Miro Tóth – Ďakujem Kronos Quartet, že sprítomnili pamiatku na Jána a Martinu
Ticho. Potlesk. Myšlienky sa víria v hlave. Mirovi, Michalovi Kaščákovi, interpretom, rodičom Jána a Martiny aj publiku. Na Pohode zaznela premiéra skladby Kvarteta siahajúcich chápadiel v podaní svetoznámeho sláčikového súboru Kronos Quartet. Mladý slovenský skladateľ Miro Tóth ju venoval pamiatke zavraždenému novinárovi Jánovi Kuciakovi a jeho snúbenici Martine Kušnírovej.
Ako si spokojný s uvedením tvojej skladby a ako sa naplnili tvoje očakávania?
Očakávania som mal len od seba, či som nezlyhal. Pokiaľ ide o uvedenie skladby, tak do premiéry som išiel najpokojnejšie v mojom živote. Bolo to silné. Na skladbách interpretovanými Kronos Quartet som vyrastal. Skladba Black Angels, ktorú v minulosti nahrali, ma formovala. Na vlastnej koži som v mojom kvartete zažil, spoznával a bol fascinovaný, ako prísne sledujú zápis a snažia sa ho čo najviac vystihnúť. Ale v tejto chvíli by som dal tieto technické detaily bokom, pretože sa očakávania posunuli ďalej. Kronos Quartet je teleso, ktoré sa stavia za hodnoty proti násiliu a za solidaritu, ako už dokázali interpretáciou mnohých diel. Nesmierne som im vďačný, že prevzali na seba úlohu tých, ktorý sprítomnili pamiatku Jánovi a Martine. Skladba sa im páčila a bude sa hrať naďalej. Pre mňa je to odkaz, že musím sa urýchlene vrátiť na zem a pracovať ďalej. Má to zmysel.
Vravíš, že ťa fascinuje interpret, ktorý pristupuje k interpretácii inak – netradične. Čím ťa oslovuje Kronos Quartet?
Umením pamäte. Čo je to za hlavu, ktorá hrala takmer všetko, mala tu túžbu celý život objavovať, hľadať a ešte interpretovať iných a stále v tom pokračuje? To je fascinujúce. Veľmi sa teším na stretnutie s Davidom, teda s celým Kronos Quartet.
Na druhej strane – Davida zase zaujal tvoj prístup k sláčikovým nástrojom. Aký je tvoj vzťah ku komornej hudbe a k sláčikom?
Najväčšiu lekciu k sláčikovým nástrojom dostávam od violončelistu Andreja Gála. Niekoľko rokov, ako môj spoluhráč a interpret skladieb, mi trpezlivo vysvetľuje vzťah k možnostiam a prístupu k nástroju a v jeho repertoári môžem počúvať a analyzovať skladby od baroka po experimentálnu súčasnosť. Vďaka nemu sa môžem pozrieť na technológiu kompozície pre sláčiky doslovne zvnútra nástroja.
Kým na Slovensku sme riešili korupciu na najvyšších miestach, ktorá vyústila do nezmyselnej tragédie, v Amerike pretrvávajú problémy s násilím a domácim terorizmom. Rozmýšľal si pri komponovaní skladby Kvarteto predĺžených chápadiel pre Kronos Quartet aj na to, čo sa teraz deje v ich krajine?
Úprimne sa priznám, že v týchto týždňoch nie. Musel som sa odpojiť od okolitého sveta. Prerušiť prácu na dizertačnej práci, dokončiť prevedenie opery a popritom sa zavrieť na samotu a komponovať. Americkú kultúru mám rád, vnímam to preto dlhodobejšie. Často načúvam množstvu argumentácie od kamarátov, spoluhráčov, miestnych, ktorí sa rozhodli pre usídlenie sa v Európe. Zároveň mal na mňa po hudobnej stránke vplyv Charlie Haden s Carlou Bley a ich Liberation Music Orchestra… Problém je určite oveľa zložitejší, aby som ho dokázal vyhodnocovať, a hlavne, jednoducho som tam ešte nikdy nebol. Nemám komplexný obraz.
