Speváčku Luciu Šoralovú pozná verejnosť predovšetkým ako muzikálovú herečku. No jej najväčšou vášňou je šansón. Prednedávnom pokrstila nový album Lucia Šoralová & La ALma – O lásce, cti a kuráži, na ktorom zhudobnila texty Michala Horáčka. Viac prezradila v rozhovore.
Na najnovšom albume spolupracuje s Michalom Horáčkom, ktorý vám napísal texty. Ako ste sa snažili jeho texty interpretovať?
„Predovšetkým som si zo 70 krásnych villonských balád mohla vybrať tie, ktoré so mnou najviac rezonujú. To je ako malý zázrak. Potom sa nemusíte veľmi snažiť, ale slová plynú úplne prirodzene. Okrem toho som si k nim napísala hudbu, takže to bola aj moja výpoveď“.
Spolupráca s Michalom Horáčkom však už trvá dlhšie… Ako k tomu prišlo?
„Náhodou. Ocitla som sa na konurze do lyrikálu Kudykam a Michalovi H. Aj Petrovi H. sa moja interpretácia piesne „S cizím chlapem v cizím pokoji“ veľmi páčila, a tak ma obsadili. Neskôr som participovala na albume Kudykamu a raz v štúdiu ma Michal upozornil na projekt, ktorý na svojich stránkach rozbehol. Zverejnil výber najlepších villonských balád vzťahujúcich sa k 12 mesiacom v roku, a rozhodol sa ponúknuť ich známym aj neznámych skladateľom na svojom webe. Z najlepších zhudobnení má vyjsť album Český kalendář“.
Práve týmito textami začal Horáček viac inklinovať k poézii. A práve vy ste mu ich pomohla zhudobniť. Muselo to byť pre vás veľmi motivujúce.
„Nie len ja, ale 1000 ďalších ľudí. Ale je fakt, že ja som mu ich poslala dosť veľa a jemu sa skoro všetky páčili. Niektoré z nich budú na albume Český kalendář a tie ostatné sme sa rozhodli vydať samostatne. Takže primárne som nepísala pre svoj album, ale do šuflíka, alebo v najlepšom případe, pre svoju kapelu. Bola to smršť inšpirácie keď som otvorila tie stránky s baladami. Pre mňa, ktorá som vyrastala hlavne na skvelých textároch a básnikoch, to bolo ako nájsť poklad“.
Celý album „O lásce, cti a kuráži“ ste sama skomponovala. Nebolo to pre vás vyčerpávajúce?
„Ako hovorím. Bola to taká inšpirácia, že tie piesne zo mňa vylietavali a písala som s veľkou ľahkosťou“.
Prečo ste sa tak rozhodli? Predsa, len na predchádzajúcich albumoch vám robili hudbu aj iní ľudia..
„To nebola ani tak otázka nejakého rozhodnutia. Nemala som žiaden plán. Mala som len radosť. A vtedy ešte aj čas. Bola som tehotná a nehrala som už v divadle a mala som tesne po štátniciach na VŠE. Takže zrazu kopec voľného času a poklad pred sebou. CD vyšlo preto, lebo bolo veľa našich /mojich a Michalových/ piesní a zdalo sa nám, že dávajú zmysel aj ako celok“.
Na novom albume spolupracujete aj s Petrom Hapkom s ktorým ste naspievala duet. Mali ste pred nahrávaním nejakú prípravu, či ste skúmali jeho hlasové rozpoloženie a podobne. Alebo naopak už máte s muzikálov, kde máte veľa duet dostatočnú prax na odhadnutie situácie?
„Nie, písala som to intuitívne. Ale sadlo mu to presne. Akurát sa mu ťažko spievala tá melódia, tak vravel, že píšem zložito. .. J Ale potom sme zistili, že vlastne on nikdy nespieval nič, čo by sám nenapísal, a preto je zvyknutý na určitú jemu blízku a prirodzenú melodiku“.
Všimol som si, že máte striedavé obdobia, keď si sama píšte slová k skladbám a keď využívate profesionálnych textárov.
„Nie, tak to nie je. Ja som si písala len zo zúfalstva. Vždy som chcela krásne texty, lebo som vyrastala na tých najlepších textároch – básnikoch – Nohavica, Horáček, Kopta, Lasica,Vysocký… A ja píšem texty len keď som v úzkych, a to nie je textárčina, ale terapia“.
