Ratko a Radiša sú bratia – dvojičky, ktoré sa narodili v srbskom meste Čačak. Od roku 1983 pôsobia na world music scéne, do ktorej vniesli interpretáciu tradičných piesní v nových aranžmánoch a úchvatnom dvojhlase. Oceňovaní doma aj v zahraničí – Bratia Teofilovićovci.
SWITCH to SLOVAK VERSION
Mi se iskreno nismo bavili muzičkim tradicijama našeg grada, ali u različitim muzičkim žanrovima ima mnogo zapaženih izvođača. Ono što je nama bilo najznačajnije je sigurno izuzetan hor Stevan Mokranjacu kome smo pevali osmadesetih godina prošlog veka, kao i vrhinski gitarista i vođa popularne rok grupe SMAK Radomir Mihailović Točak koji su stvarali u periodu 1970-1980. Tu su i sami počeci korišćenja autentičnog folklora u novim obradama, dosta instrumentalne muzike koja je nama bila dosta zanimljiva.
Mislim da je to najbolja škola za pevanje, najbolja osnova za početak, mada to nije praksa u Srbiji da horski pevači postaju solisti.
Mnoge pesme smo pronalazili u etnomuzikološkim zapisima, a veći deo smo slušali emisije nacionalnog radija snimali na kasete preslušavali, a kasnije našim obradama im davali neki novi oblik.
Znam samo za arhiv Radio Beograda i fonoteku, koja čuva veliku muzičku riznicu kao i Radio Novi Sad koji je još značajniji na polju čuvanja muzičkih kultura različitih nacionalnosti.
Nas dvojica smo tragali za lepotom i ona nas je odvela do stare muzike. Čovek koji je svestan svog identiteta nema potrebe da previše traga po prošlost. Možda je to bio momenat kada smo baš u tom užasu , gde je mržnja bila jako izražena, u muzici našli skrovište i mesto koje bi nas sačuvalo od svakodnevnice koja nije bila nimalo prijatna.
To su uglavnom ljubavne pesme, sa različtim motivima, svadbene, veridbene, žal za prolaznosti života, ljubav prema prirodi, čežnja za voljenim koji je daleko i koji neće doći. Arheologija sećanja može da bude sećanje na nešto što je nekada bilo a duboko je je kroz generacije utisnuto u svakom od nas.
Negovanje vokalne muzike ima dugu tradiciju, pevačke grupe i pojedinci na selu su čuvali pesmu od zaborava. Danas u muzičkim školama postoje odseci za narodno pevanje, kao i u okviru folklornih ansambala.
Da, dosta žanrovski različiti muzičari koriste folklorne motive, ali vremenom se smanjio taj talas i kod nas.
Na ovo pitanje teško možemo odogovoriti jer se ne bavimo tim istraživanjem. Mogu da komentarišem ono što mi vidimo na našim koncertima, a to je da ukoliko ste istinski posvećeni i sa vrsnim kvalitetom, publika to uvek prepozna bez obzira na generacije. Slušaoci moraju da vam veruju.
Mi smo album VIDARICA snimali sa gitaristom Mirolsavom Tadićem koji živi u Los Angeles-u i njegova ideja je bila da se to dobro produkcijski snimi, jer do tada naši glasovi nisu snimljeni onako kao bi mi želeli, odnosno onako kako to zvuči u živo. Taj Cd je obuhvatio obrade starih pesama iz Makedonije ,Srbije, Dalmacije i Bosne znači ceo region i sa njom smo pokušali da napravimo jedan novi iskorak i neki novi zvuk. Čak je ne bih svrstao u žanrovsku etiketu etna ili folklora , jer je folklor samo polazna tačka za stvaranje. Mi kao a cappella duo svuda sjanjo prolazimo u svetu i iskustva su neverovatna. Ne postoji jezička barijera, svaki slušalac prepoznaje poruke kroz melodiju, stihove i ritam.
Spaja nas to što imamo istu muzičku ideju oko koje smo u konstantnom saglasju, a razlikuje različit temperament i karakter ličnosti.
