Husľové kvarteto fama Q z Čiech zahrá 8. novembra 2024 na sedemnástom ročníku medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos. Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s Davidom Danelom (prvé husle) o súbore, zisťovali sme, či česká scéna prehovára v kontexte svetového vývoja a nahliadli sme aj do koncertného programu ich bratislavského koncertu, ktorý sa uskutoční v Moyzesovej sieni.
Na úvod by ste mohli predstaviť svoj súbor a spoluhráčov. Ako ste sa spoznali a stretli v súbore fama Q?
Naše kvarteto vzniklo na pôde orchestra Prague Philharmonia (vtedy ešte PKF = Pražská komorní filharmonie) z túžby po komornom „muzicírovaní”, po rozvíjaniu sa v oblasti komornej hry, popri kvalitnej orchestrálnej práci. S Balázsom Adorjánom sme vlastne zakladajúci členovia. Vnútorné hlasy nášho súboru sa chvíľu hľadali, no od roku 2011 hráme v ustálenom súčasnom zložení s Romanom Hraničkom v druhých husliach a s Ondřejom Martinovským ako violistom. Možno je zaujímavé, že na krátky čas boli našimi prvými violistami Slováci Daniel Trgina a po ňom Julián Veverica. Obidvaja ale mali iné plány, Daniela zaniesol život do Nórska, Juliana do Brna (to znie ako vtip, no bolo to tak.) a tak sme potom niekoľko rokov mali naozaj medzinárodnú a genderovo „vyrovnanú” zostavu s japonskou huslistkou Aki a violistkou Emi.
Ako je na tom české interpretačné umenie v oblasti súčasnej hudby? Prehovára do svetového diania?
České interpretačné umenie má stále skvelú povesť aj kvalitu na poli klasickej „vážnej” hudby, máme skvelé sláčikové kvartetá, špičkové dychové ansámbli, ktoré vyhrávajú medzinárodné súťaže (napríklad pár mesiacov staré víťazstvo Alinde Quintet v prestížnej ARD), niekoľko orchestrov je vynikajúcej svetovej úrovne, no v oblasti súčasnej hudby asi do „svetového diania” neprehovárame.
Náš ansámbel Prague Modern, ktorého základom je aj kvarteto fama Q, síce raz dostal cenu Coup de coeur francúzskej akadémie Charles Cros za nahrávku diela Dai Fujikury, Orchestr Berg robí v Prahe skvelé veci, tak isto súbor BCO v Brne, festival Ostravské dny nové hudby či operný NODO sú v našom „malom svete” novej hudby už pojmami, priťahujú zaslúženú pozornosť (v Ostrave ide skôr o ozajstný medzinárodný event, aj mladý orchester je medzinárodný), no niečo (súbor, festival, sólisti, dirigenti), čo by „posúvalo” vývoj scény, niečo naozaj progresívne u nás chýba.
Nazdávam sa, že je to vo veľkej miere (spôsobené) absenciou ozajstnej štátnej či privátnej podpory, ktorá by umožnila kreatívnym výrazným talentom (a ansámblom) v kľude pracovať, hľadať nové cesty, rozvíjať sa. A tak azda najznámejšími tvárami novej českej hudby zostávajú skladatelia Miroslav Srnka, Ondřej Adámek (ktorý ale vyrástol hlavne vďaka zahraničným školám), Martin Smolka, možno teraz aj Jakub Rataj, Šimon Voseček alebo Jiří Kadeřábek.
Aké sú teraz hlavné témy vo svete súčasnej vážnej hudby? Kde a ako hľadáte a objavujete novú hudbu?
Nie som skladateľom, dramaturgom či muzikológom, nemám veľa času sledovať aktuálny vývoj. Domnievam sa ale, že veľkou témou hlavne v západnom svete je nejaká stále častejšia potreba „dekolonizácie” nielen dejín hudby, ale aj kompozície ako disciplíny a aj samotnej hudobnej praxe. Možno prechádzame nejakým malým „koperníkovským obratom”, keď si mnohí z nás uvedomujú, že náš samozrejmý „pocit vlastnenia” dejín, hudby, umenia, kultúry ako produktu vyspelej západnej civilizácie nie je až tak neotrasiteľný a zásadne určujúci. Možno že je dobré počúvať aj iné hlasy, názory, študovať iné estetické systémy, spôsoby organizácie hudby aj hudobnej komunikácie a praxe.
