Cimbalistka Enikő Ginzery sa venuje starej aj súčasnej hudbe, pričom vyhľadáva nové zvukové možnosti v hre na cimbal, ktorý je podľa nej univerzálnym nástrojom vhodným na dobovú interpretáciu aj experimentovanie. Už 7. októbra sa spoločne s pozaunistom Andrásom Fejérom predstaví na koncerte v Evanjelickom kostole v Štítniku v rámci festivalu Pro musica nostra. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou rozprávali o ich spoločnom albume Overflowing Crystals, ktorý vyšiel pred desiatimi rokmi, ako aj o pôsobení cimbalu na súčasných poslucháčov a jeho ďalšom vývoji.
Na koncerte festivalu Pro musica nostra zaznejú vo vašej interpretácii staršie aj moderné diela. Čo je pre vás tým mostom a spojením medzi dielami od Guillaume de Machaut, Leoša Janáčka, Bélu Bartóka a Máté Hollósa, ktoré ste zaradili do vášho koncertného programu?
Cimbal aj pozauna sa najviac uplatňujú v starej a novej hudbe aj čo sa týka repertoáru a koniec koncov stará aj nová hudba sa výborne dopĺňajú. Tematicky sú tieto kompozície tiež prepojené centrálnou témou, ktorou je láska. Machautove témy nám spievajú o láske, Lístek odvanutý od Leoša Janáčka je odkaz do neba k milovanej dcére, ktorá zomrela ako dvadsaťročná. Spoločné pre tieto skladby je aj folkloristický kolorit a lyrický nádych má aj kompozícia od M. Hollósa. Myslím si, že prepojenie týchto skladieb môže pôsobiť ako jeden dramaturgický celok.
Predstavíte sa v dvojici s trombonistom Andrásom Fejérom, pričom si tak pripomeniete aj desať rokov od vydania albumu Overflowing Crystals, na ktorom ste spoločne pracovali. Ako si spomínate na túto nahrávku a na Juraja Hatríka, od ktorého ste interpretovali na tejto nahrávke až štyri skladby?
Spojenie pozauny a cimbalu je dodnes celkom veľká rarita. Neviem o žiadnom cimbalistovi, ktorý by hral v tejto kombinácii. Oba nástroje majú bohaté zvukové farebné možnosti a výborne sa dopĺňajú – dokonca vytvárajú jeden zvukový celok. Toto spojenie má aj svoju históriu na maľbách a freskách z 15. a 16. storočia. Často vidíme spolu zobrazených predchodcov cimbalu a pozauny. Vtedy sa cimbal nazýval salterio. Ja hrám mimoriadne rada v tomto prepojení, nástrojovom spojení, obzvlášť s pozaunistom Andrásom Fejérom, preto naše prvé nahrávky znamenajú pre mňa veľa a zároveň je to niečo nové, čo doteraz v súčasnej hudbe nikto nevyužil. Za uplynulé roky vznikol pre nás veľký počet nových kompozícií, takže literatúra pre cimbal a pozaunu sa celkom rozrástla a dúfam, že sa to bude vyvíjať aj naďalej, pretože tieto dva nástroje majú spolu nekonečné zvukové možnosti.
Na Juraja Hatríka spomínam so slzami v očiach a veľmi mi chýba. Chýbajú mi naše rozhovory o hudbe, umení, Bohu. Jeho skladby, ktoré napísal pre sólo cimbal boli vlastne naše osobné listy. Vyjadrovali sme sa pomocou hudby. Bolo to nevšedné prepojenie medzi nami a priateľstvo, ktoré ostáva.
Regióny na Slovensku majú nesmierne bohatú hudobnú históriu, ako sa tam však podľa vás darí presadzovať a prezentovať súčasnú tvorbu?
Prezentovanie súčasnej hudby na Slovensku, mimo Bratislavy, na vidieku, nie je ľahké, ale myslím, že v prepojení so starou hudbou, teda v kontexte so starou hudbou je to celkom prijateľné aj pre laikov, aj pre publikom, ktoré nemá vôbec skúsenosti so súčasnou hudbou. V našom programe sa súčasná hudba do takej miery neobjavuje okrem jednej, ktorá je veľmi solídna a melodická a vychádza z folklóru podobne ako hudba Leoša Janáčka a Bélu Bartóka, takže je to hudba, ktorá je blízka aj ľuďom na vidieku.
