Na Festivale súčasného umenia v Prešove si pre Musicpress našiel čas gitarista, skladateľ filmovej hudby, experimentátor Dávid Kollár. V uvoľnenej atmosfére nám poskytol náhľad na jeho aktuálne, ale aj chystané hudobné projekty a veľa iného.
Dnešný koncert hráte v triu s The Blessed Beat doma v Prešove. Líšia sa pre teba niečím koncerty doma na Slovensku? Organizáciou, profesionalitou či návštevnosťou?
„Iné je hrať v Berlíne, iné je hrať v NY. Je to skrátka iné. Ťažko odpovedať. Je to otázka, ktorá je smerovaná tak, že asi to tu nie je až také ružové (smiech). Je tu kopec ľudí, ktorí sa snažia, aj chlapci, ktorí vymysleli tento festival. Urobiť niečo iné, festival súčasnej hudby. Držím im palce. Takisto UMPAX, live stream je super vec. Vôbec, že niekto na Slovensku má štúdio, kde môžu hrať kapely a streamuje sa to na internet. Že to sleduje pár ľudí je smutné… a takisto to bol dávno, dávno pre mňa signál, že to nemôžem robiť tu, nemôžem sa tu zakoreniť.“
Zahraničie pre teba ponúka to, čo ti nemôže poskytnúť domáca scéna?
„Vonku, sú lepší muzinakti, lebo lepšie funguje scéna, je početnejšie publikum. Napríklad s Komarou. Ľudia si kupujú CD-čka, nechcú downloady, chcú tričká, volajú nás. Nakoniec máme recenzie z celého sveta. Na Slovensku je to slabé… von išlo iba pár kusov, okrem CD čo sa predali na koncertoch. Cítim sa ako človek, ktorý býva v Prešove na Slovensku, no chcem na moju tvorbu využiť priestor celej zemegule, nielen Slovensko.“
Kto ťa s kapelou zavolal hrať na dnešný festival?
„Zavolal mi Dano Špiner akurát vtedy, keď mali prísť Taliani pred turné v Poľsku. Takže šťastie, že sme boli celá kapela naraz v Prešove.“
Stíhaš pomedzi muziku aj niečo iné?
„Som otec, mám deti, snažím sa…Je strašne veľa roboty na emailoch. S The Blessed Beat spolu stále telefonujeme, skypujem spolu aj s kapelou Komara, ktorú máme s Patom Mastelotom. Je strašne veľa roboty aj mimo koncertov a snažím sa chvíle, kedy mám byť otec, využiť naplno.“
Videl som vás s Komarou na Pohode. Bol to pre mňa príjemný šok, že slušný počet ľudí bol po vašom koncerte nahrnutý pred pódiom. Kupovali tričká, CD, pýtali si podpisy. Hotové rockové hviezdy (smiech).
„(smiech)„Komara je nová kapela, myslím, že nás čakajú ešte veľké veci, no musíme na tom makať.“
Takže beriete Komaru ako kapelu, nie ako projekt?
„Nie, je to kapela. Kapela troch muzikantov plus ďalší ľudia okolo. Adrian Benavides, ktorý nám robí produkciu, stará sa o ďalšie veci. Potom máme ľudí, ktorí nám pomáhajú a sú súčasťou kapely.“
Koľko je vás spolu okrem muzikantov?
„Kapela sme traja, no sú tam ešte, ja neviem…traja, štyria ľudia. Treba nám strihnúť skladbu na trailer, spraví to Andrian. Má štúdio v Texase v Austine – o to sa stará on. O grafické veci sa stará Denis Rodier. Je známy hlavne v Amerike, kreslí ručne komixy. Denis nám robil grafiku na obal. Bill Munion je zase rozprávač.“
Ako by si porovnal kapelu Blessed Beat a Komaru?
„Komara je viacej produkovaná kapela. Pat má okolo seba veľa digitálnych záležitostí. Blessed Beat je „total impro“ záležitosť, ktorá je viac analógová. Komara je povedzme viacej rocková, The Bleesed Beat je avantgardnejší.“
Je možné, že sa v budúcnosti vrátiš k pôvodnej jazz-rockovej tvorbe?
