Klarinetista Martin Adámek je sólistom prestížneho francúzskeho súboru Ensemble intercontemporain, kde sa zaoberá sa interpretáciou súčasnej hudby. Teraz sa zhostil jedného z najnáročnejších klarinetových partov v hudbe 20. storočia. Postava Harlekýn si vyžaduje nielen dobrú prácu s dychom, ale aj koordináciu s hereckým prednesom a tancom. Jeho stvárnenie si budete môcť vypočuť a pozrieť 20. septembra v Elektrárni Piešťany v rámci festivalu Konvergencie. V našom rozhovore sme sa rozprávali o tomto diele K. Stockhausena, ako aj o vnímavosti diváka, počúvaní súčasnej hudby, hrávaní na netradičných miestach či o angažmáne vo Francúzsku.
Na festivale Konvergencie predstavíte dielo K. Stockhausena „Harlekýn“, ktoré je náročné na naštudovanie nielen pre jeho dĺžku, ale aj pre komplexnosť, keďže si vyžaduje aj zapojenie hereckých a tanečných prvkov. V čom cítite najväčšie výzvy pri jeho interpretácii? Čím vás toto dielo fascinuje?
Dielo ma fascinovalo už počas štúdií na Konzervatóriu v Bratislave. Vždy som sa chcel ponoriť do jeho naštudovania a prvú príležitosť som na to dostal práve v Paríži v roku 2021. Obavy som mal najmä z naštudovania celého diela spamäti, v procese príprav som si ale uvedomil, že najväčšou výzvou bude dýchanie (presnejšie neustále vydychovanie) počas rapídnych pohybov, skokov a behov na javisku. Interpret musí dobre poznať svoje limity a vedieť kedy, ako a do akej miery sa môže vysiliť.
Táto skladba si vyžaduje od interpreta aj veľa pohybu na javisku. Ako sa vám spolupracovalo s choreografkou a tanečníčkou Annou Chirescu, ktorá si vyberá z pop kultúry rôzne fenomény, ktoré spracováva v rámci pohybových choreografií?
Spolupráca s Annou bola nevyhnutná a veľmi veľa som sa od nej naučil. Vychádzali sme v prvom rade z mojich prirodzených pohybov a myslím, že sa nám tak podarilo nájsť originálnu interpretáciu. Stockhausen je v partitúre veľmi precízny a veľkú časť choreografie predpísal sám. Jedinou možnosťou, ako dielo verne uchopiť, bolo pridať naň ďalšiu „vrstvu“, ktorá zlučuje existujúce prvky s našimi inšpiráciami.
Táto skladba vo svojej dobe pôvodne vznikla pre ešte žijúcu americkú klarinetistku Suzanne Stephens. Stretli ste sa s ňou niekedy? Študovali ste jej nahrávky? V čom vám imponuje jej interpretácia?
So Suzanne som sa nikdy nestretol, kúpil som si ale DVD koncertu z roku 1990 v Lisabone so Stockhausenovou prezentáciou skladby. Jej interpretácia a jeho analýza mi zodpovedali niektoré otázky, ktoré vykvitli počas čítania a študovania partitúry.
Zároveň však v rozhovoroch tvrdíte, že ste sa nikdy nesnažil napodobňovať niečiu interpretáciu – je náročné sa od tohto odosobniť, zvlášť vo svete vážnej hudby, kde interpret ide podľa vekmi nadobudnutých vzorcov, predstáv, šablón. Je v súdobej hudbe jednoduchšie byť originálny aj v interpretácii?
Je pre mňa dôležité mať vlastný názor na skladbu, vlastné cítenie. Stockhausen sám píše, že Harlekýn by mal prameniť z interpreta a byť kombináciou jeho vlastných nápadov a inšpirácii. V súčasnej hudbe je mať vlastné nápady rozhodne jednoduchšie ako v hudbe klasicizmu a romantizmu, nakoľko nie sme ako interpreti presýtení nespočtom nahrávok – často sme prví, ktorí skladbu uvádzajú (v prítomnosti skladateľov) – a hudobná scéna je menej „upnutá“.
Ako dôležité je pre vás študovať nahrávky rôznych interpretov skladieb, ktoré idete uviesť, alebo ak ich už máte vo svojom repertoári, posúva sa tým aj váš výraz? Je pre váš výraz podstatné naštudovať si aj nahrávky iných sólových dychových nástrojov?
Inšpiráciu hľadám vo všetkých nástrojoch a tiež v iných štýloch hudby a iných druhoch umenia. Zároveň si myslím, že je veľkou chybou (od)počúvanie iných interpretácií skladby pred jej vlastným naštudovaním. Pred niekoľkými dekádami sme ešte mohli rozlíšiť interpretačné (a tiež nástrojom špecifické) školy – napr. v klarinetovom univerze francúzska, nemecká, talianska, americká, anglická, česká apod. Žiaľbohu, tieto rozdiely takmer úplne vymizli a málokde sa kladie dôraz na individualitu interpretov.
Osobne sa snažím nahrávky nepočúvať až kým si sám nie som istý svojou koncepciou. Jedine vtedy ich počúvanie má zmysel; často si na iných nahrávkach lepšie uvedomím vlastnú interpretáciu, ale už sa nemusím báť, že niečo podvedome skopírujem. Ak do skladby nepridám vlastný nápad a nebude v nej rozpoznateľný môj hlas, načo teda som?…
K. Stockhausen mal veľmi blízko k umeleckej skupine Oeldorf Group, kde bola hosťujúcou interpretkou aj spomínaná Suzanne Stephens. Aký máte vzťah k podobným umeleckým komunitám, ktoré preklenujú vzdialenosť medzi interpretom a skladateľom?