Staršiu hudbu z nášho regiónu interpretujete aj v triu Dulci Vento (Johannes Kurz, Enikő Ginzery, Julian Gretschel), ktoré sa zameriava predovšetkým na interpretáciu stredovekej hudby a hudby východnej Európy 16. až 18. storočia. Aké sú najbližšie plány s týmto súborom?
Najbližší koncert starej hudby na Slovensku bude v prepojení cimbalu s čembalom, kde budem hrať aj originálne barokové skladby v tomto obsadení a bude to vo Filharmónii 6. marca 2024 s čembalistkou Agnesou Ferienčíkovou. Trio Dulci Vento už v tej forme neexistuje.
Zaujalo ma, že sa venujete aj téme zvukových možností cimbalu a jeho ďalšieho vývoja. V tomto smere ma zaujíma, aký máte názor na vývoj interpretácie hry na cimbal – kam sa ešte môže posúvať. V akom smere sú zvukové možnosti cimbalu ovplyvňované modernými technológiami a či sa bude cimbal ako nástroj naďalej zbližovať so súčasnou hudbou, alebo naopak sa budú odborníci ešte viac zaoberať jeho historickou úlohou v starej hudbe.
Cimbal v starej aj novej hudbe má obrovský potenciál. Čaká hlavne na nové skladby, na nové kompozície, na nové objavy, na nové experimenty. Jeho zvukové možnosti sú naozaj nekonečné a stále ešte nevyčerpané. Renesancia cimbalu v 20. storočí začala Stravinským, ale tak naozaj až začiatkom sedemdesiatych rokoch, keď začali pre cimbal komponovať Bouléz, Stockhausen, Kurtág. Cimbal stále čaká na nové objavy a na nové kompozície, na nové inšpirácie a na skvelých interpretoch, ktorí posunú tento nástroj ďalej.
Takou veľkou neutriediteľnou kategóriou je žáner world music, kde má cimbal veľmi široké a dôležité zastúpenie nielen v našom regióne, ale napríklad veľmi výrazne aj na Balkáne. Môže sa cimbalová hudba posúvať práve prekrývaním s inými kultúrami a etnikami?
Cimbal je pôvodom perzsko-arabský nástroj. Originálna podoba sa nazýva santur, do Európy sa dostal približne v 12. – 13. storočí, kde sa ďalej vyvíjal aj menil. V Taliansku sa nazýval salterio alebo psalterium, v Nemecku hackbrett, v Anglicku hammered dulcimer. Tieto rôzne typy a rôzne podoby cimbalu sú dodnes rozšírené na celom svete. Všade sa využívajú iným spôsobom aj na iný typ hudby. Samozrejme tieto rôzne využitia a rôzne hudobné kultúry prepojené s cimbalom nás inšpirujú.
Ako podľa vás v súčasnosti vnímajú ľudia zvuk cimbalu? Zároveň by som tu otázku ešte rozšíril aj o vnímanie detí a mládeže, pre ktorých robíte hudobné workshopy v zahraničí aj u nás na Slovensku.
Zvuk cimbalu je veľmi univerzálny a niekedy sa mi stáva na koncertoch, keď hrám súčasnú aj starú hudbu, že sa ľudia pýtajú, či je to ten istý nástroj, ktorý poznajú z folklóru. Zároveň musím aj povedať, že zvuk cimbalu pôsobí veľmi upokojujúco na ľudskú dušu, ale môže byť aj veľmi dramatický, vtipný a má aj taký meditatívny charakter, tým že je veľmi farebný a bohatý na alikvotné tóny. Je to otvorený zvuk. Práve táto otvorenosť zvuku inšpiruje aj deti a samozrejme bezprostredný kontakt so strunami, ktorý inšpiroval aj Igora Stravinského. Nie je žiadna bariéra medzi hráčom a strunami – hráč je v priamom kontakte so strunami, môže si s nimi robiť čo chce a experimentovať do nekonečna.
