Fernando Fera je taliansky rockový gitarista a publicista. Ako aktívny inštrumentalista, skladateľ a aranžér pravidelne nahrával, okrem iných, s nasledovnými hudobníkmi: Alan Sorrenti, Riccardo Cocciante, Renato Zero, Renzo Arbore, a Nada. Popri 30-ročnej profesii hudobného producenta a konzultanta spolupracuje zároveň aj s odbornými časopismi.
Moderátorka: V štúdiu Rádia Onda d’urto vítame pre podcast Rebel Girl Fernanda Fera, ktorý napísal predslov do knihy Yvetty Kajanovej s názvom – Musica rock: Suono, ritmo, affetto e l’invenzione della chitarra elettrica rock [Rocková hudba: zvuk, rytmus, afekt a objav elektrickej gitary, slovenská verzia Teória rockovej hudby, UK, Bratislava, 2022], ktorú vydalo vydavateľstvo Mimesis edizioni. Vitajte v Rebel Girl v rádiu Onda d’urto
Ďakujem, prajem všetkým dobrý deň.
Ako ste sa dostali k tejto veľmi zaujímavej Yvettinej publikácii?
Je to kniha, ktorá sa pokúša zhrnúť súčasnú situáciu rocku, pričom začína od jeho počiatkov. Ďalej podáva celý rad veľmi zaujímavých informácií o zrode elektrickej gitary. Tá je považovaná za hlavný rockový nástroj. Ďalej obsahuje zaujímavé štúdie o tom, aký je náš spôsob vnímania rockového rytmu. Ak mi dovolíte, poviem vám jednu historku o Stevovi Martinovi, americkom hercovi, komikovi a hudobníkovi. Steve Martin sa vyjadril o platni, ktorá bola zaslaná cez Voyager do vesmíru pre mimozemskú populáciu, aby sa mohli prostredníctvom hudby zoznámiť s našou ľudskou rasou. Boli tam skladby od Bacha až po Chucka Berryho. Steve Martin o nej povedal: „Hah, verím, že mimozemšťania by si určite vyžiadali ešte viac Chucka Berryho do vesmíru.“
Aká je pútavá, dôležitá a aké charakteristické reakcie na poslucháča zanecháva rocková hudba, to všetko je v knihe podané veľmi vedecky, samozrejme aj s príslušnou bibliografiou. Publikácia zahŕňa úvahy o charakteristikách ľudskej psychiky, o spôsobe reagovania na zvuk, hudbu a rytmy. Toto sú dve cesty, ktorými sa Musica rock: Suono, ritmo, affetto e l’invenzione della chitarra elettrica rock od Yvetty Kajanovej uberá. Publikácia sa dostáva k podstatnému zlomovému bodu, ktorý poukazuje na to, v akom bode sa nachádza sound. Aj vy sama podľa pozorovania môžete potvrdiť ako sa sound zmenil. V takom zmysle, že teraz počúvame v rocku z rytmického aj timbrového hľadiska, najmä timbrového, niečo úplne iné ako boli prvé rockové piesne Badiolliho alebo Chucka Berryho. Teraz vznikajú aj iné hudobné žánre, ktoré tak trochu konkurujú rocku.
Samozrejme! V tejto kapitole sa Yvetta teda snažila teoreticky vysvetliť rockovú hudbu, kde vychádza z troch základných prostriedkov hlas, gitara a bicie.
Presne tak, mňa to aj trošku zarazilo. Ja som sa vyjadril v predslove k tejto knihe, že rock je hudba, ktorú môže robiť hocikto, stačí iba gitara a bicie, trochu hudobnej invencie a každý sa môže stať rockovým hudobníkom. Môže to byť aj amatér, bez nejakého hudobného školenia. Spomínam si, že som videl dokonca aj také vtipné tričká, kde bol zobrazený gitarista a k tomu bol nápis: „Naučil som sa hrať na gitare za tri minúty“. Na vybudovanie rockovej skladby vám stačia tri alebo štyri akordy.
