Punk mal v krajinách bývalého sovietskeho bloku špeciálne postavenie. Silno provokoval zvukom, vizuálom aj postojom. V neslobodných časoch mal jasného nepriateľa, no po revolúcií mnohé kapely hľadali nový objekt vzdoru márne. Poľská punková skupina Dezerter je na scéne už takmer štyridsať rokov a na domácej scéne predstavuje výnimočnú stálicu, ktorá si drží popularitu svojou neoblomnosťou. Na tohtoročnom festivale OFF odohrali špeciálny koncert venovaný albumu Underground Out Of Poland, ktorý vyšiel počas komunistickej éry v osemdesiatych rokoch u amerického vydavateľstva Maximum Rocknroll. Aj o tom ako sa im to podarilo, sa dočítate ďalej v našom rozhovore.
Známy je najmä ten, ktorý sa konal v roku 1984 v Jarocine. Rozhodli sme sa tento materiál zostrihať spolu s poľskými komixovými príbehmi a prerozprávať ho ako vojnový príbeh dvoch osôb z undergroundového frontu – celé to malo byť ideologicky ladené. Použili sme komixy z osemdesiatych a sedemdesiatych rokov. Malo to mať efekt umelecko-politickej provokácie, dnes sme to prispôsobili 21. storočiu.
Trochu určite áno, punk je provokatívny. V našich textoch je od začiatku veľa provokácie.
Bola to však aj hra so štátnou cenzúrou. Ľudia dobre vedeli, že provokujeme a robíme si z režimu srandu. Mali sme spätnú väzbu od verejnosti, ktorá mala rovnaký pocit, že robíme drsnú hudbu a texty, no cenzúra s tým nemohla už nič viac spraviť. Naša tvorba vychádzala u oficiálnych vydavateľov a dala sa kúpiť v obchode. Práve tým to bolo zlegitimizované. Oficiálne sme teda nič zlé neurobili.
Ťažko povedať. Nikdy sme sa nepokúšali robiť hudbu kvôli komerčnému úspechu. Bola to vždy naša potreba hrať, ktorú sme mali v hlavách, v našich mysliach. Myslím si však, že to bola aj voľba ľudí, pretože na nich sme reagovali – každý koncert, každé vystúpenie sme na nich mysleli, preto sme nikdy s tým neprestali, hoci nie vždy to bolo ľahké. V osemdesiatych rokoch sa všetko točilo okolo politiky a nebolo jednoduché si zakúiť nástroje, aparatúru, nájsť vhodný priestor na hranie, hudobné vydavateľstvo atď. Nahrávku (Underground Out Of Poland, pozn. redakcie), ktorú sme dnes zahrali, sme nevydali doma v Poľsku, ale u amerického vydavateľstva.
Pokiaľ budeme žiť, budeme chcieť hrať. Neviem čo sa udeje v budúcnosti, ale súčasnosť je v Poľsku veľmi dynamická. Všetko sa prirodzene mení, raz k lepšiemu, raz k horšiemu. Vždy je o čom hovoriť, my sa o tom snažíme rozprávať a ľudia nám chcú načúvať. Pokiaľ to funguje takto, budeme stále fungovať.
Nebola to zmluva, bola to priateľská dohoda.
V roku 1985 prišla do Poľska kanadská punková skupina D.O.A. Vo Varšave sme sa dali do reči so spevákom Joeom Keithleym o tunajšej situácií , o tom aké ťažké je tu hrať a nemožné vydať album. Rozhodol sa nám pomôcť a vydať nahrávku u nich doma. Obrátil sa na Maximum Rocknroll. Dovtedy sme nemali veľa štúdiových nahrávok. Vlastne baba jedno EP– Illegal sessions z poľského rádia a live koncert z Jarocinu. Dali sme mu všetko čo sme mali a verili, že sa mu podarí s tým niečo spraviť.
Doska Underground Out Of Poland mala pôvodne vyjsť vo vydavateľstve Jella Biafru z Dead Kennedys, Alternative Tentacles, lenže Jello mal vtedy súd ohľadom obalu k albumu Frankenchrist. Naša doska sa mala objaviť v zozname Alternative Tentacles, ale nestalo sa tak. Čakali sme dva roky, no nakoniec vyšla pod značkou Maximum Rocknroll z Kalifornie.
Za všetko môže Joe Keithley. On prišiel za železnú oponu a dal veci do pohybu. My sme mu dali len nahrávky a čakali čo sa stane.
Poliaci sú možno o niečo živší ako Česi a Slováci. Komunisti sa Poliakov báli. Komunizmus tu bol, ale nikto nám nevidel do hláv. Možno aj preto bol komunistický režim v Poľsku o niečo miernejší. Pomohla nám aj silná tradícia Varšavského odboja proti Hitlerovskému Nemecku. Veľa ľudí bolo v tom priamo zaangažovaných a po vojne sa nechceli podrobiť Sovietskemu zväzu. Komunisti, ktorí sem prišli, si uvedomovali, že Poliaci nie sú poddajný národ, ktorý sa dá rýchlo podrobiť. Podľa toho mal aj komunizmus umiernenejšiu podobu. V Československu, Východnom Nemecku v Rumunsku, Bulharsku, tam bol koniec. V Poľsku sa komunisti báli rozpínať, pretože vedeli, že Poliaci na nich zase niečo vymyslia.
Myslím, že tých piesní, ktoré sa ocitli vo filmoch, bolo asi desať. Stalo sa to tak, že režiséri, ktorí boli v našom veku, nás začali v jednom momente oslovovať. My sme za nimi nechodil, to oni sa nás pýtali, či môžu našu hudbu použiť v ich filmoch a tak sa aj stalo.
autor: Radoslav Lakoštík