„Teraz som mal pár koncertov s Georgom Borlaim a Georgom Baraniym. Zahrali sme starý jazzrock, starý z roku 2011. Chlapci hovorili, poďme niečo nahrať. Bude voľno, nemám absolútne s ničím problém. Bude to znieť tak, ako to, kde som teraz (smiech). Ináč.“
Otázku, aké kapely ťa ovplyvnili, skúsim položiť takto. Začnime z ostra. Meshuggah! (Smiech)
„Meshuggah je strašná haluz, ktorá ma teraz stretáva. O Meshuggah mi povedal Paolo Ranieri a teraz ich stále počúvame. Páči sa mi ten spodok. „Dž dž dž“. Energia a polyrytmus.“
Steven Wilson.
„Steven Wilson je človek, ktorého vôbec nepoznám, ale hovorí mi o ňom stále klávesák z otcovej kapely.“
Do tretice King Crimson.
„King Crimson mi ukázal Andrej Šeban. „Toto si pozri, keď chceš robiť iné veci“, povedal mi. Strašne som na tom fičal, ale ťažko som do toho liezol. Na hudbu inú ako komerčnú, ktorá má podvedome podliezať pod kožu, sa musí poslucháč pripraviť. Musí byť skúsenejší, nie pasívny. Toto je poslucháč, ktorý by mohol počúvať Komaru alebo the Blessed Beat.“
Čím je hudba neuchopiteľnejšia, nepoužívajú sa v nej žánrové klišé, aj jazyk, ako ju popísať, býva pre laika neprijateľný. Ako by si priblížil svojimi slovami hudbu nezasväteným poslucháčom?
„Je to hudba, ktorá si vyžaduje pozornosť, v tom slova zmysle, že obsahuje všetky prvky života každého bežného človeka. To je ako keď si pozrieš ťažký film od Bergmana. Ten venuje vnútorným pocitom veľmi veľa v rámci filmu a réžie. Komečné filmy nie. Preto sa tej hudbe hovorí „náročá“. Keď si bežný človek pozrie Bergmana, tak sa na to vykašle po desiatich minútach. Keď si nadstavený na rovnakú vlnu a pozorne sleduješ celé dve hodiny…odpadneš, čo všetko vypichol z tvojho života a perfektne položil na filmové plátno. A to je to čo robíme my. A hlavne energia. Keď hráme, tak hráme ako o dušu spasenú.“
Teraz naopak. Sú za tvojou hudbou aj nejaké teórie?
„Vôbec. Pre mňa je hrať free a hrať po svojom. A to po svojom si poctivo pripravujem. Jediná teoŕia je tvrdo makať a vydržať.“
Ak si niečo potreboval, nehľadal si to teoreticky?
„Nie, ale tak analýzy robíš. Paolo ti pustí Meshuggah, ide celý album, sú tam tri sekundy, na ktoré si povieš – fuck! Sadneš a trápiš sa tým. Nie tým, že ich chceš kopírovať, ale nájdeš tam fintu, s ktorou vieš pracovať ďalšie dve hodiny. Takže nie teória, ale inšpirácia. Ak narážaš na hudobnú teóriu, nie teóriu života, tak čo-to by si mal vedieť. Uľahčí to prácu.“
Čo plánuješ do budúcna?
„Teraz nám vyjde album s The Blessed Beat a vyrážame na turné. S Komarou máme strašne veľa roboty. Pat (Masteloto) nám navrhol, či by sme si nezahrali 12.10. v pražskej Lucerne spolu s Paolom (Ranierim) pred Tony Levin Strick Man. Rovnako do Prahy idem robiť muziku pre Marketu Vacovskú zo Spit Fire Company. Ďalej sa chystám dokončiť nový film od Mira Rema. Písal som si denník a chcel by som ho pustiť von. Kniha spolu s CD. Objavil som to v krabici a hovorím si, čo s tým? Hodil som pár ukážok na internet a spýtal som sa ľudí, či by to chceli. Hovorili, že je to inšpirujúce. Tam boli story ako som nemal peniaze e a šiel som s otcovými robotníkmi kopať jamu.“
To bolo kedy?
„2006-2007?“
To si už bol zabehnutý muzikant.
„No hej, neboli prachy. Ale hlavne kvôli tomu, že som vedel, že vypnem (smiech).“
Tak predsa to bolo na niečo dobré.
„Hej, hej! Dneska je z toho story.“
Takže odporúčaš muzikantom robiť na stavbe (smiech)?
„Stavba je jediná robota, kde môžeš úplne vypnúť hlavu a nosiť kvádre alebo hádzať s lopatou. Môžeš si v hlave cvičiť rytmus, urobiť plán, prísť domov a robiť na tom.“
