Pred osemnástimi rokmi založil festival komornej hudby. Princípy k jeho založeniu odpozoroval z podobných podujatí, na ktorých hrával v Kanade a Veľkej Británii. Konvergencie začínali skromne, no postupne sa vypracovali na jeden z našich najzaujímavejších hudobných festivalov. Stále uvažuje, či sa vydať smerom k ďalšiemu rozširovaniu. Nerád by bol, aby sa z Konvergencií vytratila tá rodinná atmosféra, ktorá tu každoročne panuje. Popri organizovaniu ešte hráva a nedávno si splnil dávny sen, keď nahral svoj debutový autorský album Free in One. Dnešným vypredaným koncertom swingového zoskupenia Bratislava Hot Serenaders s Milanom Lasicom sa začína osemnásty ročník festivalu Konvergencie. O jeho dramaturgii, prípravách, realizácii aj hľadaní ďalších osobností na od prezentovanie, nám porozprával zakladateľ festivalu a violončelista Jozef Lupták.
Nie je to u mňa také automatické, ale rozmýšľam aj v tomto duchu, najmä vtedy, keď ma niekto veľmi zaujme a porozumieme si, alebo sa nám spolu dobre hrá. Vždy rozmýšľam, čo a koho by bolo fajn priniesť na Slovensko, najmä z tých interpretov, ktorí tu ešte neboli. Konvergencie boli vždy takou dielňou, akýmsi ateliérom nových projektov, ktoré vznikli buď na pôde festivalu, alebo v rôznych spoluprácach. Z tohtoročných by som rád vyzdvihol spoluprácu medzi súborom Solamente Naturali s talianskou mezzosopranistkou Rominou Basso.
Pre mňa je toto ideál, pretože festival Konvergencie je primárne o komornej hudbe a komorná hudba je o komunikácii a vzťahoch. Je to dôležité najmä, keď sa jedná o interpretov, s ktorými viem, že sa stretnem na pár dní a máme spolu niečo vytvoriť. Je potrebné mať k nim osobný rozmer, pretože sa párkrát stalo, že nejaký interpret zapadol do festivalu interpretačne fantasticky, ale osobnostne sme si nesadli. Našťastie sa to za tých osemnásť rokov existencie festivalu stalo iba výnimočne, no potom je to trápením pre nás aj pre interpreta, ktorého sme pozvali. Mojou snahou je, aby Konvergencie boli zážitkom nielen pre publikum, ale aj pre interpretov. Chceme, aby sa sem radi vracali a pre mňa je vnútorným zadosťučinením, keď viem, že sem opäť radi prídu a nebudú to považovať za povinnosť. Festival by mal znamenať oslavu umenia, oslavu hudby a po jeho skončení má v tebe zostať pocit, že to všetko malo svoj zmysel.
Ja mám pocit, že sa to začalo prepájať aj samo od seba. Nevyrastal som len na klasickej hudbe, ale prirodzenou súčasťou môjho hudobného rastu bola tvorba skupiny Collegium musicum, Mariána Vargu a iných, takže bolo pre mňa prirodzené začleniť to vhodne aj do dramaturgie. Istá snaha o pritiahnutie mladšieho diváka tu bola, ale nechceli sme to robiť násilným spôsobom. Stalo sa, že mladí ľudia začali u nás objavovať komornú hudbu a väčšina zahraničných interpretov bola prekvapená z toho, že tretina sály na festivale sú mladí ľudia do tridsať rokov. Keď hrávam v zahraničí, tak sa veľmi často stáva, že publikum je nad päťdesiat rokov. Naozaj ma teší, že sa nám podarilo vytvoriť priestor, ktorý je atraktívny pre mladšiu generáciu, takže existuje nádej, že táto hudba bude žiť ďalej aj pre nich, a keď ju zažijú v takejto forme, tak v budúcnosti po nej siahnu aj oni sami. Je to istý typ edukácie, v ktorej im chceme priniesť vždy nejakú pre nich novú hudbu. Oni nám dôverujú a kúpia si lístok na náš festival, aj keď trebárs nemajú s dotyčnou tvorbou dovtedy žiadnu skúsenosť, nikdy ju predtým nepočuli, ale vedia, že zase môžu zažiť niečo špeciálne. Je to náročné pripraviť každý rok toľko nových projektov, ale na druhej strane je to aj veľké dobrodružstvo.
