Rozhovor s Dub Inc, za ktorú odpovedal bubeník Grégory Mavridorakis. Na Slovensku reggae žije aj vďaka Uprisingu, na ktorého zimnú verziu sa francúzska kapela chystá už o necelé dva mesiace. Ako vyzerá reggae scéna vo Francúzsku a ako sa na nej dalo preraziť pred dvadsiatimi rokmi?
Už od roku 2010 vydávate pravidelne nový album každé tri roky. Je obdivuhodné, že s takou pravidelnosťou prichádzate s novými piesňami a podarilo sa Vám to aj počas pandémie. Bola práca na novom albume iná počas pandémie než predtým?
Najväčší rozdiel bol ten, že medzi albumami sme väčšinou dva roky na turné v mnohých krajinách. Snažíme sa vždy spoznať nové krajiny, nové kultúry, čo nám dáva veľa novej inšpirácie. Tentokrát sme to nemali. V tom bode sme práve vydali album Millions a odrazu po troch mesiacoch koncertovania sme museli prestať a zostať doma. Myslím si, že vtedy sme našli inšpiráciu viac v nás samých než v cestovaní a v iných kultúrach. Avšak bol to len iný spôsob, akým sme museli pracovať. Máme šťastie, že bývame všetci v tom istom meste (Saint-Étienne), máme vlastné štúdio, veľmi dobré podmienky k práci, takže je to OK.
Myslím si, že Futur je dobrý album, obzvlášť lyricky. Je v ňom veľa dvojitých významov, ktoré si každý môže interpretovať podľa seba, podľa toho, čo hľadá v piesni. Je veľmi poetický, veľa sme na ňom pracovali a sme s ním veľmi spokojní.
Aká je podľa Vás reggae a dub scéna vo Francúzsku? Pochádzajú odtiaľ skvelí umelci ako Danakil alebo Naâman, ktorí s Vami tiež spolupracovali. Rastie popularita reggae v krajine?
Nemyslím si, že reggae scéna vo Francúzsku rastie. Ale prichádza ako keby vo vlnách, nielen vo Francúzsku, ale aj vo svete. Podľa mňa to nie je najhoršie. Neprichádza už síce toľko umelcov ako pred 10 – 15 rokmi, ale stále ide o top kvalitu. Avšak vo Francúzsku nevidím mladú generáciu, zhruba 20 ročných, nemáme tých umelcov toľko. Nehovorím, že reggae scéna je mŕtva, len to prichádza ako keby vo vlnách a niekedy je ich menej. Ale stále máme Danakila, Naâmana, my hrávame na veľkých podujatiach pred tisíckami ľudí.
Vidíme však, že v Južnej Amerike popularita rastie, rovnako ako na západnom pobreží USA, kde začíname viac hrávať. V Európe je to stále na dobrej úrovni, festivaly ako Summerjam, Rototom, taktiež máte v Bratislave Uprising. Nebojíme sa o reggae scénu, len vo Francúzsku potrebujeme viac nových umelcov, tínedžerov a pod. Avšak v publiku stále vidíme tínedžerov.
Keď spomínate Bratislavu, často sa tu objavujete na koncertoch. Cítite na Slovensku podporu fanúšikov, silnú základňu?
Nevieme (smiech). Stále sa trocha bojíme. Počas covidu sme prestali komunikovať cez médiá. Povedali sme si, že ak nemáme čo povedať, tak radšej nič nepovieme, takže sme mlčali na sociálnych médiách. Báli sme sa, že keď sa vrátime na pódiá, nikto tam nebude. Ale keď sme sa vrátili vo Francúzsku, ľudia prišli. Dokonca viac ľudí než pred covidom. Ale stále nevieme či to bude v Bratislave rovnaké. Tešíme sa, pretože Bratislavu milujeme a mali sme tam niekoľko veľmi dobrých šou. Na Uprisingu, ale aj skvelé party v kluboch.
Na Uprisingu ste sa objavili niekoľkokrát. Mali ste čas aj nasať atmosféru festivalu a obhliadnuť si ho?
Samozrejme. My sme kapela, ktorá nezostáva iba v backstagei. Radi chodíme aj na iné koncerty, naposledy sme napr. videli Lauryn Hill, ale chodíme aj na sound systems. Je to o tom zostať mladí a svieži. Život iba na hoteli nie je taká zábava.