Je dopyt po skladbách žien, hľadajú sa skladatelia z marginalizovaných komunít, z etnických menšín (môj priateľ dirigent v americkej Južnej Dakote spolupracuje už dlho s hudobníkmi tamojších kmeňov Lakota a iných) – to všetko sa môže niekomu zdať úsmevne, azda to niekedy aj môže úsmevné či kontroverzné momenty priniesť, no je dôležité, že podobné potreby nachádzajú prirodzenú rezonanciu medzi nami, lebo nás takto môžu ďalej zbližovať, prepojovať, učiť vzájomne sa počúvať, rešpektovať, nachádzať nové uhly pohľadu, nové východiska, ktoré potom obohatia nielen naše umenie a hudbu, ale aj nás osobne a snáď aj celú spoločnosť (v dlho dobejšom horizonte).
Samozrejme hudba sa vyvíja rôznorodými smermi: prieniky s multimédiami, priestor pre improvizáciu, interaktivita s poslucháčmi, zapojenie amatérov, detí, herecký performance v hudbe, aktivismus či jeho negácia, hľadanie spirituality alebo inšpirácia vedeckými témami… Ináč, novú hudbu ani nehľadáme, ona si nás nachádza sama, a nezáleží či je stará deň alebo niekoľko stáročí. Samozrejme: to všetko vďaka iným ľuďom, vďaka naším vzťahom, vďaka priateľstvom starým aj skrze otvorenosť na tie nové.
Veľmi silný prúd novej súčasnej hudby prichádza z Nemecka. Váš súbor mal tú česť spolupracovať s renomovaným nemeckým Signum Quartett, kde ste participovali na skladbe Husľového (Sláčikového!, pozn. DD) kvarteta č. 6 (tiež nazývaného Okteto, pozn. DD, Kevina Volansa), v ktorej sa striedali obidva súbory. Ako spomínate na túto skúsenosť? V čom vás tento súbor inšpiroval?
Bola to naozaj nádherná skúsenosť! Boli sme oslovení festivalom Contempuls, aby sme sa pridali k súboru Signum Quartett a po ich samostatnom festivalovom koncerte, spravili akýsi záverečný „chill-out” s touto nádhernou Volansovou skladbou. Báli sme sa trochu, či sa na nás o veľa skúsenejší a slávnejší kolegovia nebudú pozerať „zhora”, tiež či nebude počuť rozdiel v kvalite prevedenia partov skladby (na želanie Signumu fama Q mala part prvého kvarteta, Signum druhého) alebo v kvalite nástrojov.
Nakoniec sa nič z toho neudialo, koncert bol vraj jedným z „highlightov” festivalu, my sme mali pocit úplnej organickej hudobnej symbiózy, priateľského napojenia a počúvania sa. Nádherné jednoduché akordy a zriedkavé hudobné gesta sa prelievali z jedného súboru do druhého, ozveny týchto akordov a gest nenásilno putovali priestorom a my sme si ich iba zo zatajeným dychom užívali. Bola to lekcia pokory, dôvery, odovzdania sa bez ambícii hudobnému toku.
Súbor fama Q je úzko prepojený aj festivalom Contempuls – ako podľa vás napĺňa svojim programom napĺňa prínos v prezentácii a propagácii súčasnej vážnej hudby? V akej oblasti prebieha vaša spolupráca?
Festival Contempuls bol pre Prahu ako prúd čistej horskej vody pre poslucháča unaveného a presýteného klasickým či pop kultúrnym mainstreamom. Priniesol obrovské bohatstvo hudby, ktorú sme predtým nemali šancu na živo počuť. Vybrúsená dramaturgia, medzinárodné súbory hrajúce nielen to najlepšie z avantgardy západného sveta, ale aj českých a slovenských autorov, naopak tie domáce ansámble interpretujúce veľké mena medzinárodnej scény… No vyzerá to, že autori Contempulsu jeho existenciu „zavesili” zatiaľ „na klinec” a po experimente s formátom bienále to momentálne nesugeruje nejaké pokračovanie, čo je samozrejme obrovská strata. Opäť došlo asi na únavu z neustáleho boja o granty, z hľadanie nejakej súvislejšej podpory.
A čo kooperácia s Českým rozhlasom? Sú nejaké rozrobené spoločné projekty / nahrávky?
