Vytvorili si vlastné neexistujúce jazyky a hudobný prejav, v ktorom sa miešalo veľa štýlov. Prehovárali k domácemu, ale aj zahraničnému publiku, keď precestovali Európu, USA, Austráliu, Nový Zéland. Potom sa na nejaký čas odmlčali s koncertmi, aj keď sa pripomínali tvorbou k počítačovým hrám, za ktorú získali mnoho ocenení. Česká skupina DVA vydala tento rok svoj štvrtý štúdiový album Piri Piri, čo bol aj hlavný dôvod vrátiť sa k živému hraniu. S Bárou Ungerovou a Janom Kratochvílom sme sa rozprávali o tomto albume, o role britského producenta Tima Brinkhursta (spolupracovník Young Fathers), o návrate na koncertné pódiá aj o zmenách na scéne, ktoré cítia po rokoch nehrávania v kluboch.
Desať rokov trvalo, kým ste znovu išli nahrávať štúdiový album a výsledkom je nahrávka Piri Piri. Potrebovali ste nejaký čas, aby ste mohli dať dohromady materiál? Mali ste nazbierané motívy, alebo ste ich začali tvoriť, až keď ste sa definitívne rozhodli, že idete robiť nový album?
Bára: Na nových pesničkách sme začali pracovať asi pred tromi rokmi, postupne od momentu, keď sme si povedali, že zase môžeme začať koncertovať. Na každý koncert, ktorých vtedy bolo iba zopár, sme vymysleli jednu novú pesničku a rovno sme ju na tom koncerte hrali miesto nejakej starej pesničky. Nechceli sme sa dostať do situácie, že budeme hrať na koncertoch iba staré veci a staneme sa svojim vlastným revivalom. Veľkou výhodou potom pri nahrávaní bolo, že sme už tie piesne vedeli zahrať.
Na nových piesňach ste spolupracovali s britským producentom Timom Brinkhurstem. Čo mal na starosti? Vy ste s ním strávili čas aj osobne, čo je v dnešnej uponáhľanej dobe skôr vzácnosťou, keďže sa často pracuje na diaľku. Mal čas preniknúť do podstaty vašej hudby? Akými nápadmi prispel do vašej tvorby?
Honza: Tima oslovil náš manažér Prokop Holoubek, ktorý sa s ním poznal z doby, kedy dohováral v Česku koncerty kapele Young Fathers. Poslal mu naše demo s tým, či by ho nezaujímalo s nami spolupracovať. Tim bezprostredne potom napísal, že áno. Keď priletel do Čiech, tak sme ho vzali k Báre na záhradu, kde sme mu prehrali živé verzie tých pesničiek. To bolo úplne zásadné. U ohňa sme sa potom zhodli na tom, že chceme, aby nahrávky boli energickejšie a viac sa priblížili živým koncertom. Takže sme sa potom v štúdiu držali zásady, že všetko musí byť hlavne energické. Úplne sme nebazírovali na presnosti, čo bolo fajn.
Bára: Bolo skvelé, že sme si rozumeli okamžite, bez dlhého vysvetľovania a tá spolupráca fungovala bez kompromisov.
Ako veľmi ovplyvnilo náladu miesto jeho tvorenia a nahrávania?
Honza: Tvorenie a nahrávanie malo tri fázy. V prvej fáze sme pesničky vymysleli, najčastejšie tak, že som na chalupe vymyslel základ a poslal ho Báre domov, kde si do neho niečo vymyslela. V druhej fáze sme potom obohrávali a vylepšovali pesničku na koncertoch, čo sa potom prepísalo do finálnych demo verzií a tretia fáza bola v štúdiu JáMor s Timem a Ondřejem Ježkem, kde sa do daných štruktúr prehrávali znova nástroje a spevy na lepšie mikrofóny a prihrával sa do každej pesničky perkusie, bicie, synťáky, zvonkohry.
Bára: Pesničky vznikli v našom prirodzenom prostredí a v tempu domáceho pohodlia, ale finálne sa nahrávali v rušnom meste a v nepohodlných štyridsiatich stupňoch. Fakt že sa nikto nechcel s ničím zbytočne zadrbávať tomu určite dodalo iskru a švih.
Na albume ste mohli opäť opustiť žánrové mantinely a ísť do nekonečna imaginácie, čoho odpoveď sú nové skladby, ktoré majú podľa vašich slov letnú náladu a ide z nich aj taká neistota nad zajtrajškom. Máte radi v hudbe kontrasty? Zaujíma ma to aj preto, že ste v jednom rozhovore vraveli, že každý má svoju predstavu a svoje vlastné obrazy, ktoré sa dopĺňajú…
Kontrasty máme radi, ale asi ich nikdy predom nepremýšľame a do tvorby vedome nevkladáme. Keď pracujeme na piesni, ideme pokojne po srsti, ale keď sa potom k rozdelenej pesničke o chvíľku neskôr vrátime a s inou náladou, tak do nej vnikajú rôzne farby a kontexty. Takto to funguje aj v našej spolupráci, kde každý má na vec prirodzene iný pohľad. Aj keď máme väčšinou tvorivú zhodu, každý z nás do procesu prináša niečo jedinečné. Keď Dvaja robia to isté, nikdy to nie je úplne to isté a to je asi naše hlavné gro.
