a zafungovalo to výborne.
Občas je naša hudba na vnímanie trochu náročnejšia a možno introvertná, ja osobne mám ale najradšej keď cítim že to funguje aj na nejakej fyzickej úrovni. Keď sa ľudia trochu hýbu, úplne stačí že si kývu hlavami. Mentálne disco.
Ja som teraz asi viac na strane popu, čiže pokojne k experimentálnym veciam môžem zaradiť Bulp, Pjoniho prácu, Stroona, páči sa mi Keosz, Tittingur, Vrtačky po desáte hodině. Vyslovene experimentálne veci nevyhľadávam ani sa v nich veľmi neorientujem, je tam dosť často krehká hranica medzi umením a predstieraním. Ale aj tu, tak ako som spomínal vyššie – zajtra by mi napadli iné mená. Scéna je vitálna.
autor: Patrik Šeďo | foto: Milo Fabian / Autumnist PR