Preferujete veľké koncerty pod holým nebom alebo menšie šou v kluboch?
Je dôležité mať obe. Aj obrovské šou s tisíckami ľudí, kde je skvelá energia a aj tie menšie. Ak by som si však mal vybrať (odpovedá Grégory), jeden koncert pred 100 000 ľuďmi a 10 koncertov pred malým publikom, zoberiem tých 10. Milujem byť blízko k ľuďom, cítiť ten pot ľudí. Pre nás je hlavne dôležité užiť si to. Hrať hudbu a zabaviť sa.
Aké rozdiely pociťujete, keď hráte kdekoľvek na svete a doma vo Francúzsku?
Napr. naposledy sme v USA na západnom pobreží robili predkapelu Mike Love z Havaja. Nie je až tak známy, hoci rastie. Takže šlo o veľmi malé publikum. Niekedy pred nami bolo len zopár desiatok ľudí, keďže sme boli ako predkapela. Vo Francúzsku sú to tisíce. Takže to je iná energia. Ale pred 20 rokmi sme hrali vo Francúzsku rovnako pred desiatkami ľudí. Nie je to teda pre nás nič nové, boli sme už v tejto situácii. Vieme však ako sa s tým vyrovnať a vždy to bola zábava a na pódium sme prichádzali s úsmevom a šťastní. Je to iné, nie je to ľahké. Obzvlášť, keď ľudia nepoznajú naše texty alebo napr. nevedia, čo očakávať od našej kapely. Nikdy o nás nepočuli, možno očakávajú viac roots reggae, ale napokon s nami musia robiť gymnastiku. A napokon to fungovalo v USA super a čoskoro sa tam vrátime.
Ako spomínate, na Vašich koncertoch sa robí veľa gymnastiky. Energetické piesne ako napr. Murderer, Tout ce qu’ils veulent, pri ktorej sa nedá neskákať. Je nejaká pieseň, ktorú vždy radi hrávate?
V prvom rade, keď sme na turné, každá šou má rovnaký setlist. Staviame ho rovnako pre každú krajinu a pre každý koncert. Vždy sa snažíme vcítiť do fanúšikov Dub Inc a predstavíme si, akú pieseň by sme ako fanúšikovia radi počuli. Dáme dokopy naše albumy a vyberieme tie najlepšie piesne a spravíme aranžmán pre live šou, napríklad viac sentimentálne alebo energetické. Napríklad na koncerte Alpha Blondy, chceme počuť pieseň Jérusalem. Takže keď som fanúšik Dub Inc, tak určite chcem počuť Rudeboy, Tout ce qu’ils veulent, ale radi hráme každú pieseň. Keď vydáme nový album, milujeme každú pieseň na ňom. Ak sa nám totiž niečo nepáči, tak to nikdy nevydáme. Mali sme featuringy s neuveriteľnými menami, ale nikdy sme to nevydali, pretože to nebolo perfektné.
Počas koncertov, keď cítite odozvu od publika, skákanie, tancovanie, burcuje Vás to ešte viac k tomu, aby ste atmosféru vygradovali?
Určite. Niekedy už pred samotnou šou je cítiť vo vzduchu akoby elektrické napätie a máte zimomriavky. A keď vidíte ľudí skákať pred vami, je to ako droga, adrenalín. A ak ľudia spievajú texty a keď cítite, že sa dotýkate sŕdc fanúšikov, sú to pocity, ktoré sa nedajú opísať.
Kombinácia hlasov Komlana a Bouchkoura je unikátna a nevidí sa tak často nielen na reggae scéne, ale na hudobnej scéne ako takej. Už od Vašich začiatkov ste mali takúto predstavu? Dvaja speváci s tak diametrálne odlišnými hlasmi alebo to prišlo samo od seba?
Nič sme neplánovali. Začali sme ako inštrumentálna kapela a potom prišiel Bouchkour a začal spievať aj po arabsky a potom prišiel Komlan ako bubeník. Ale vedeli sme, že robil aj DJa a skúsili sme, nech niečo predvedie a hneď sme cítili, že šlo o skvelú kombináciu a prirodzene sa to takto vyvinulo.
Podľa čoho sa rozhodujete, kto bude spievať jednotlivé časti piesne? Je to iba podľa pocitov?