Tým, že ste mali prestávku od koncertov zapríčinenú materskými povinnosťami Báry, tak ste oblasť svojho záujmu presunuli aj do tvorby soundtrackov k počítačovým hrám (Chuchel, Happy Game, Attentat, Svoboda 1945, Train to Sachsenhausen). V čom vás fascinoval a lákal tento svet?
Honza: Vymýšľať hudbu a zvuky pre videohry je práca snov. Ja mám už od detstva svety počítačových hier rád, dokonca som aj jednoduchšie hry ešte na ZX Spectrum programoval. Keď prišla ponuka od Jaromíra Plachého z Amanity Design robiť soundtrack k jeho hre Botanicula, tak nebolo nad čím váhať. Každá ďalšia hra je veľkým dobrodružstvom objavovania, čo by sa k nej zvukovo aj hudobne hodilo.
Ako po tých dvoch rokoch hodnotíte klubovú scénu v Čechách a na Slovensku. Začína vás objavovať aj mladšia generácia? Prichádza k takému medzigeneračnému splynutiu aj na vašich koncertoch?
Bára: Máme za sebou iba pár koncertov po tej dlhšej prestávke, ale je veľmi poznať, že je každý divák vzácny pre klubovú scénu. Neviem či je to postcovidový syndróm, alebo to má čo robiť so životom v sieti, ale aj nás sa to dotýka. Predsa je len tá pauza dosť dlhá na to, aby časť z našich fanúšikov zmizla, alebo prestala mať čas, začala mať deti? Veľmi si vážim každý klub, ktorý nám dá príležitosť si zahrať a riskne to s nami, že sme vlastne skoro ako nová kapela s malou fanúšikovskou základňou. A uvedomujem si ako je každý divák vzácny, ktorý nás sleduje alebo vyhľadáva, potom udrží v pamäti, kde a kedy budeme hrať, zariadi si stráženie, kúpi si lístok a nakoniec naozaj príde, aj keď by mohol zostať doma a pozerať napríklad seriály. Toto mi predtým až tak moc nedochádzalo.
A čo sa týka tej otázky na generácie, často sa teraz stretávame s úplne najmladšími divákmi – dvadsiatnikmi, ktorí za nami prídu s tým, že sme ich prvá kapela, ktorú v detstve počuli, alebo videli na prvom koncerte v živote, alebo že vyrástli na hre Botanicula. Naposledy sme hrali v Bratislave po skvelej mladej kapele Alten Kompoten, ktorá vraj vznikla vďaka tomu, že nás ich členovia počúvali v detstve.
Veľmi ma teší, že stojíme za počúvanie aj mladej generácii a máme im čo povedať. Zároveň je zvláštne si uvedomiť, že už nie sme tak mladá kapela, ale rozhodne si nepripadám seniorsky. Asi je dobré nevnímať vek, tak ako nevnímam, že je dôležité, aký sme žáner.
Najviac ma bavia koncerty, kde je to premiešané vekovo aj štýlovo a som vďačná, že to väčšinou na našich koncertoch funguje.
Album pokrstíte v Pardubiciach v Divadle 29, kde ste odohrali svoj historicky prvý koncert. Bol to okamžitý nápad, takto sa s novými skladbami symbolicky vrátiť na začiatok?
Honza: Pardubické divadlo 29 je pre nás úplne zásadný priestor. Bez Divadla 29 by nebola skupina DVA, je to naša domáca scéna. Hrávame tam celkom pravidelne, pred krstom sme tam hrali na oslavách dvadsiatich rokoch vzniku Divadla 29 a naviac máme v Pardubiciach najsilnejšiu fanúšikovskú základňu. Sme v podstate pardubická kapela a mať jeden z krstov albumu v Pardubiciach bola jasná voľba.
Štyri koncerty odohráte aj na Slovensku – Bratislava, Košice, Prešov, Trenčín – aké máte spojenie so slovenským publikom?
Bára: Na Slovensku sme vo svojom najaktívnejšom období hrali skoro tak často ako v Čechách a cítila som sa tu ako doma, určite nám tu vždycky dobre rozumeli. A pamätám si slovenské koncerty ako veľmi živé, s energickou odozvou. Tak verím, že tomu tak bude aj teraz.
Málokto má toľko v Čechách skúseností s hraním vonku ako vy. Darí sa podľa vás propagovať českú hudbu v zahraničí? Máte nejaké plány a konkrétne ponuky na zahraničné koncerty?
Bára: Úplne konkrétne plány zatiaľ nemáme, skôr sú to sny a priania. Doteraz (do posledného pol roku) nás dosť zamestnávalo samotné vydávanie dosky, museli sme sa maximálne venovať tomu, aby sme o nej o našom „návratu“ dali vedieť a teraz sme uprostred turné. Až si trochu vydýchneme, tak by sme sa na to radi zamerali a oživili naše kontakty v zahraničí a dúfajme, že z toho nejaký výlet s koncertmi vyjde. Ale je jasné, že aj v zahraničí sa klubová situácia nejako zásadne premenila.