My sme mali skvelé odozvy od staršej generácie na Longital. Mal som z tohto koncertu trochu obavy. Myslel som si, že tam bude špecifické publikum Longitalu a možno ešte zopár zvedavcov, ale na tom koncerte boli ľudia, ktorí sú kmeňoví poslucháči nášho festivalu a veľmi ich tento koncert oslovil. Podobne to bolo s projektom Atom Heart Mother Suita, kde som očakával zase viac mladších ľudí, no prišla práve stredná generácia, čo je vlastne aj pochopiteľné, keďže to je hudba z čias, kedy oni boli mladí. Zaujímavú skúsenosť som zažil v roku 2008, kedy po koncerte zostavenom z tvorby Bélu Bartóka a Mariána Vargu začal hrať Braňuško Jobus svoje sólové skladby spôsobom svojím vlastným a tí ľudia, ktorí dovtedy počúvali Bartóka tam zostali a Braňo ich presvedčil, že to nie je len pre mladých, len pre mladších. To bolo krásne prepojenie mladšej a staršej generácie, ktoré fungovalo fantasticky.
Ten projekt Šostakovičových kvartet vznikol po vzájomnom rozhovore s primáriusom Brodsky Quartet, Danielom Rowlandom, pričom som si nevedel predstaviť, že je možné aby jedno kvarteto zahralo za tri dni pätnásť Šostakovičových kvartet. Nevedel som si predstaviť, že to môžeme aj oceniť a honorárovo zaplatiť, pretože za tým je naozaj obrovská práca a veľký výdaj energie. Nakoniec sme sa dohodli a ukázalo sa, že podobné projekty sú životaschopné. Šostakoviča sme si zvolili aj preto, lebo reálie a súvislosti z jeho života sú našej generácii vyrastajúcej v socializme dôverne známe. Pre Bartóka sme sa zase rozhodli preto, lebo vyrastal v Bratislave a veľa pre naše mesto urobil. Žil tu, kráčal po týchto uliciach, čo je vzrušujúci pocit, keď chcete k nemu nájsť dôvernejší vzťah. Je to oveľa komplikovanejšia hudba a náročnejšia, no ľudia to prijali. Teraz plánujeme ďalšie pokračovanie a vo februári máme pripraveného tretieho autora, ale zatiaľ jeho meno neprezradím. Ideme viac do histórie, ale je to logické vyústenie našej dramaturgie. Tiež to bude autor s pohnutým osudom, u ktorého sa tiež ukazuje spojenie so Slovenskom.
Rozmýšľame o tom. Marián bol spojený s Konvergenciami bytostne aj hudobne. Chceme si na to však nechať viac času a patričný odstup. Festivalový koncert mal byť koncertom k narodeninám. Bude to zároveň koncert k narodeninám a koncert na rozlúčku. Určite sa chceme v blízkej budúcnosti vrátiť k tvorbe Mariána Vargu a mal by to byť koncert retrospektívny z jeho tvorby z prostredia vážnej hudby a možno aj z tej piesňovej.
Vedel by som si predstaviť, že taký Milan Lasica. Opatrne vyslovujem meno Petra Lipu, hoci sa teším, že spieva prvýkrát na Konvergenciách. Toto je ťažká otázka a nedávno sme sa o tom rozprávali s priateľmi, že kto je vlastne tou osobnosťou, ktorá osloví širšie vrstvy a zároveň je stále hodnotná, tak ako bol Marián, ako bol Dežo Ursiny či Jaro Filip všetci už vlastne odišli. Neviem, či by to mohol byť Mišo Kaščák, ale on sa hudobne viac sústredí na Pohodu ako ten, kto vytvára priestor, než ten čo ju napĺňa svojou vlastnou tvorbou. Sám to meno hľadám. Istým spôsobom oslovoval mladú generáciu aj Milan Adamčiak svojím experimentálnym prístupom. Milan bol veľmi komunikatívny a s mladými ľuďmi sa rád stretával.
