Marakama Planet je projekt Dušana Šustera, v ktorom sa prediera húštinou house music. K tomuto žánru sa stavia z rôznych uhlov pohľadu – či už je to acid house, lo-fi house, deep-tech či progresívny house. Výsledkom je album Little Loops, na ktorom sa nachádza desať kompozícii v rôznych zvukových odtieňov. Ako sa dostal k tvoreniu a produkcii elektronickej hudby, prečo si zvolil na tejto nahrávke práve house a ktoré dôvody (racionálne aj iracionálne) ho k tomu viedli, sa viac dozviete v našom rozhovore.
Kedy ste sa dostali k tvoreniu hudby a ako si spomínate na svoje začiatky?
Na strednej som sa naučil základy na gitaru, so spolužiakom sme sa snažili dať dokopy kapelu. Našli sme basgitaristu, bol to, mimochodom, Martin Kmec, ktorého dnes môžu ľudia poznať ako člena brnenskej formácie Panoptikum či organizátora festivalu Malarock.
Zoskupenie dlho nevydržalo, zahrali sme naživo zopár cover verzií, ale k vlastnej tvorbe sa neprepracovali. S Martinom som ostal v kontakte. Študoval na ZUŠ, pokúšal sa skladať. Vedel, že sa zaujímam o literatúru, oslovil ma ako textára. Mal som zopár nápadov a jemu sa páčili, ale zhudobnené napokon neboli. Nemal to ľahké – nerozumel som štruktúre skladieb, mal som nulové teoretické znalosti, a najmä som bol uchvátený surrealizmom. Verím, že dnes by Martin dokázal zhudobniť aj podobne bláznivú avantgardu, ale vtedy sme skrátka mali primálo skúseností.
Toto stredoškolské obdobie, počas ktorého som inklinoval ku gitarovým žánrom, sa napokon ukázalo len ako dočasná odbočka. Od detstva som sa zaujímal o elektronickú hudbu a na výške sa k nej znovu vrátil. Vždy som chcel takúto hudbu robiť, ale akosi mi nikdy nenapadlo, že to naozaj môžem skúsiť. Istú dobu som to dokonca vnímal tak, že tvorba je pre ľudí ako Martin, ktorí študovali alebo študujú hudbu. Až sa ma raz môj kamarát informatik spýtal, či nechcem vyskúšať softvér FL Studio. Mal som vtedy tuším dvadsať.
Čo bol ten prelom, kedy ste si povedali, že tvorenie a produkcia bude mať pre vás nejaký zmysel a význam?
Žiadny moment si nepamätám ako prelomový. Skrátka som začal a neprestal. Možno zlom nastal už v detstve, keď som si predstavoval, že stojím za dídžejskou dvojplatničkou a tvorím. Vôbec som vtedy netušil, že tá vec sa volá konzola a že neslúži na tvorbu, ale na reprodukciu už existujúcich skladieb. Nemal som potuchy, v čom spočíva rozdiel medzi dídžejom a producentom. Keď mi dal kamoš FL Studio, v podstate som si asi len začal žiť detský sen.
Na začiatku som ničomu nerozumel. Zámerne som ako poslucháč vyhľadával čoraz jednoduchšie kompozície a tie sa snažil napodobniť, ale aj to mi prišlo komplikované. A napriek tomu som to nevzdal. Vôbec nechcem pôsobiť ako prototyp hrdinu, ktorého nezlomí žiadny neúspech, v priebehu rokov som práveže kopec iných vecí vzdal. Toto pre mňa asi bolo dôležité. Nešlo o systematickú snahu, konal som skôr podvedome.
Spisovateľ Paul Auster raz povedal, že on si písanie vôbec neužíva, skôr ho dosť otravuje. Keď sa ho spýtali, prečo je teda spisovateľom, argumentoval, že keď nepíše, cíti sa ešte horšie. Mal som to podobne. Istý čas som chodil ku kamošovi na klavír, no neskôr mi to prestalo dávať zmysel. Uvedomil som si, že teóriu sa viem naučiť aj sám a zvukový dizajn mi klavír pochopiť nepomôže. Je to krásny nástroj, mám rád klavírne sonáty či suity, veľmi rád by som bol jedného dňa aj klaviristom, ale teraz mám iné priority.