Prednedávnom ste napísali skladbu „V nedohledné dálce cíl“ pre Michala Kocába, ktorá bude použitá v dokumentárnom filme Váňa. Kto prišiel s týmto nápadom?
„Producent filmu Kryštof Šafer, ktorý baladu počul na svatbe Michala Horáčka. Spieval ju tam Franta Segrado a Kryštof šiel za ním a zisťoval koho je to pieseň, že by sa mu strašne hodila do filmu. Michal mu dal požehnanie, a tak šiel za Ondrejom Soukupom /autorom hudby k filmu Váňa/, či by mu nevadilo, keby titulná pieseň nebola jeho, ale Horáčka a Šoralovej“.
Ako ste sa dali dohromady s muzikantmi vo vašej skupine La Alma? Vraj ste oslovili svojho dlhoročného kamaráta klaviristu Aleša Hávu…
„No, dlhoročného ani nie, ale nejak som mala pocit, že je ten správny a rok-dva sme sa už určite stretávali v divadle. Hrávali sme najprv len dvaja, ale potom som zatúžila postaviť kapelu, ktorú som chcela celý život. Kontrabas miesto basy, perkusie miesto bicích a žiadne kompromisy, teda radšej žiadne veľké ambície. Vymyslela som si, že sa kapela bude volať La Alma a že musíme hneď urobiť fotky a plagát, aby sme mohli začať hrať po kluboch. Basa nejak vybuchla a fotenie už bolo dohodnuté, tak Aleš priviedol kamaráta – Mateja Černého, ktorý sa s nami najskôr vyfotil a až potom mal prvú skúšku J Ale vyšlo to. Nakoniec mi kamarátka predstavila Michala Mihoka, ktorý je takou dušou Almy“.
Ako teraz skupina funguje? Zameriavate sa na živé hranie? Pripravujete nejaké koncertné turné?
„Áno, iba na živé hranie. CD je dnes vlastne len taký plagát, ktorý upozorňuje, že nejaká kapela je na svete. A samozrejme, je to dôvod k PR, ale hranie je najdôležitejšie. Tento rok to nevidím na poriadne turné, ale skôr na také malé „šnúrky“, keďže mám malé bábätko“.
Čo vám imponuje na šansóne? Vybrali ste si ho preto, lebo tam váš hlas najlepšie zapadne, alebo je to túžba spievať svoj obľúbený žáner?
„Oboje. Na šansóne som vyrástla a moja túžba spievať sa vzťahovala práve tomuto žánru“.
Je pre vás muzikál stále priorita? Aké máte v tomto smere plány do budúcnosti? Aké predstavenia chystáte? Nie je pre vás muzikál už vyčerpaný po hudobnej aj umeleckej stránke?
„Ale pre mňa muzikál nebol nikdy priorita. Bol to jeden z mojich detských snov, ktorý som si úspešne splnila. A to tak, že ma veľmi pohodlne živí už 16 rokov. A to už nie je náhoda, ani šťastie – to je remeslo. Ale áno, cítim, že sa blížim ku koncu, že som takmer všetky možnosti tohoto žánru vyčerpala. Nebudem však robiť žiadne násilné zvraty a budem rešpektovať prirodzený chod vecí“.
Hrali ste prevažne v muzikáloch s temnou tematikou (Krysař, Hamlet, Golem, Tajemství, Dracula atď.) Láka vás v tomto smere aj komediálny žáner, alebo radšej teda spolupracujete na mysterióznych témach?
„Asi som skôr tragéd . Nejde mi štylizáca a „nadsázka“. Ale s komediálnym žánrom skúsenosť mám a to bolo príjemné. S Milanom Markovičom som účinkovala v predstavení Sorry alebo Markovič za mrežami“.
V Čechách aj na Slovensku často preberajú šansónový speváci zahraničné skladby, ktoré potom pretextujú do svojho materinského jazyka, ako je to u vás?
„Všetky tri albumy, ktoré som vydala, sú plné šansónov, a okrem jednej piesne, ktorá bola zaradená ako bonus na CD Púšť, mám všetky piesne nové. Ja som totiž nikdy nemala ambíciu spievať úplne ten klasický šansón, ale vždy som sa snažila ho nejak inak obliecť. Napríklad CD Púšť by som nazvala ako etno-elektro-pop. A to, čo robím dnes, je vlastne tiež šansón s prvkami klezmeru, folklóru a balkánskej hudby. Ale najdôležitejší posun je, že hráme na živo a nástrojové zloženie už nie je bigbítové.“
autor: Daniel
