Luis Vasquez, vystupujúci s projektom The Soft Moon, rozpráva o seba rozvoji a terapii, ktorú mu poskytuje jeho vlastná tvorba a nastávajúcej koncertnej šnúre, v rámci ktorej navštívi aj Bratislavu.
Je to už 13 rokov od tvojho debutového albumu The Soft Moon. Ako sa pozeráš spätne na tvoju hudobnú a osobnú cestu až do minulého roku, kedy vyšiel album Exister?
Je to zaujímavé pretože, keď som na začiatku písal hudbu pre svoj prvý album, nevedel som, čo robím. Nevedel som, čo cítim. Len som písal hudbu, aby som zo seba niečo dostal. Postupom času po piatich albumoch kým som sa dostal k Existeru, je to ako koniec jednej kapitoly. Naučil som sa o sebe veľmi veľa. Vždy som o sebe pochyboval a písal som depresívnu hudbu o traume z detstva, nepokoji. Keď sa na to spätne pozerám, šiel som do toho bez toho, aby som vedel, či z toho budem mať napokon nejaký pokoj, mier na duši. Teraz po Existeri mám pocit, že sa viem lepšie vyjadriť aj slovami. Naučil som sa veľa o sebe a mám pocit, akoby som niečo dokončil. Cieľ The Soft Moon bol pochopiť samého seba a napokon som zistil, že sa to fanúšikov dotýka a súcitia so mnou a bol to celkom cool liečivý proces pre každého, vrátane fanúšikov.
Album Deeper si napísal v Taliansku, potom si žil v Berlíne, kde vznikol ďalší album. Exister bol vytvorený späť v USA. Vyvolávajú v tebe rôzne miesta rôzne inšpirácie alebo zmeny v kreatívnom procese?
Nielenže som sa návratom do USA vrátil domov, ale ešte som sa aj presunul doprostred ničoho v púšti. Bol to veľký kontrast oproti Berlínu, kde som žil päť rokov. Viete, aké to je v Berlíne. Samé party, drogy, nikto nespí. A zrazu v púšti bolo ticho, pokoj, všetko sa zastavilo a ešte k tomu prišla pandémia. Mal som teda veľa času nahliadnuť do seba pri tvorbe Existeru. Pri albume Criminal som toľko času nemal, keďže som žil berlínskym štýlom života. Exister bol viac reflexný a tým, že som sa vrátil domov, som dokončil akýsi kruh. Uzavrel som cyklus. Cítim sa takmer kompletný a oveľa lepšie chápem, kto som, môj vzťah s rodinou a podobne. Pozerám sa spätne na všetky zážitky popri cestovaní okolo sveta vďaka hudbe. Mám pocit kompletnosti a podarilo sa mi ho dosiahnuť v púšti USA.
Viackrát si uviedol, že tvoja hudba pojednáva o traume z detstva a z minulosti. Počúvaš niekedy spätne svoje albumy ako istý druh terapie alebo ich nechávaš tak a sústreďuješ sa iba na budúce projekty?
Hudbu tvorím pre seba, takže áno, vraciam sa k mojej hudbe. Niekedy to trvá pár rokov, ale áno. Píšem hudbu ako formu terapie, osobného rozvoja, rastu a učenia sa, takže sa z mojej hudby učím. Niekedy, keď niečo napíšem, neviem prečo alebo čo píšem a až neskôr pochopím, čo som tým vlastne myslel a ako som sa cítil. Mám šťastie, že sa môžem k niečomu vrátiť, pretože mám akoby časovú líniu môjho rastu a ucelené obrazy toho, čo som sa kedy o sebe naučil.
Aký je to pocit, keď si uvedomíš, že tvoja hudba je stále populárnejšia a hráva sa v známych seriáloch? Niečo, čo bolo v začiatkoch také privátne a citlivé, je teraz odhalené pred toľkými ľuďmi.
Myslím si, že to je krásne. Zo začiatku som mal pocit, že píšem hudbu pre samotára, outsidera. Chcel som zo seba dostať, čo som cítil, no časom som zistil, že ľudia si k tomu našli cestu, potrebovali to. Niektorí fanúšikovia mi napísali, že moju hudbu potrebujú a pomohla im dostať sa cez mnohé problémy. Páči sa mi, že moja hudba pomáha ľuďom. Cítim sa vďaka tomu lepšie a cítim, že mám ľuďom čo ponúknuť, čosi pozitívne svetu. Lepšie než byť iba obyčajná rocková hviezda, preto hudbu nerobím. Takže keď som zistil, že pomáham ľuďom a rastie to na popularite, bolo to skvelé.
Tvoja hudba by neexistovala alebo by bola veľmi iná bez syntetizátora. Ako a kedy si objavil tento nástroj? Bola to láska na prvý pohľad?