V zahraničí sa dá študovať zvukový dizajn ako separátny odpor, u nás zatiaľ nie. Ako samouk som si vystačil s tutoriálmi na YouTube, ale stále mám čo rozvíjať. A na rozdiel od Austera, ja som sa medzičasom dostal do štádia, keď si tvorbu užívam. Mimochodom, Auster tento rok zomrel, česť jeho pamiatke, odporúčam jeho knihy.
Kedy sa u vás objavil záujem o housovú hudbu, ktoré obdobie vás najviac zaujalo a čím?
Prvý kontakt prišiel hneď v detstve a predstavoval ho kanadský producent Joel Zimmerman s pseudonymom Deadmau5, ale nemal som potuchy, že jeho veci sa dajú škatuľkovať ako progressive house. S klasickým old-school housom z Chicaga som sa oboznámil na výške, ale znelo mi to príliš funky, veselo a bujaro, tak som sa tým ďalej nezaoberal. Nič proti veselosti, myslím, že v bežnom živote som veselý človek a mám rád humor, ale v hudbe hľadám niečo iné.
Jedna známa bola začudovaná, keď som povedal, že skladám iba v molových tóninách, ktoré sú vnímané ako smutnejšie. Chcela vedieť prečo. Keď použijem stupnicu s veselším nádychom, vidí sa mi, že to skrátka nie som ja. Chcem v hudbe vyjadriť inú emóciu. Nemusí to byť smútok. Molové tóniny napríklad využíva aj žáner uplifting trance, a pritom znie skôr euforicky. Inde zas môže molový materiál pôsobiť zasnene, zadumane.
Pred pár rokmi sa navyše vynoril subžáner známy ako melodic house, ktorý často pracuje práve so zádumčivou náladou. Ale najviac ma zaujal fenomén outsider house. Preň je typický prístup. Autor vedome používa nedokonalé zvuky, pracuje s nekvalitným syntetizátorom, tvorí zvláštne, nie celkom zapamätateľné melódie.
Jedným z mojich obľúbených zástupcov je Darren Cunningham známy ako Actress. Keďže sa pýtate na konkrétne obdobie, pridám časový údaj: Táto estetika sa rozšírila okolo roku 2010 a pretrváva dodnes, napríklad Cunningham vydal minulý rok album.
Niektorí ľudia majú predsudky voči tanečnej hudbe, že nie je dostatočne rozmanitá, pritom práve váš album Little Loops ukazuje na malom priestore jej veľký rozptyl v rámci jedného žánru: acid, lo-fi, deep-house atď. Ak bol jedným zo zámerov ukázať jej pestrosť, prečo ste si vybrali práve house music?
V podstate je vo vašej otázke skrytá časť odpovede. Pretože ide o žáner, ktorý obsahuje množstvo subžánrov. Jasné, veľa odvodenín ponúka aj techno alebo breakbeat, ale môj príklon k housu mal dva dôvody, jeden iracionálny, druhý racionálny.
V prvom rade som mal nutkanie zhrnúť si, čo o house viem a ako ho dokážem ohýbať. Ako druhý dôvod tu bola túžba vyjsť v ústrety poslucháčovi, ktorý s elektronickou hudbou nemá skúsenosti a isté formy ho môžu skôr šokovať a odradiť. Zámerom bolo predstaviť mu elektroniku menej excentrickou cestou, nenásilne ho povzbudiť, aby sa otvoril ďalšiemu skúmaniu. Inšpirovala ma kamarátka Jarka, ktorá sa v tanečnej hudbe nevyznala a uvažoval som, čo by som jej pustil ako prvé. Extrémne rýchle formy ako hardstyle či gabber nepripraveného poslucháča skôr vystrašia. Techno je príliš chladné a navyše som sa mu už venoval. Trance má zas príliš monumentálny a robotický zvuk. A breakbeat? Ponúka veľa krásnych foriem, ale väčšina kladie dôraz na rytmiku a basy, melódia je v úzadí. Myslím, že bežný poslucháč sa necháva viesť skôr melódiou. Tak mi ostal house ako melodický žáner s decentným zvukom.
Minimalizmus a snaha byť úspornejší vyjadruje aj samotná časové rozpätie skladieb, kde sa objavujú jeden, dva motívy, ktoré ďalej kompozične aj zvukovo rozvíjate na menšej ploche. Prečo ste sa rozhodli ísť týmto smerom?
