Pražský súbor Collegium Marianum sa zameriava na hudbu 17. a 18. storočia zo strednej Európy. Jeho umelecká vedúca Jana Semerádová nám v rozhovore ozrejmila fungovanie súboru, výber repertoáru, zhodnotila letnú sezónu aj priblížila koncerty na festivaloch Pro musica nostra Nitriensi a Pro musica nostra Gemeriensi.
Váš súbor vystúpi na festivaloch Pro musica nostra v Plešivci a Beladiciach, kde predstavíte program v ktorej sa vedľa seba objaví hanácka ľudová kultúra a tradičná hudba z Peru. Mnohých to možno prekvapí, ako prišlo k tejto kombinácii?
K netradičnému spojeniu dvoch od seba toľko vzdialených kútov sveta, juhoamerického baroka a českých a moravských ľudových piesní, ma priviedol nielen pomyselný lodný kufor, v ktorom sa do Južnej Ameriky dostávali partitúry barokových majstrov, ale predovšetkým vášeň pre ľudovú hudbu a objavovanie „tej pravej, nefalšovanej barbarskej krásy“, ako sa Telemann vyjadril o hanáckych piesňach a tancoch. Rovnako tak boli európski misionári uchvátení muzikalitou pôvodných obyvateľov dnešnej Bolívie a Peru. V baroku bolo totiž bežné, že jezuiti, keď sa vydávali na misie do Južnej Ameriky, tak do svojich kufrov pribalili tiež hudobniny. A to bol prípad aj hudby Josefa Ignáca Brentnera, ktorého hudba sa vďaka kontaktom s drážďanskými jeuzitmi dostala z Prahy až na druhý konec sveta, do Bolívie, kde zdomácnela.
Zipoliho mariánska Zuipaqui alebo roztancovaná Cachua serranita, tak stojí vedľa pútnických piesní k Panne Márii na Svätom Kopečku a Hostýně. Zatiaľ čo Zipoliho Zuipaqui využíva miestny jazyk a prvky lokálnej ľudovej kultúry, hanácke ľudové piesne zaznamenané Františkom Sušilom sú naopak odrazom púti ako jednej z najvýznamnejších foriem barokovej mariánskej pocty. Od Svätého Hostýna a Svätého Kopečku, dvoch najznámejších mariánskych pútnických miest na Morave, doputujeme späť do Peru – obradným tancom Cachua Serranita sa obracali k patrónke horského mesta Otuzco, kam za zázračným obrazom spojovaným s ochranou pobrežného Trujilla pred pirátmi dodnes po horských cestách putujú zástupy pútnikov.
Ako hodnotíte letnú festivalovú sezónu (Letné slávnosti starej hudby) a prípravy na jeseň (Barokové podvečery). Cítite tlak na zvyšujúce sa náklady a väčší boj o diváka?
Letné slávnosti starej hudby tento rok oslávili štvrťstoročia svojej existencie a počas tej doby sa festival vyprofiloval ako prvotriedna prehliadka toho najlepšieho, čo v oblasti historicky poučenej interpretácii máme ako u nás, tak v zahraničí. Koncerty bývajú dlho dopredu vypredané – niektorí poslucháči nás prevádzajú od samého počiatku a s radosťou pozorujeme, že s každým koncertom sa publikum rozširuje o nové tváre, skalní priaznivci majú svoje obľúbené sedadlá, najrýchlejšie miznú lístky na koncerty v Trojskom zámku. Na nepriazeň publika si nemôžeme sťažovať. Tohtoročná dramaturgia sa niesla v znamení snov, vízii, túžby, imaginácie – jeden taký naplnený sen v podobe nebeského chóru sme zažili na otváracom koncerte.
Tiburtina Enemble a Oltremontano Wima Becu hrajúci na stredovekú trúbku k nám doslova zostúpili zo známeho obrazu Hansa Memlinga. Iný takýto metafyzický ladený zároveň roztancovaný program, Tempus mirabilium, predstavila Capella della Torre spolu s Hanou Blažíkovou. V zmysle vizionárovom to bol koncert neapolského súboru Talenti Vulcanici, kúzla a čary s gitarou a ďalšími drnkacími nástrojmi predviedol Enrike Solinís s Euskal Barrok Ensemble. Mňa osobne celkom učaroval portugalský spevák fado Marcos Oliviera. A s Handelovou operou Acis a Galatea s bábkohereckou spoločnosťou Buchty a Loutky sme si splnili sen, uviesť ju aj v Praze.
Cyklus koncertov súboru Collegium Marianum, Barokové podvečery, môžeme považovať za takú staršiu sestru Letných slávností. S každým koncertom sa tešíme na svoje milované publikum, ktoré je po tých rokoch naozaj erudované a vždy je to pre dramaturgiu výzva, aby bola skladba programov vyvážená a vedľa „lahôdok sa podávali aj sofistikované kúsky“.
