Husľový virtuóz, pedagóg, jedna z najvýznamnejších osobností nielen českej, ale aj svetovej interpretačnej husľovej hry. Ivan Ženatý nám porozprával o jeho vzťahu k orchestru, témach ako tréma na javisku, o tom ktoré dve osobnosti ho najviac ovplyvnili, podelil sa s nami aj o svoje pedagogické skúsenosti, ako aj o vzťahu k Mariánovi Lapšanskému, s ktorým zahrá na BHS (25.09) a rozobrali sme aj program k festivalu Pro musica nostra (Pro musica nostra Nitriensi – 29.09; Pro musica nostra Gemeriensi – 30.09).
Aká veľká záťaž je pre interpreta hrávať s tými najlepšími telesami? Zmenila sa za tie roky dynamika vzťahu medzi orchestrom a sólistom?
Ak sa vám podarí vstrebať poznanie, že „orchester“, „sólista“ ani „dirigent“ nemôžu existovať separátne, príde k tomu čiastkovému „zázraku“, že sa všetky pomyselné deliace čiary rozplynú a Vy sa stanete súčasťou celku, potom prestanete cítiť záťaž, ale začnete naopak príjemne plynúť v novom objavenom a celkom iste bohu sľubnom kozmu. Na tomto faktu nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že sa hudba stáva pre stále viac a viac muzikantov predovšetkým zamestnaním alebo povolaním alebo dokonca poslaním.
Jednou z vašich pedagogických tém je problematika trémy. Ako ste si s ňou vy sám poradili, keď ste začínali? Ako ste dokázal potlačiť svoje pochybnosti? Je dôležitý predovšetkým individuálny prístup? Stáva sa podstatným aj budovanie rešpektu a zodpovednosti?
Hovoríme o témach, ktoré si sami sebe odporujú. Celý život sa snažíme zdokonaliť, priblížiť sa k perfekcionizmu, hoci vieme, že v ľudskom svete nič také neexistuje. Na všetkých nemeckých umeleckých školách sú dostupné predmety, ktoré pojednávajú o tréme (Lampenfieber), ale prednášajú o nich radcovia, ktorí nikdy na veľkom pódiu nestáli. Každý dobrý psychológ vám potvrdí, že ak začnete potlačovať alebo vytesňovať svoje úzkosti, pochybnosti alebo strach z chyby, spôsobíte si viac škody než úžitku. Tú temnotu, ktorej sa všetci tak boja, je naopak potrebné vyniesť na svetlo, znovu a zas ju pomenovať, ohmatať a prijať, že je našou súčasťou. Časom si s ňou možno môžete aj potykať.
Ovplyvnili vás dve osobnosti – Josef Suk, u ktorého ste mali súkromné lekcie, hoci veľmi nerád prijímal nových žiakov a Igor Bezrodny na Čajkovského konzervatóriu v Moskve. Prepojili ste tieto dva odlišné prístupy vo vašej interpretácii? Ťažíte z toho dodnes? Zaujímate sa aj prijímate nové prístupy k hraniu?
Prirodzene ťažím z oboch! Bezrodnyj bol najväčším pedagógom, ktoré som zblízka poznal. Naučil ma predovšetkým bez ustátia strážiť rovnováhu medzi hlavou, srdcom a rukami. Na samom počiatku nášho vzťahu analyzoval moju „body language“ takým spôsobom, že som z toho bol zúfalý. Donútil ma načas odpojiť všetky emocionálne a venovať sa len remeslu. Keď mi raz jedného dňa požiadal, aby opäť začal „hrať hudbu“, bol som šťastím bez seba.
Nikdy som celkom nepochopil, prečo Igor Semjonovič tak skoro po svojich medzinárodných úspechoch zanechal koncertnú činnosť a prežíval v teroru kágebáckych šéfov na Konzervatóriu. Všetci sme mu nakoniec priali, že mohol na sklonku života odísť na Sibeliovej Akadémii do Helsínk a užiť si trochu čerstvého vzduchu.