Svojej skladbe si chcel dať namiesto smútku heroickosť. Neuvažoval si pri komponovaní aj o zasadení prvkov z talianskej hudby, veď veľa talianskych opier rozpráva príbehy o mocipánoch, intrigách, úkladných vraždách, boj o moc a vyššie pozície?
Nie, voči Jánovi a Martine má absolútnu pietu. Tie vraždy by ma neinšpirovali k scénike. Situácia je vážna. Je za zahranou možností existencie v tejto krajine. Ešte mi stále z toho hučí v hlave, keď vidím, čo to prinieslo do spoločnosti, a keď si to spojím s kontextom s Českom, Maďarskom a Poľskom, v ktorých som pravidelne. Spomínal som, že nechcem napísať meditatívnu hudbu. Ján mal neuveriteľné talent, drive a nasadenie. Ak to môžem skromne spodobiť nejakou pripomienkou, tak mi o to aj tak išlo.
Kronos Quartet v posledných rokoch siaha do repertoáru z oblasti world music. Má tvoja skladateľská generácia príklon k orientálnej hudbe, alebo je pri inšpirácii ľudovou hudbou stále dominantný slovenský folklór?
V Budapešti je momentálne veľká improvizačných scéna, ktorá dokázala spojiť free jazz, folklór, live elektronics, súčasnú hudbu alebo post rock do komunity hráčov, ktorí vytvárajú stále novotvary, keďže mieste kluby im umožňujú hrať desiatky krát mesačne. Niečo, čo žiaľ, momentálne na Slovensku a Česku nepoznáme. Vďaka tomu má ich scéna živú akceleráciu a stále sa rozvíja, prehodnocuje, diskutuje, a kombinuje. Preto som tam každý mesiac. Strácajú sa žánrové a štýlové predsudky. Takto som sa nakoniec objavil v zoskupení Thisnis s jedným najlepších bubeníkom žijúcich v Budapešti Áronom Portelekim a akordeonistom Ádamom Móserom, alebo hrávam v duu so srbskou huslistkou žíjúcou v Budapešti – Tijanou Stanković. Áron popri bicích hráva tradičnú folklórnu hudbu na trojstrunovej viole, Ádam hráva silný klezmer a Tijana prináša do nášho koncertu hudobníčku, ktorá hrá na husle a zároveň spieva, pričom netradične narába s folklórnymi modelmi. Spája ich nepoznanie hudobných a regionálnych hraníc. A slovenský folklór, keďže jeho melódie sa dajú dohľadať v Karpatskej oblasti, tak je detekovateľný v nových a nepoznaných kontextov, ktoré nachádzam zväčša s nimi.
Prečo je tvorba slovenských skladateľov v zahraničí tak málo akcentovaná?
Keď som prišiel žiť pre troma rokmi do Prahy, dostal som tam také zázemie, podporu a objednávky ako nie za celý svoj život na Slovensku. V Budapešti som založil ansámbel hráčov, do ktorého pozývam ľudí z celej Európy. A to nie som prvý a ani posledný. Lenže, keď opustíte Slovensko, už sa o vás moc nehovorí.
Veľké percento novej hudby zaznie raz a potom vymizne z repertoáru. Vieš si predstaviť, akú “životnosť” bude mať tvoja nová kompozícia?
Keď mi zaznie skladba raz a dobre, tak mi to stačí.
Na Pohode si bol ako skladateľ aj interpret (s kapelou Thisnis), čo sú dva odlišné svety. Ktorý ti momentálne dáva viac energie? Máš radšej dlhodobejší umelecký proces (komponovanie), alebo ten dynamickejší (interpretácia)?
Tu mi je vzorom Béla Bartók. Pozri sa na to – koľko svetov v sebe spájal. Určite presiahli kompozíciu, improvizáciu a interpretáciu, ktoré ovládal nadľudsky. Od Poľska po sever Afriky objavoval, zbieral, dokumentoval melódie. Nachádzal nie len nové hudobné tvary, ale aj spoločenstvá, ich príbehy a zároveň sa snažil načúvať prírode. Niesol v sebe túžbu po zjednotenej Európe. V momente keď umieral, vedel, že jeho svet je definitívne zničený.