V detstve som sa čudoval, prečo mnohé tanečné skladby na začiatku a konci obsahujú dlhé pasáže, v ktorých znejú len bicie. Neskôr som pochopil, že to má slúžiť dídžejovi, ktorý potrebuje skombinovať dva tracky v rozdielnych tóninách. Keby navrstvil obe melódie, zneli by disharmonicky, preto si z jednej skladby vezme len bicie. Ja som si povedal, že to vynechám a prejdem rovno k veci. A šikovný dídžej to zvládne.
Môj album sa dá nálepkovať ako tanečný, ale pre mňa to nepredstavuje jedinú funkciu. Odmalička som nenávidel diskotéky, takže bolo smiešne, že najviac sa mi páčila tanečná hudba. Dnes už si ako-tak zatancujem, ale stále sa mi nepozdáva myšlienka, že niektoré žánre majú slúžiť iba ako pozvánka na parket. Pre mňa sú v prvom rade na počúvanie. Uznávam, hard techno si pred spaním nepustím, ale ani taká Bachova Tokáta a fúga d-moll nie je ideálny materiál do postele. Rovnako ako si Bacha namiesto vo filharmónii vypočujem cestou do obchodu a nevidím na tom nič zlé, tak si pustím Tiësta mimo parketu.
Elektronická hudba je repetitívna a tým pádom zdanlivo nudná. V skutočnosti je to skôr o schopnosti vybadať v monotónnosti drobné zmeny a užiť si ich. No treba na to ísť postupne. Aj začínajúcim poslucháčom klasiky sa odporúča, aby sa nepustili rovno do symfónií, ale skúsili to najprv s krátkymi fúgami a rozširovali si rozpätie pozornosti. Tri až štyri minúty, ktoré som zvolil, sú, myslím, adekvátna dĺžka, počas ktorej človek udrží pozornosť.
Byť mnohovýznamový vyjadruje aj samotný obal albumu, ktorý navrhla odevná dizajnérka Jaroslava Poliaková, pričom vychádza z inšpirácie zo softvéru FL Studio, ktorý je ikonickým nástrojom pre tvorbu elektronickej hudby. Ako vás tento nástroj ovplyvnil?
Dizajnérka Poliaková je spomínaná kamoška Jarka. Pre ňu nebolo inšpiráciou vyslovene FL Studio, ona s ním nepracuje, len počúvala moje historky. A raz odo mňa chcela vysvetliť, čo sú to samply a loopy. Keď pochopila, navrhla, že nejaká skladba by sa mohla volať Little Loops. Mne sa to vtedy na žiadnu nehodilo, ale keď som začal robiť na albume, zrazu to dávalo zmysel, lebo to boli vlastne také krátke slučky. FL Studio sa pôvodne volalo Fruity Loops, dodnes má v logu ovocie, tak mi napadlo, že to zároveň bude pomyselná pocta.
Keďže Jarka bola autorkou názvu, navrhol som, nech urobí cover. Ten motív mala rozpracovaný v rámci iného projektu, pričom album vopred nepočula, pripadalo mi, že ju to bude iba zbytočne limitovať. Ukázala mi to a ja som súhlasil, páčilo sa mi, že je to nežnejšie, feminínne. House totiž pomáhala stvoriť americká queer komunita, tak mi prišlo vhodné, aby vizuál nepôsobil drsne a maskulínne, ale mnohoznačne.
A ako som povedal, keby mi kamarát nenainštaloval FL, možno by som nikdy nezačal s hudbou. Ten softvér ma, pochopiteľne, ovplyvňoval a ovplyvňuje ďalej, lebo premýšľam v kontexte jeho možností. Ale hudobné programy fungujú na podobnom princípe, viem pozerať tutoriál, v ktorom youtuber pracuje s Abletonom, a ja si tú znalosť prenesiem do FL.
S Jaroslavou Poliakovou spolupracujete aj na ďalších projektoch. Jedným z nich bude módna prehliadka ku kolekcii „My je už niekto iný“, kde zaznie aj vaša tvorba. Môžete predstaviť tento projekt a čo je pre vás prvoradé, keď idete spolupracovať na podobných medziodborových spoluprácach?