Predtým než som začal projekt The Soft Moon, zbieral som veľa psychedelických albumov a objavoval som Krautrock žáner. Počúval som kapely ako Faust alebo Kraftwerk a počúvaním tohto žánru som spoznával syntetizátor, ale nikdy som žiadny nevlastnil. Až keď som spustil projekt The Soft Moon, začal som na ňom aj experimentovať. Kúpil som si použitý z roku 1978, bol to Moog Prodigy a bol úplne starý a na prd, takže som ho najskôr musel dať do poriadku. Nevedel som, ako ho používať a hrať na ňom. Ale aj to stálo za úspechom mojej hudby, pretože som objavoval a istým spôsobom som bol ako nevinné dieťa. Učil som sa hrať a písať muziku zároveň. Od toho bodu sa stal syntetizátor súčasťou mojej formuly.
Hudba jednoznačne lieči dušu. Ktoré kapely a umelci ti počas detstva pomohli najviac a možno aj slúžili ako inšpirácia, aby si aj ty tvoril svoju vlastnú hudbu?
Prvýkrát, keď som videl videoklip kapely Guns N’ Roses a vďaka nim som chcel hrať na gitare. Slash vyzeral super cool, takže som chcel hrať na gitare aj ja. Potom som počúval kazety Princa, ktoré mala moja mama a ako som ich tak dookola počúval, chytili ma za srdce texty. Potom som sám objavoval punk rock, požičiaval si kazety od kamarátov a spoznával kapely ako Face to Face a Early Bad Religion. Asi pred mesiacom som sa k týmto kazetám a albumom vrátil a zistil som, že mi slúžili ako inšpirácia. Napríklad niektoré názvy piesní alebo keď som sa započúval do jednotlivých melódií, tak som si uvedomil „Vau! Toto malo na mňa obrovský vplyv!“ a uvedomil som si, ako veľmi som tým bol inšpirovaný a ani som o tom netušil.
Okrem albumov The Soft Moon si vydal aj album A Body Of Errors pod vlastným menom. Odkiaľ pramenilo toto rozhodnutie a bola práca na tomto albume v niečom iná?
Cítil som, že som potreboval prestávku od tlaku The Soft Moon. Aby ste si udržali úspech, je tam tlak zo strany manažéra, značky a tlak na samého seba. Chcel som prestávku, ale zároveň som chcel stále hudobne tvoriť. Takže tento bočný projekt bol skôr taký útek alebo typ meditácie. Chcel som písať hudbu len za cenu hudby. Nie kvôli úspechu alebo nejakej stratégii. Veľmi ma inšpirujú filmy a soundtracky, takže to tiež slúžilo ako inšpirácia. Objavoval som viac moje syntetizátory. Chcel som jednoducho pauzu a robiť hudbu iba pre radosť.
Tvoje albumy majú väčšinou jednoduché umelecké obaly alebo tvoje fotky. Avšak na albume A Body of Error vidíme otvorené ústa a na prvý pohľad z neho ide psychedelický vibe. Určite tam badať rozdiel oproti The Soft Moon albumom. Bol to úmysel alebo nie?
Nechcel som miešať The Soft Moon a môj sólo projekt, takže som tomu chcel prispôsobiť aj cover albumu, nech je iný. Preto som ho dal farebne, zatiaľ čo väčšinou používam len bielu, čiernu alebo červenú. Bol to úmysel, chcel som vizuálne odlíšiť dva projekty a fotka vnútra mojich úst je troška drastická, čo by som pri The Soft Moon nespravil. Ide o kontrast. Vypichnúť, že ide o niečo odlišné.
Čaká ťa tour v Európe, v prvej polovici apríla neuveriteľných 14 koncertov. To si vyžaduje veľa práce a cestovania. Ako sa pripravuješ na takúto tour psychicky a fyzicky?
Dal som si pauzu od alkoholu. Cítil som, že potrebujem jasnú myseľ a koncentráciu. Robil som jógu, skákal na švihadle. Potrebujem mať dobrú výdrž, pretože občas som na pódiu divoký. Záleží mi na živých vystúpeniach a chcem byť pripravený. V minulosti som sa zvykol opiť, pretože som si myslel, že to je jediná možnosť, ako byť divoký na pódiu. Spávam dobre a fyzicky sa na tejto tour chcem cítiť dobre a vo forme, aby som sa vyhol tomu, že si musím dať troch panákov vodky.
Nevravím, že si starý, ale nikto nemladne. Hľadáš vekom v hudbe a v koncertovaní niečo iné? Alebo si zachovávaš rovnaké zvyky, vášeň a ženieš sa dopredu ako pred desiatimi rokmi?
Časom som sa naučil, že musím robiť to, čo robí šťastným mňa. Naučil som sa hovoriť nie a robiť iba to, čo chcem ja. Takže keď robím hudbu, som veľmi striktný v tom, že to robím pre seba. Na tomto svete sme sami a sami aj umrieme. Niekedy sa človek dostane do pasce, snaží sa vyhovieť všetkým či už v spoločnosti alebo v hudobnom priemysle a ja som vždy skončil iba s výčitkami. Teraz som už zmúdrel a je to iba o mne a o tom, čo chcem robiť ja, čo ma robí šťastným. Byť autentický a to je všetko.