Áno, tu a tam sa niečo udeje, nahrá sa zaujímavý koncert, no realita veľmi zaostáva za želaním, aj za našou ponukou. Mám pocit, že možno Slovenský rozhlas plní dokonca lepšie záväzok prinášať poslucháčom novú hudbu cez aktuálne projekty a ich nahrávky. Ale neviem, nie som si istý.
Dvaja vaši členovia Roman Hranička (druhé husle) a Balázs Adorján (violončelo) pôsobia aj v súbore Prague Philharmonia. Ako veľmi to ovplyvňuje fungovanie vášho kvarteta?
Orchester PKF, teraz Prague Philharmonia, bol veľmi dôležitým faktorom pre to, ktorým/akým smerom sa uberala voľba našej kvartérnej cesty, bol takou základňou pre nás. Všetci sme ním prešli, ja som bol členom orchestra jedenásť sezón, violista Ondřej absolvoval tamojšiu orchestrálnu akadémiu, a ako kvarteto či ansámbloví hráči sme spolupracovali aktívne a často na cykle novej hudby „Krása dneška”. Tento vznikol ako úplný unikát na našej orchestrálnej scéne vďaka pôsobeniu vizionárskeho hosťujúceho francúzskeho dirigenta Michela Swierczewského a vďaka spolupráci s vtedajším vedením Institut francais de Prague v osobe Didiera Montagne. Teraz je naše plánovanie oveľa ťažšie lebo sme členmi troch orchestrov, všetci máme rodiny s malými deťmi a tak každá spoločná chvíľa je veľmi vzácna.
Čo hovoríte na iniciatívy Hudobného centra na Slovensku a snahu prezentovať modernú hudbu aj prostredníctvom festivalu Melos-Étos?
Som za túto iniciatívu veľmi vďačný, myslím, že prezentácia novej hudby by mala byť samozrejmosťou takýchto centier. Želal by som si, aby nejaké také spojenie fungovalo aj u nás, no náš „tandem” HIS (Hudební informační středisko) a festival Contempuls sa žiaľ rozpadol. Želám preto vášmu HC a festivalu Melos-Étos pochopenie u tých, ktorých poslaním je tieto kultúrne piliere podporovať, štedré rozpočty, inšpiratívne nápady a verných poslucháčov!
Práve na tomto festivale predstavíte dvojicu diel od dvoch súčasných českých skladateľov Jakuba Rataja (Second Breath) a Ondřeja Adámeka (Rapid Eyes Movements) – obe v slovenskej premiére. Čo pre vás ich hudba predstavuje / s akými pocitmi vo vás rezonuje?
Jakub a Ondřej sú naši rovesníci, Jakub je aj môj a náš blízky kamarát, už sa poznáme relatívne dlho a pre mňa je krásne takto nablízko sledovať rásť/dozrievať osoby, umenia, ktoré tvorí, cesty, ktorú volí…Jakubovi aj Ondřejovi už sme hrali niekoľko skladieb, v kvartete, v Prague Modern, aj v iných ansámbloch či dokonca orchestroch. Ich autorský jazyk je odlišný, no je už dlho „nezameniteľne ich”, je presvedčivý, komplexný, rôznym spôsobom náročný, unikátny…
Máme pocit, že nás skladby Ondřeja a Jakuba vedú ďalej, rozvíjajú, ukazujú nové obzory, farby, kontúry zvuku. Verím, že si ich zvukové svety a mikropríbehy v tých svetoch zamilujete aj vy. Veď sa tu nami uvádzané skladby napokon zaoberajú neviditeľnými ľudskými činnosťami, bez ktorých by sme neprežili takmer ani len jeden deň: dychom (Second Breath) a snami v spánku (REM).
V slovenskej premiére odohráte aj 5. sláčikové kvarteto od Antona Steineckera a Sláčikové kvarteto 5 od G. Friedricha Haasa? Je za tým náhoda, alebo premyslená hra s číslami?
Nie, bola by vtipná takáto hra čísiel, no je to náhoda. Keď sme festivalu ponúkali kvarteto G. F. Haasa, ešte sme ani len nevedeli, že dramaturg má v pláne osloviť pána Antona s objednávkou na novú skladbu, že ju budeme premiérovať na Melos-Étos a že bude mať naviac poradové číslo 5. No, možno sa toto číslo páči niekomu vo festivalovom výbore (smiech). Možno bude partnerom koncertu Chanel no.5, kto vie?