Na vašej stránke je v ponuke až dvadsať programov. Naozaj ich máte všetky v repertoári? Striedate ich počas sezóny alebo aj v závislosti od ponuky od organizátorov festivalov? Ako často zaraďujete do repertoáru nové veci?
V podstate všetky programy, ktorú sú uvedené na našich stránkach, máme na stálom repertoáre; niektoré hráme pravidelne, niektoré sú vyložené nadčasové, možno ich uvádzať aj po dlhšej pauze ako napríklad Caldarovo oratórium Maddalena ai piedi di Cristo s Hanou Blažíkovou. Záleží samozrejme na dopyte, niektoré festivaly po nás chceli programy na mieru a pokiaľ sa jedná o úspešnú kreáciu, ktorá sa dočká viac repríz, zostava aj potom v našom repertoári.
Cyklus Barokové podvečery stoja tiež za nemalým číslom zaujímavých projektov – dosť sme si dávali záležať, aby sme nášmu publiku prinášali stále niečo nového. A stále ma baví niečo objavovať. Stále ešte môžeme naraziť na ukrytú partitúru dokonalej skladby niekde v lístkovom katalógu.
Tá vášeň pre zlatokopectvo, uspokojivý pocit, že držím v ruke „zlaté zrno“, tá sa ma dodnes nepustila. A prekvapiť môže aj náhodne vypočutá ukážka na youtube skladateľa, o ktorom som ešte nepočula a pátrania odkryje ďalšie súvislosti a podnety k programom. Poslednú dobu ma lákajú projekty, v ktorých sa objavuje prvok aktuálnosti, spojenie starej a novej hudby, medzi žánrové prepojenie, či už s bábkami alebo s pantomímou či tancom.
Pomaly sa pripravujete aj na vianočný koncert, ktorý chce navodiť atmosféru barokového Ríma s chrámovou hudbou. Čo pripravujete pre poslucháčov?
Na jesenných cykloch koncertu a zvlášť na ten vianočný sa veľmi teším. Už tradične sa stretneme s našimi poslucháčmi na sklonku roku v inšpiratívnom priestore kostola sv. Šimona a Júdy, kde tak dobre rezonujú barokové hudby a vedľa koncertov Arcangela Corelliho a jeho nemenej známeho pokračovateľa Francesca Geminianiho budeme počuť rozvernú Tarantellu z rovnomernej kantáty Cristofora Caresany, ktorú nám zaspieva pätica spevákov v čele s Hanou Blažíkovou. Sólisti sa predstavia v áriách z handelovho rímskeho oratória Il trionfo del Tempo e del Disinganno a v druhej polovici koncertov sa v českej premiére uvedie Scarlattiho vianočná kantáta Abramo, il tuo sembiante, ktorú skomponoval pre vatikánsky palác v roku 1705.
Váš súbor sa hrdo hlási k poslaniu týnskej školy, ktorá sa špecializuje na historické umenie. Aké si v tejto oblasti ešte dávate ciele pri popularizácii starej hudby v dnešnej rýchlej dobe…
Týnská škola zohrala veľmi dôležitú úlohu ako vzdelávacia platforma pre záujemcov o hru na staré nástroje, spevákov či zbormajstrov. Ja sama som vďaka nej začala hrať na flauto traverso. Ale začiatky sú späté s osobnosťou Bohuslava Korejse, riaditeľa Týnskej kúry a mojich rodičov, ktorým sa podarilo obnoviť vzdelávaciu činnosť (vtedy ešte neoficiálnu) v historickej budove Týnskej školy na Staromestskom námestí a naviazať tak na idey tejto stredovekej inštitúcie.
Potom bola Týnska škola zaradená do sieti škôl a jej pôsobnosť sa presunula do bývalého kláštora servitov u kostola sv. Michaela, kde získala vhodné zázemie pre vzdelávanie v oboroch chrámovej hudby a starostlivosť o pamiatky. Vyučovali sa pomaturitné študijné obory Regenschori, Kresťanská výtvarná kultúra a Zbor majstrovstvo chrámové hudby. Vďaka profesorovi Herdenovi sa vtedy zahájila spolupráca s Pedagogickou fakultou Univerzity Karlovej a vznikol veľmi úspešný obor Zbor majstrovstvo chrámovej hudby. O niekoľko rokov neskoršie bolo otvorené štúdium Teória a interpretačná prax starej hudby spolu s Ústavom hudobnej vedy FFUK, kde sa študovala zobcová flauta a traversa, husle, violončelo, lutna a spev.
Týnska škola sa teda ako jedna z prvých škôl v Českej republike začala špecializovať na výuku hry na historické nástroje a vytvorila predpoklady pre ďalší rozvoz starej hudby u nás. V dnešnej dobe sa Týnska škola venuje predovšetkým organizovaniu kultúrnych a vzdelávacích aktivít, kam patria Letné slávnosti starej hudby, hudobno-tanečné dielne Piccoli, kurzy so zahraničnými aj domácimi lektormi, podporovanie študentov, začínajúcich profesionálov a nadaných hudobníkov, ktorí sa túžia venovať hlbšie hudbe minulosti.