Myslím si, že sme ešte nemali jeden vyslovene koncipovaný swingový večer, skôr iba také vsuvky. Ale toto je prvýkrát, čo máme tento typ podujatia. Je to aj symbolický koncert z hľadiska toho, že Juraj Bartoš oslavuje päťdesiatku. My sme tento rok oslovili Milana Lasicu, aby nám prečítal pamäti Alexandra Albrechta a Béla Bartóka v kníhkupectve Artforum. Bol z toho krásny večer a on sa úžasne zhostil tejto úlohy, lebo vycítil tú staroprešporskú atmosféru. Mal som pocit, že aj jeho to oslovilo a tým pádom premosťujeme tú zimnú časť touto jesennou. Už dávnejšie sme chceli zavolať Bratislava Hot Serenaders, takisto aj Petra Lipu. Ja sa z tohto koncertu veľmi teším a nakoniec sa ukázalo, že aj publikum na to veľmi dobre zareagovalo. Za dva týždne bol náš otvárací koncert festivalu vypredaný.
Intenzívne o tom rozmýšľam a už minulý rok sme mali vytipovaných zopár mien, ale nakoniec sa nám nepodarilo pozvať ľudí, čo už niečo znamenajú v tejto sfére. Ale v budúcnosti by sme to chceli uskutočniť. Také malé lastovičky sme už v minulosti urobili, napríklad projekt Johna Pottera s Ambrosom Fieldom. Do tejto scény by sme radi zabŕdli, keďže to je niečo, čo komunikuje s mladou generáciou poslucháčov. Pár vecí som si napočúval, vo festivalovom tíme máme zopár mladých ľudí, ktorí sa tomu venujú, takisto komunikujem s väčšími odborníkmi na elektronickú hudbu než som ja sám, napríklad Daniel Baláž mi povedal nejaké mená, ktoré si mám vypočuť. Je to pre mňa objavné, že všetci mne blízki skladatelia elektronickej hudby v podstate vychádzajú zo súčasnej vážnej hudby. Ja tam počujem Arvo Pärta, Gija Kančeliho, troška Alfreda Schnittkeho, sem tam aj Godára. Mám pocit, že vychádzajú práve z tejto tvorby, takže je tam logický kontext festivalového prepojenia. Hľadáme vhodné projekty a vo výhľade už máme nejaké konkrétne mená. Komunikácia s nimi prebehne potom veľmi rýchlo.
Od rána do večera mám zaplnený a naplnený deň. Už dni pred festivalom sú plné a sú paradoxne pre mňa ťažšie než samotný festivalový týždeň, lebo keď sa to rozbehne ten tlak už ide do pozadia. Počas festivalu je tam stále tá miera zodpovednosti, ale už prichádza aj radosť z hrania, z hudobnej produkcie a komunikácie s publikom a už sa riešia veci za pochodu. Príprava je do posledného momentu najnáročnejšia, ale vždycky si musím pripomínať, keď mám nejaké temné myšlienky beznádeje, že už sedemnásť rokov festival pripravujeme a každý rok sa vydaril a bol niečím špecifický. Festival sa rozrástol a prináša čoraz náročnejšie projekty. Neopakujeme nič z programu, takže to je ponorenie do stále niečoho nového. Ja sa na to teším, nemám obavy, ale skôr pociťujem veľkú zodpovednosť.
Ja to úplne chápem a tiež sa bojím vyhorenia. V istom období som si tiež dal taký odstup, keď si spomínam, že jeden ročník sme vystavali zo sólových recitálov. Potreboval som odstúpiť od tvorenia programu, lebo to je veľmi náročný proces. Samotné hranie je radosť, ale vytvoriť koncepčnú dramaturgiu nesmierne vyčerpáva. Dal som si dva roky odstup a požiadal som svojich blízkych priateľov, aby si sami vytvorili program, keďže ja som si potreboval sadnúť do publika a od reflektovať ako vníma divák náš festival. To isté som zažil pri Šostakovičovi a Bartókovi, čo bolo pre mňa obrovskou injekciou, že po pätnástich kvartetách som bol schopný si to dať ešte raz. Taká veľká energia z toho prúdila. Pomohlo mi to aj z hľadiska pozerania sa očami publika na to, čo sa deje počas festivalu.