Úprimne povedané, nezaoberali sme sa hudobnými tradíciami nášho mesta, ale v rôznych hudobných žánroch je mnoho pozoruhodných interpretov. Čo bolo pre nás najdôležitejšie je určite vynikajúci spevácky zbor Stevana Mokranjaca, v ktorom sme spievali v 80-tych rokoch 20.storočia, ako aj špičkový gitarista a vodca populárnej rockovej skupiny SMAK Radomir Mihailović Točak, ktorý vytvoril v rokoch 1970-1980. To sú aj samotné začiatky používania autentického folklóru v nových skladbách, veľa inštrumentálnej hudby, ktorá bola pre nás veľmi zaujímavá.
Myslím si, že je to najlepšia spevácka škola, najlepší podklad na začiatok, hoci to v Srbsku nie je praxou, aby sa chórový speváci stali sólistami.
Veľa piesní sme našli v etnomuzikologických záznamoch a zväčša sme počúvali vysielanie národného rozhlasu, ktoré sme nahrávali na kazety, znova počúvali a neskôr sme im poskytli nejakú novú formu s našim spracovaním.
Viem iba o archíve Rádiu Belehrad a fonotéku, v ktorých je zachovaný skvelý hudobný poklad, ako aj rádio Novi Sad, ktoré je ešte výraznejšie v oblasti udržiavania hudobnej kultúry rôznych národností.
Obaja sme hľadali krásu, a tá nás doviedla k staršej hudbe. Človek, ktorý si je vedomý svojej identity, nemusí v minulosti veľa skúmať. Možno to bol práve ten okamih, keď sme prežívali túto hrôzu, keď nenávisť bola veľmi výrazná – v hudbe sme našli úkryt a miesto, ktoré by nás skrylo od každodenného života, ktorý nebol vôbec príjemný.
Jedná sa hlavne o milostné piesne s rôznymi motívmi; svadobné; zásnubné; smútok za tým, ako uteká život; láska k prírode; túžba po milovanom, ktorý je ďaleko a nepríde. Archeológia pamäti môže byť spomienkou na niečo, čo kedysi bolo a je v každom z nás hlboko zakorenené po celé generácie.
Pestovanie vokálnej hudby má dlhú tradíciu, na dedinách spevácke skupiny a jednotlivci udržiavali pieseň od nepamäti. Dnes sú v hudobných školách sekcie ľudového spevu, ako aj folklórne súbory.
Áno, veľa žánrovo rozdielnych hudobníkov používa folklórne motívy, ale časom sa táto vlna u nás taktiež znížila.
Na túto otázku sa ťažko odpovedá, pretože nás táto vec nezaujíma. Môžem sa vyjadriť len k tomu, čo vidíme na našich koncertoch, že ak sa skutočne snažíte o čo najvyššiu kvalitu, publikum to vždy uzná bez ohľadu na generáciu. Poslucháči musia veriť vám.
Album VIDARIKA sme nahrali s gitaristom Miroslavom Tadičom, ktorý žije v Los Angeles, a jeho nápad bol, aby vznikla dobrá produkčná nahrávka, pretože dovtedy neboli naše hlasy ešte nahraté tak, ako by sme to chceli resp. tak, ako to znie naživo. To CD zahŕňalo spracovanie starých piesní z Macedónska, Srbska, Dalmácie a Bosny, t.j. celého regiónu, a s ním sme sa pokúšali urobiť nový krok vpred a nový zvuk. Nemal by som to ani uviesť do žánrového štítku etno alebo folklóru, pretože folklór je len východiskom pre tvorbu. My ako duo a cappella úspešne prechádzame celým svetom a naše skúsenosti sú neuveriteľné. Neexistuje žiadna jazyková bariéra, každý poslucháč rozpozná odkaz cez melódiu, verše a rytmus.
Spája nás to, že máme rovnaký hudobný nápad, na ktorom sa zhodujeme, a rozlišuje nás rôzny temperament a charakter osobnosti.