Naproti tomu koncept husľovej a sláčikovej techniky Josefa Suka mal celkom intuitívny charakter. Jediné, čo som od neho na toto témy počul, bolo, že „intonácia musí byť krištáľová“. Znelo to ako príkaz a zároveň odkaz, aby si s tým nejako poradil sám. Akékoľvek diskusie boli neprípustné a jedinou študijnou možnosťou sa stalo vytváranie kópie. Našťastie potom došlo k tomu, že sme spolu začali pravidelne hrávať a za mňa čoby začínajúceho plavca vrhnutého do vody a snažiaceho sa udržať tempo so šampiónom sa postupne stal muzikant, ktorý počuje ušami a vidí očami.
A ešte jedno podstatné som si u Majstra Suka uvedomil: jeho najlepšie nahrávky natočil výhradne so svetovými umelcami – Navarrou, Katchenem, Ančerlem alebo Fischerem-Dieskau. Túžba po takýchto vzoroch ma vystrelila do sveta.
Vy máte nielen množstvo skúseností, najmä čo sa týka aj v pedagogickej praxe v rôznorodom prostredí: ste akademikom z nemeckého prostredia, ale taktiež v Amerike, to sú dva odlišné svety vo vážnej hudbe – pričom vás určite ovplyvnilo aj rozhovory s pánom Sukom, ktorý mal ten prístup (ne)pedagóga. Ako vás tieto odlišné prístupy formovali v pedagogickom procese?
Mnohí z nás, ktorým bolo súdené prežiť časť svojho života v germánskom svete, zažili skôr či neskôr konfrontáciu s témami ako poriadok verzus sloboda, ktorá v kontrapunktu s pravdou alebo dôležité v porovnaní s pominuteľným. Na mňa osobne najviac zapôsobila obecná a prirodzená úcta k tradícii: rukopisy Bacha, Beethovena, Mozarta alebo Brahmsa sú považované za súčasť tóry alebo evanjelia, ktoré sa dajú síce rozdielne vykladať, nie však ani v najmenšom meniť. Zdá sa, že národ, ktorý sa snaží niektoré kapitoly zo svojej histórie vedome alebo podprahovo zabudnúť, na druhej strane ctí odkazy svojich najväčších ako naozajstnej sviatosti.
Môj americký príbeh sa nedá vylíčiť inak než v svetlých farbách. Tím najdôležitejším bolo pre mňa dotyk s presvedčením, že hudba a umenie a celý život je predovšetkým duchovnou záležitosťou. Uprostred technologickej veľmoci, ktorá síce o niečo svedomitejšie než Európa sa stará o základné piliere, na ktorých bola vystavaná, ale v podstate sa rúti tým istým smerom: uprostred toho taviaceho kotla nachádzam energiu a inšpiráciu do budúcich rokov.
Čaká na vás turné po USA a Kanade a následne Mexiko. Ako budú vyzerať tieto koncerty, v akých sálach ich odohráte, budete mať rozličný repertoár?
V Spojených štátoch budem hrať sólového Bacha a tiež Martinů a Dvořáka, čo sa odo mňa vlastne aj čaká. Z New Yorku sa vydám najskôr do Virgínie a na Floridu, potom do Ohia na koncerty Clevelandu a Cincinnati a nakoniec vo Walt Disney Centru v Los Angeles. Mexické turné v sebe zatiaľ skrýva mnoho neznámeho. To, čo po mne najviac žiadajú je Mozart Mozart alla Turca.
Prečo je česká hudba vo svete tak reflektovaná, kým je vyhľadávaný, v ktorých krajinách sa darí presadiť s českým repertoárom? Ako hodnotíte Rok Českej hudby 2024? Využil sa naplno potenciál 200. výročia Bedřicha Smetanu?