Osobný vzťah alebo skúsenosť s takýmito komunitami nemám, preto mi je ťažké konkrétne sa k nim vyjadriť. Precíznosť a zasvätenie, ktoré Stockhausen od interpretov vyžadoval sú priam legendárne. Príde mi teda prirodzené, že hráči, ktorí jeho hudbu a osobnosť obdivovali sa takto zoskupili a venovali spoločne svoj čas utopickému ideálu.
Koncert sa uskutoční v bývalej elektrárni v Piešťanoch. V súčasnosti je medzi organizátormi taký trend vyhľadávať netradičné miesta na koncertovanie. Kde všade ste na takýchto miestach už hrali? Sú tam nejaké limity, kde by ste už odmietli hrať?
Najnetradičnejším miestom by bol určite plavecký bazén. V tom by som si už nezahral… Na scéne súčasnej hudby sa často objavujú staré továrne, zbrojnice a iné priestory, stransformované na kultúrne inštitúcie, napr. Kraftzentrale Duisburg v Nemecku, Park Avenue Armory v New Yorku atď. Priznám sa, že som sa nad miestom koncertu v Piešťanoch už ani dvakrát nezamyslel.
Interpret verzus poslucháč súčasnej vážnej hudby – zvykne sa tvrdiť, že k súčasnej hudbe musí poslucháč aj interpret dospieť dlhým vývojom. Vy ste však začínali vo veľmi mladom veku s hraním súčasnej vážnej hudby. Je to dlhý a náročný proces, alebo sa treba v novej hudbe hneď začať orientovať?
Je podľa mňa obrovskou chybou stigmatizovanie súčasnej hudby (a súčasného umenia vôbec), či už v našich končinách alebo vo svete. Každé umelecké dielo bolo svojho času nové a prelomové; veľmi nám kultúrne ubližuje naša tvrdohlavá nostalgia za klasicizmom, romantizmom (často končiaca Mahlerom), ignorancia nových smerov a štýlov. Navyše, ako študent konzervatória som si pri študovaní Beria a Donatoniho (klasikov súčasnej hudby) ihneď všimol to, ako mi pomohli hráčsky napredovať.
Súhlasím však s tvrdením, že je omnoho jednoduchšie zatvoriť uši a v pozadí si popri práci alebo vo voľnom čase pustiť prvú viedenskú školu ako tú druhú. Treba si ale uvedomiť, že väčšina súčasných štýlov a smerov neslúži na rozptýlenie más, priam pohŕda našou povrchnosťou a jej podstatou často nie je zapáčiť sa poslucháčovi – niekedy práve naopak: vyvolať v ňom odpor –, ale prinútiť ho nachvíľu sa zamyslieť a otvoriť diskurz.
Dokážeme ako spoločnosť stelesniť naše ideály a napredovať, ak nie sme ochotní prehryznúť naše predsudky ani len k umeniu a je nám nepríjemné klásť si nepohodlné otázky a poznať na ne odpovede?…
Ktoré obdobie je vám z dávnych čias blízke? Je to romantizmus, ktorý prelomil harmóniu k väčšiemu rozptylu?
Ako klarinetista mám repertoár obmedzený na klasicizmus a neskoršie obdobia. Romantizmus bol rozhodne zlatým vekom klarinetu a obľúbeným nástrojom mnohých skladateľov. Veľmi rád by som sa ale začal venovať hre skladieb na kópiách dobových nástrojov – Mozartov Klarinetový koncert na basetovom klarinete blízkom tomu Stadlerovmu, Brahmsove Sonáty na Mühlfeldovom klarinete…
Ste členom prestížneho francúzskeho súboru Ensemble intercontemporain zloženého z tridsiatich jeden sólistov. Ako to celé funguje a prečo tam je toľko veľa sólových hráčov? Čo bola hlavná myšlienka P. Bouleza, ktorý tento súbor zakladal a pokračuje súbor v jeho línii, alebo už sa posúva niekde inde?
Napriek tomu, že si všetci členovia súboru osobnosť Pierra Bouleza („papi“ ‑ „deduško“, ako ho mnohí z nich familiárne volajú) nesmierne cenia, krédom Ensemble vždy bolo a stále je Avanti! Snažíme sa vzdávať hold starým majstrom a zároveň držať krok s dobou, vychytávať mladé skladateľské talenty a nevyhýbať sa žiadnym estetikám. Jedinečnosť Ensemble tkvie práve v jeho veľkosti – sú v ňom obsadené všetky nástroje symfonického orchestra – a v stálosti angažmánu hráčov. Navyše máme všetci rovnako dôležité postavenie sólistu a nikto neťahá za kratší koniec.
Ako člen EI ste nastupovali po klarinetistovi Alainu Damiensovi. Stihli ste sa s ním stretnúť? Čo vám povedal? Ako si ceníte jeho prácu?
Musím sa priznať, že som stále nemal možnosť osobne sa stretnúť s Alainom Damiensom. Povedať to po šiestich rokoch v Paríži je máličko hanba, ale zatiaľ na to zrejme nebola vhodná príležitosť. Hovoril som s ním však telefonicky počas študovania Dialogue de l´ombre double, monumentálnej skladby Pierra Bouleza, ktorú Alain premiéroval.
Pán Damiens je bezpochyby klarinetovou legendou; počas jeho plodnej kariéry osobne poznal a spolupracoval so skladateľskými osobnosťami dvadsiateho storočia a bolo mu venovaných mnoho skladieb, ktoré dnes radíme medzi kľúčové diela klarinetového repertoáru.