Áno, iba pocity. Aj teraz, keď tvoríme piesne a máme rôznych hostí, spevákov, máme niekoľko riddimov, vyberieme z tých päťdesiatich niekoľko rôznych štýlov riddimov, počúvame ich v štúdiu spolu so spevákom a oni nám povedia, ktorý sa im páči, ktorý sa im hodí alebo ich nejaká melódia viac inšpiruje. Je to veľmi prirodzené. Bouchkour napr. často sám niečo napíše a vytvorí, pretože je v tomto veľmi rýchly, ale inak nič neplánujeme. Všetko ide len podľa pocitov.
Platí to aj pre jazyky a texty, v ktorých napíšete pieseň? Spievate totiž vo francúzštine, angličtine, kabyle. Ako sa rozhodnete, v ktorom jazyku pieseň bude?
Áno, platí. Keď Bouchkour a Komlan napíšu pieseň, začínajú spievať skôr než majú text. Spievajú len melódiu. Vo francúzštine to voláme „jogurt“. Znamená to, že spievate s vymyslenými, neexistujúcimi textami a niekedy to znie viac ako angličtina, tak použijete angličtinu a niekedy to znie viac ako francúzština, tak použijete francúzštinu.
Máte nejakú preferenciu v jazykoch?
Ani nie. Momentálne robíme na jednom featuringu a Bouchkour našiel správne slová v angličtine, ktoré sa hodia. Niekedy je to zasa francúzština. Nie je tam žiadne pravidlo, je to len podľa pocitov. Aj keď tvoríme album, nič neplánujeme. Či dáme dva alebo päť featuringov, je to všetko len o pocitoch, no snažíme sa mať na albume rôzne štýly. Nemáme radi nudný, jednotvárny album.
Začali ste už pred štvrť storočím, bolo ťažké v tej dobe preraziť na scéne v tomto štýle? Dub, reggae?
Áno, začali sme už na strednej škole v trojici. Grégory (bubeník), Jérémie (gitarista) a ešte jeden basgitarista ako kombinácia dubu a metalu. Keď sme dali napokon kapelu dokopy v zložení v akom je teraz, áno, bolo veľmi ťažké preraziť na scéne. Bolo to v roku 1998 a hnutie reggae bolo vo Francúzsku veľmi silné. Nebolo týždňa v našom relatívne malom meste, kedy by tu nebol nejaký jamajský interpret alebo reggae koncert. Roots hviezdy ako Black Uhuru, Steel Pulse, Burning Spear, atď. Taktiež veľmi veľa francúzskych kapiel, takže bolo veľmi ťažké preraziť.
Boli sme začiatočníci a nie takí dobrí. Ale mali sme niečo unikátne. Dvoch spevákov, dva rôzne hlasy, fungovali sme dokopy veľmi dobre a veľmi dobre sme spolu spolupracovali. Boli sme zároveň odlišní od iných kapiel. Tie totiž robili roots reggae, kopírovali jamajské kapely, ale s francúzskymi textami. My sme zasa boli viac energickí počas vystúpení. Mali sme viac hip-hop a rock podklad a dávali sme do hudby aj arabský vibe a nútili sme ľudí skákať. To nám vybudovalo meno a na festivaloch sme boli viac rockovejší. A zároveň sme boli 100% oddaní hudbe. Hrávali sme zadarmo, spávali sme vonku bez hotelov, žiadne jedlo. Prvé roky sme boli ako kočovníci. Cez týždeň sme mali normálnu prácu a cez víkend hrávali.
Kedy ste si uvedomili, že ste na hudobnej scéne už známi a hudba Vás dokázala uživiť?
Myslím si, že veľmi rýchlo sme sa zorganizovali, aby sme boli dobrí a mali veľa koncertov. Ale asi okolo rokov 2005-2006 sme mali kontrakt s koncertnou agentúrou a tá nám pomohla profesionálne vyrásť. Zo začiatku to však šlo veľmi pomaly. V roku 2006 sme už mohli žiť iba z fungovania kapely.
Hoci album Futur vyšiel ešte len nedávno – v septembri – máte už nejaké plány na budúci album alebo spolupráce?
Nie. Momentálne koncertujeme, na jar ideme do USA a nejakí umelci nás žiadajú o featuring, ale zatiaľ nechávame album Futur trocha žiť.