Samotný názov je narážkou na dielo básnika Rudolfa Fabryho Ja je niekto iný. Interpretácia jeho veršov asi môže byť voľnejšia, zatiaľ čo Jarka to myslí doslova. My Slováci sme dnes iní ako v minulosti. A ona nie je stotožnená s tým, že ľudové kroje sa dodnes prezentujú ako niečo typicky slovenské, či už v zahraničí alebo doma.
Pracuje s konkrétnymi prvkami, ako je napríklad výšivka, skladanie či šatka. Tie sú primárne vnímané ako súčasť ľudového odevu, no ona sa im snaží dať súčasnejší výraz, použiť ich v modernejšom kontexte.
Hudba by mala tento prístup podčiarkovať. Tentoraz pracujem s estetikou trance. Ide o tridsať rokov starý žáner a objavujú sa výhrady, že v poslednej dobe stagnuje. Postupujem podobne ako Jarka. Vyberám si konkrétne žánrové prvky a zasadzujem ich do nového kontextu. Spájam ich s inými žánrami, používam netypické štruktúry a prekvapivé modulácie. Snažím sa tak naznačiť nový smer, ktorým by sa mohol žáner uberať. Bude to experimentálnejšie ako Little Loops.
Podstatné asi je, že dokážeme a chceme sprostredkovať podobné posolstvo. Fakt, že poriadne nerozumieme terminológii toho druhého odboru je druhoradý. Ja sa smejem, keď počujem pre mňa neznáme výrazy ako šujtáš, ona sa zas uškŕňa, keď spomeniem niečo ako arpeggio. Toto sa dá ľahko preklenúť. Spravili sme si spoločný playlist, do ktorého som dal skladby, ktoré považujem za inšpiratívne, a ona označila tie, čo sa jej ku kolekcii hodili.
Kde je možné sa stretnúť s vašou hudbou v digitálnom éteri, ale aj naživo v hudobných kluboch? Ktoré kluby vnímate, že majú zaujímavú a vám blízku dramaturgiu?
Som taká komediálna figúrka. Nielenže mám rád tanečnú hudbu a pritom neholdujem tancu, navyše mám epilepsiu a zmiešanú úzkostne-depresívnu poruchu osobnosti, takže nemôžem len-tak stráviť noc v tmavom, preplnenom klube. Preto sa ako poslucháč aj ako potenciálny interpret zaujímam o menej konvenčný prístup.
Moja tvorba je dostupná na všetkých streamoch, ale so živými vystúpeniami sa ešte len rozbieham. Psychologička to zhodnotila ako významný krok, keďže pred pár rokmi som si vystupovanie naživo nevedel ani len predstaviť. V súvislosti s albumom by som chcel spraviť drobný DJ set pre kamarátov, postupne sa možno osmeliť na väčšie priestory, vyskúšať nejaké rezidencie. Koncom roka by som mal absolvovať tvorivý pobyt v Divadle Potôň. V budúcnosti by som sa cez DJ sety rád prepracoval k live setom.
Viem, že v Bratislave existuje podujatie s názvom Jašenie, ktoré sa zväčša začína okolo ôsmej a trvá asi dve hodiny, pričom obsahuje niekoľko DJ setov. Zjavne je určené najmä ľuďom, ktorí už nemôžu alebo nechcú pretancovať celú noc a na úkor kvantity uprednostnia kvalitu. Podobným spôsobom funguje petržalský LOM, ten sa ale na rozdiel od DJ setov sústredí na experimentálnu tvorbu, publikum spravidla sedí a sústredene počúva.
Dobrým príkladom balansu medzi tanečnou a akademickou rovinou je festival Next. Niektorí účinkujúci hrajú energickejšie veci a kto chce, môže sa ísť hýbať pod pódium, ostatní sa posadia a počúvajú. Rovnako priaznivo hodnotím Sharpe: skvelý line-up, špičková organizácia. Veľkú pochvalu si zaslúži projekt T3 – kultúrny prostriedok, výrazne sa rozbehli a do svojej električky prinášajú zaujímavé mená aj z elektronickej scény. Občas ma zaujme Fuga, minulý rok si moju pozornosť získali Pink Whale, KC Dunaj alias Kácečko by som označil za stálicu. A naposledy ma príjemne prekvapil Dom kultúry Zrkadlový háj.