Väčšina festivalov, kde som hrával, fungovala podobným spôsobom ako Konvergencie. My sme stále podobnejší tým menším festivalom, ktoré fungujú na priateľskej báze. Máme síce svojich manažérov, ale je to projektová záležitosť. V poslednom čase ma inšpiroval fínsky festival komornej hudby, ktorý sa odohráva v meste Kuhmo. Je to najväčší festival komornej hudby v Európy, možno aj na svete, kde počas dvoch týždňov zaznie osemdesiatpäť koncertov, všetky sú plné a festival navštívi štyridsať až štyridsaťpäť tisíc ľudí, pričom nie je menšia návštevnosť jedného koncertu ako päťsto ľudí. Interpretované sú komorné skladby, ale je to už na hranici, či to je komorné a či nie. Organizácia je celoročná a organizátori sú pripravení na okolo stotridsať umelcov z celého sveta. Festival ma neskutočne inšpiroval, stretol som tam veľa nových ľudí a získal nové kontakty. Tie pôvodné festivaly, ktoré ma inšpirovali ešte v deväťdesiatych rokoch, boli menšieho charakteru, ako keď mal čelista Robert Cohen festival v Charlestone, kde sa stretol s usporiadateľmi a spolu urobili päť koncertov. Niektoré tieto festivaly sa ďalej nerozrástli a zostali také aké sú. Z niektorých sa stali inštitúcie. Uvidíme ako to bude s nami.
My v podstate sme inštitúciou, ale slobodnou inštitúciou, dodávam. Stále si zachovávame slobodný prístup a svojím spôsobom sme nezávislí. Je to náročné, lebo to musíme vykonávať popri inej činnosti, ale na druhej strane nám to umožňuje zachovať si ten prístup nadšencov.
To je taká osobná vec. Nechcel by som sám seba od prezentovať, radšej by som bol, keby sa to od uskutočnilo na iných festivaloch, čo sa aj pripravuje a verím, že sa to podarí. Celý nápad vznikol v roku 2001 a v roku 2006 som nahral pokusne tieto moje skladby a improvizácie, ale nebol som s tým spokojný. Ale teraz nastal ten správny čas. Jednak som sa zoznámil s producentmi zo zaujímavého hudobného štúdia Real Music House, a keď som to zahral aj iným ľuďom, tak ma povzbudili k tomu, aby som to konečne urobil a nahral. Obsahovo sa tento album hodí k Veľkonočným sviatkom, keďže som tam vybral aj autorov ako John Tavener, Vladimír Godár, Ernest Bloch a zaznamenal ich duchovnú podstatu, ale nestihol som ho vydať pred Veľkou nocou, takže na jar pripravujem mini turné, kde by som mohol uviesť túto nahrávku.
Viem si predstaviť že aj tam. Nielen obsahovo, ale aj akusticky sa to hodí, lebo to čo robím s hlasom a beatboxom by mohlo v chrámoch vyznieť veľmi zaujímavo, no klubové priestory po dobrom nazvučení môžu vyťažiť maximum potenciálu zo štúdiovej nahrávky.
Teraz hrávam len vtedy, keď mám možnosť sa k nim dostať, nie programovo, ale skrz svojho syna, pre ktorého je to jediný dotyk s hudbou. Občas si zahrám, keď som v jeho triede alebo niekde, kde mám prístup k bicím už len z tej zvedavosti, či som nezabudol na ne hrať. Viem si však predstaviť, že by som mal vo svojej pracovni set bicích a basgitaru. Vrátilo by ma to do čias, kedy som hrával v kapelách a tvoril pesničky, do obdobia, ktoré zostalo iba mojou mladosťou, lebo som sa rozhodol namiesto toho venovať klasickej hudbe.