Rock je hudba, ktorá má veľmi pozitívny dopad na poslucháča. Z hľadiska vzťahu s poslucháčom je veľmi priateľská. Hovorí: „Ja som takáto, rozumieš mi?“ A poslucháč tomu rozumie, hýbe hlavou do tempa, dopredu, dozadu, tak ako to robia headbangeri – aj sa tak volajú. Toto je dokázané v štúdiách rôznych významných neurológov, ktorí skúmali oblasti mozgu, reagujúce na tento rytmus. Dokázalo sa, že reakcie mozgu na rockovú hudbu boli veľmi výrazné a preto nemôže byť náhoda, že táto hudba má takú silu. Napriek tomu, vrátane všetkých sociologických, muzikologických a akýchkoľvek iných aspektov, je v rocku niečo jednoduché, čo vytvára most medzi hráčom a poslucháčom.
Yvetta Kajanová analyzuje aj estetické a etické aspekty, hovorí o rôznych gitarových technikách ako je picking, tapping atď.
Áno, je to veľmi veľmi podrobné. Tak, ako to býva v prípade iných typoch popularizácie v matematike, fyzike… Hudbu podobne ako aj inú vedu, je možné zjednodušiť, aby to pochopil aj čitateľ, ktorý sa v téme možno až tak nevyzná, pretože krása plynie v rovnováhe medzi popularizačným a vedeckým aspektom. Yvetta Kajanová ponúka celý rad skladieb v notovom zápise, ktoré potvrdzujú jej tézy. To znamená, že to, o čom hovorí, môžeme vidieť aj v partitúre. Rock sa v istom zmysle stal hudbou na tej istej úrovni ako klasická hudba. Rozdiel je v tom, že klasická hudba nám dáva referenciu na zápisy skladateľa – čo predstavuje partitúra. Rock sa určitým vystúpením, nahrávkami, sa stáva referenciou pre to, čo sa stane potom. Preto existujú rôzne re-interpretácie jednej skladby v rockovej hudbe, ktoré nie sú popretím toho pôvodného, ale sú vývojom toho pôvodného.
Yvetta zachádza do rôznych detailov, rozoberá štýly od rock’n‘rollu po hard rock, heavy metal, black metal, post-rock. Zaoberá sa aj vokálnymi technikami ako je screaming a growling.
Áno presne tak. Vec sa má tak, že rock je zvuk zo skutočného života. Z reálneho života sa preberajú výrazové prostriedky, ktoré ste práve spomenuli. Taká bola aj opera. Jedna speváčka, nepamätám si jej meno, hľadala určitý tón a nevedela ho dosiahnuť svojím hlasom. Jedného dňa sa udrela do ruky, zakričala a povedala: „Tu je ten tón!“ Ja mám predstavu, že operná hudba bola rockom 17. – 19. storočia, pretože má veľa spoločných znakov s akustickou a vizuálnou príťažlivosťou rocku. Táto téma je veľmi široká a kniha na to všetko veľmi dobre poukazuje. Yvetta uvádza aj množstvo štúdii, čo môže umožniť čitateľovi prečítať si ďalšie informácie.
Samozrejme!
Dovoľte mi ešte povedať, že konečne vieme, ako sa zrodila elektrická gitara! (Yvetta Kajanová prináša históriu elektrickej gitary, osvetľuje vzťah slovenského vynálezcu, Johna Dopyeru s Georgeom Beauchampom na základe jestvujúcich dobových prameňov, poznámka redakcie).
Rozhodne, je to veľmi veľmi zaujímavá kniha. Ďakujem vám, že ste tu boli s nami, prajem pekný deň. Čau Fernando.
Dovidenia!
Preklad z taliančiny Rebeka Camastra, študentka 4. ročníka muzikológie FiFUK