Hoci veľa Čechov považuje svoju vlasť za kultúrnu veľmoc, domnievam sa pri všetkej úcte, že z českomoravského prostredia vyšli traja skladatelia, ktorí sa neskôr dotkli najvyššieho stupňa umenia. Dvořák, ktorý potreboval napísať šesť symfónii než sa dopracoval k poslednej geniálnej trojice, Martinů ktorý vo svojej nadprodukcii vytvoril niekoľko naozajstných klenotov a Janáček, ktorého originálny jazyk udivuje dodnes. Z týchto troch tiež najviac čerpám, najviac ich študujem a najviac aj hrám.
V súvislosti s Rokom české hudby by som chcel povedať, že mňa by osobne tešil viac napríklad Rok veľkej hudby, aby sme namiesto nacionalistických vášní počúvali predovšetkým to, čo sa naozaj dotýka božského.
A k Smetanovi: vždycky, keď počúvam dobre hranú predohru k Predanej neveste, tají sa mi dych z autorovho génia, ale už od detstva sa nemôžem zmieriť s tým, že by som mal ten naivný príbeh považovať za národný poklad.
V rámci vašej krátkej návštevy Slovenska sa najprv predstavíte na festivale BHS, na koncerte s bývalým riaditeľom SF, Mariánom Lapšanským. Aký máte k nemu ľudský a profesionálny vzťah? Je niečo, čo obdivujete na jeho interpretačnej hre?
Pracovať s najväčším zo slovenských klaviristov bolo pre mňa vždy cťou a veľkou radosťou. Zdá sa to až neuveriteľné, ale poznáme sa už štyridsať rokov. Hral som vtedy pánovi Lapšanskému Bachovu Ciacconu a pamätám si to ako dnes, ako ocenil jej dramatickosť a zároveň mňa upozornil na tempovú kontinuitu niektorých variácií. Už vtedy som pocítil jeho empatiu a mimoriadne jasnú predstavu o celku. Marián je jedným z niekoľko málo umelcov, s ktorými na skúškach nepotrebujeme slová. A to si myslím, že hovorí za všetko.
Následne sa na Slovensku presuniete do Nitrianskej a Lučeneckej synagógy, kde odohráte koncerty na festivale Pro musica nostra. Majú pre vás podobné duchovné miesta, v ktorých zostala aj pripomienka na smutné udalosti, iný rozmer? Vyznieva tam pre vás hudba v inom význame?
Hlavnou snahou nás všetkých, ktorí to myslíme vážne, je to aby nami interpretovaná hudba mala spirituálny obsah vždy a všade. Samozrejme v kultúrnom dome zo sedemdesiatych rokov sa to robí inak než v židovskej synagóge alebo v katolíckom chráme. Avšak jedna veta z delfského orákula znie: „Nech vzývaný alebo nie, vždy je prítomný.“
Vo vašom programe budú znieť diela troch majstrov – J. S. Bacha (Francúzska suita č. 5 G dur BWV 816), A. Dvořáka (Sonatína G dur pre husle a klavír op. 100), J. Brahmsa (Sonáta d mol pre husle a klavír op. 108). V čom vidíte v týchto skladbách prepojenie v spoločnom emočnom účinku na publikum?
Český národ sa vždy vyvíjal v konfrontácii s germánskou kultúrou, ktorú prirodzene vstrebal a zároveň často programovo odmietal. Považoval by som za šialené neotvárať svoje srdce smerom k tradícii, v ktorej vyrástol Beethoven, Mendelssohn alebo Schumann. A náš program vychádza z tej dávnej a osvedčenej línie – Bach, ktorý tak nejako stojí nad všetkými, Brahms, ktorý Bacha podrobne študoval ako vrchol nemeckého romantizmuz postaveného na klasických základoch a Dvořák, ktorý z Brahmsa ako veľkého vzoru vychádza, ale predsa si uchováva svoj slovanský charakter založený na neopakovateľnej invencii.