Priťahovala ma veľmi. Aj som nad tým seriózne uvažoval, čomu sa mám vlastne venovať, či rocku alebo klasike, ale keďže som nebol taký rocker od podlahy, skôr som bol ten sympatizant, tak sa to neuskutočnilo. Mňa rocková hudba fascinovala od piatich rokoch, a keď som počul kapely typu Beatles tak som bol hneď vo vytržení, ale podobné hlboké prežívanie som mal aj s Bachom, Čajkovským či Brahmsom, aj keď to prišlo troška neskôr, pochopiteľne. Rozhodol som sa naplno venovať violončelu a rockovú hudbu som si ponechal ako hobby, ako vedľajšiu koľaj, po ktorej však stále kráčam. Vo svojej tvorbe hľadám cestu, ako to prepojiť.
Pristupujem k nim veľmi opatrne, lebo niekedy môžu vyjsť veľmi neštýlovo. Peter Breiner je neuveriteľne zručným aranžérom a hudobníkom a myslím si, že jeho Concerta grosso sa mu podarili a hráme mu to aj preto, lebo patrí ku generácii Godár, Burlas a Zagar, ktorá mi je veľmi blízka. Páči sa mi na nej, že hoci je každý z nich vo svojej tvorbe úplne iný, napriek tomu spolu neprestali komunikovať, čo sa prechádzajúcim generáciám často nepodarilo. Prvým impulzom na tento koncert bol Avi Avital, pre ktorého Peter Breiner skomponoval InstaConcerto, takže som ho prirodzene oslovil, či by neprišiel aj on, keďže v tomto roku oslavuje dôležité životné jubileum.
Chceme sa programovo venovať aj menej známym skladateľom zo slovenského prostredia a Michal Vilec je zaujímavý skladateľ, nie veľmi poznaný, ktorého si vybral Ronald Šebesta, ktorý spolu s Norou Škutou oslavuje životné jubileum, pre mňa až také zaväzujúce, lebo sú o máličko starší odo mňa. Keďže sú nielen pri Konvergenciách, ale aj pri spoločnom hraní najdlhšie pri mne, tak som im dal ako darček, aby si vytvorili svoj program. Mne sa páči, že prišli s nápadom zaradiť Michala Vileca do európskej scény ako rovnocenného autora, kde si myslím, že aj patrí, napriek tomu, že je takmer nehrávaný a nepoznaný. Podobne by sme chceli priniesť aj tvorbu Frica Kafendu, alebo ďalších menej poznaných autorov z tohto obdobia.
Poľských autorov sme prinášali najmä v prvých ročníkoch, či už Henryk Góreckého, Witolda Lutosławského či Krzysztofa Pendereckého, no už teraz sú Konvergencie natiahnuté na osem dní, čo sme predtým nikdy nerobili, lebo je to náročné nielen pre nás, ale aj pre publikum. Mnohí by chceli chodiť na všetky koncerty, ale je to pre nich skutočne veľa. Zvažujeme, že na budúci rok to zúžime na päť dní, alebo to roztiahneme na dlhšie obdobie, aby bola medzitým nejaká pauza.
V repertoári ho nemám, ale tiež som počul nejaké jeho komorné skladby a veľmi vážne rozmýšľam, že by sme mali nájsť nejaký kontext ako ho priniesť, lebo si myslím, že patrí k autorom, ktorého by bolo dobré znovu objaviť. Z týchto nie úplne známych autorov máme viacerých vytipovaných a postupne by sme ich hudbu radi priblížili slovenskému publiku. Blíži sa nám dvadsiate výročie a človek si tak kladie otázku, či má zmysel pokračovať, ale keď vidím aké množstvo krásnej hudby existuje, tak len na dvadsiatku to bude málo. Keď budú sily, budeme sa stále snažiť prinášať neobjavené.
Hľadáme premostenie, aby to aspoň minimálne urobilo nejaký oblúk. Samozrejme, dá sa urobiť jeden špeciálny večer, ale je dobré, keď je v nejakom kontexte, minimálne to je obsahom septembrových Konvergencií, kde hľadáme širšie súvislosti a zasadenie autora do miesta pôsobenia a jeho tvorby. Vo februárových sa zase sústredíme iba na jedného autora, o ktorom chceme vytvoriť kompletnejší a komplexnejší obraz a povedomie. To sú dva pohľady nášho festivalu.
