Neoficiálna kultúra, ktorá nebola závislá od štátneho aparátu riadeného socialistickými dogmatickými pravidlami a zákazmi, nebola na Slovensku takým fenoménom ako v susedných Čechách. V spoločnom štáte sa underground sústredil predovšetkým v Prahe a Brne, no svoje miesto si zastal aj v Košiciach, kde pôsobila komunita okolo charizmatického hudobníka a nekonvenčného umelca Marcela Strýka. Jeho aktivity sa pokúsil zmapovať režisér Jakub Julény v dokumente Komúna, ktorého v rozhovore pre magazín Music Press.sk, doplnil aj skladateľ, hudobník, kapelník skupiny Drť, Miro Tóth – autor titulnej skladby Uprostred tmy.
Jakub Julény – režisér
Veľkou výzvou je k podobnému typu dokumentu tvorivý prístup k spracovaniu archívnych materiálov. Aký kľúč a metódu ste si na začiatku stanovili, ktorou ste sa chceli dopracovať k odkazu Marcela Strýka a doby, v ktorej žil?
Ja mám rád ,keď je vizuálna stránka filmu imanentnou súčasťou témy. Teda sme sa spolu s animátorom Maňom Vedíkom viac menej inšpirovali estetikou ,ktorá bola blízka skupine okolo Marcela Strýka. Išlo o koláž ,asambláž s prvkami dadaizmu. Rovnakým spôsobom sme aj rozpohybovali autentické spisy ŠTB. To prinieslo aj dobovú patinu. Filmovými archívmi sme sa snažili preniesť absurditu doby. Dávame do kontrastu výpovede našich protagonistov s bezobsažnými frázami dobového spravodajstva a propagandistických filmov.
Ktorý čin, dielo, happening Marcela Strýka vás najviac zaujal?
Pre mňa je najdôležitejšia esej Marcela Strýka v ktorej manifestačne pomenoval tvorivé princípy, ktorými sa riadili. V niečom je to ako Správa o treťom hudobnom Ivana Martina Jirousa. Strýko išiel ešte o krok ďalej, zamýšlal sa nad artificialitou umenia. Dospel k záveru, že veci majú naozaj zmysel ,keď sú oprostené od divákov. Veril ,že všetko čo sa robí naplno sa v tomto universe nestratí. Hrávali čisto iba pre seba, dokonca aj potleskom
oceňovali samých seba. Vznikla tak zvláštna spolupatričnosť medzi účinkujúcimi, ktorý boli aj auditóriom zároveň. Bo to aj spôsob ako zostať skutočne slobodný v totalitnej dobe.
Pandémia na chvíľku spojila nezávislú tvorbu s tou inštitucionálnou – zrazu sa obidve ocitli bez práce a narážali na ostré názory posielajúce umelcov k lopatám – taká paralela s minulou dobou, v ktorej pôsobili non komfortní umelci ako Marcel Strýko. Prečo podľa vás stále pretrváva tento názor?
Podľa mňa je to znakom toho, že tá paralela v skutočnosti nie je paralelou, ale minulá doba v mnohých ohľadoch pokračuje. Politici stále útočia na “bratislavskú kaviareň”, čo je pojem spätý s normalizáciou. My sme taká pomalá krajina, kde sa určité vzorce správania opakujú a bohužiaľ sa aj opakovať budú pokiaľ ľudia ako Marcel Strýko nevstúpia do kolektívnej pamäte. Tej spoločenskej ,ale aj kultúrnej. Osvojil som si myšlienku Petra Zajaca s ktorým sme prednedávnom absolvovali debatu a to tú ,že ako národ dospejeme ,ke’’ ľudia ako Marcel Strýko nebudú umierať predčasne. Toto umieranie je tiež vzorcom alebo fenoménom ,ktorý sa stále opakuje od Štúra až po Jána Kuciaka.
Miro Tóth – skladateľ
Kapela Drť sa ukazuje ako projekt, ktorý má väčšiu stálosť. Baví ťa na tejto spolupráci, že robíte na rôznorodých veciach? Najprv ste spracovali rozhovory bývalého šéfa ŠtB, generála Alojza Lorenza a teraz zase z druhej strany, keď ste zhudobnili text Uprostred tmy disidenta a umelca Marcela Strýka.
Myslím, že hlavne spracovávame dva odlišné ideová, zastupiteľské svety z rovnakého obdobia spred roku 1989. Aktuálnosťou ich výrokovosti je tým, prečo to robíme. Ak preberáme texty z jednej strany toho, kto hovorí „Neviem o tom nič a ani vy o tom nič neviete“ ako Lorenc a na druhej strane „Netuší, hovorí, uprostred tmy“, ako Strýko tak by sme mohli nájsť nejakú paralelu akcie – reakcie. Nie je až tak úplne umelá, keďže Lorenc bol generál ŠTB a Strýko bol perzekvovaný. Naráža to Vašu otázku o rôznorodosti, ale tu by som ponechal to, že každá skladba je úplne iná. Aspoň taký je zámer a prirodzene pestrý svet kapely Drť.
Slovenský underground nemá také veľké meno a skúsenosti ako jeho český a maďarský náprotivok. Napriek tomu sa v ňom nachádza niekoľko zaujímavých mien ako napríklad Marcel Strýko. Vidíš v jeho aktivitách a aktivitách generácie sixties a seventies z čoho vychádza aj tvoja tvorba – tvorba tvojej generácii? Ťažíš vo svojom diele aj zo slovenského hudobného undergroundu?
Či slovenský underground nemá veľké meno je otázka ako vnímame underground? Museli by sme nahliadnuť do dobových podmienok vytvárania kultúry na Slovensku, ako Čechách alebo Maďarsku. Je to na inú diskusiu, pretože by sme sa museli viac rozprávať o vtedajšom osobe ministra kultúry – o Miroslavovi Válkovi a jeho vzťahu k hudobníkom, ktorí nehrali populárnu hudbu. Potom na druhej strane je tu osoba Romana Bergera, ktorý je rovnako intelektuálne zaujímavý ako jeho súputníci z okolitých štátov a nemal to jednoduché, ako mnohí iní, teda aj Marcel Strýko, ktorý bol o generáciu mladší, z iné prostredia a predstavoval iný spôsob nazerania na hudbu. Napríklad už len to, že hrával idiomatickú, voľne improvizovanú hudbu so zoskupením NACE na prelome 70 a 80 rokov vyplnilo aktivity, ktoré sme tu vtedy nemali Či ťažím zo Slovenského undergroundu? Áno, ak sa pozrieme na to takto, však v kapele je Mišo Kaščák, ktorý predstavoval dobový underground. Vychádzam z toho, čo počujem z nahrávok spred roku 1989.
Zaujímalo by ma, ako si dával dokopy kapelu na tento projekt, resp. či kapela DRŤ má stálych členov, alebo si prizývaš na každý projekt iných muzikantov. Vidím, že sú tam aj tvoji stáli spolupracovníci ako kolegyňa – skladateľka Lucia Chuťková.
Zameniteľnosť v kapele je zložitá a takmer nemožná. Sú originálni, špecifickí, pre mňa výnimoční. Lucka je napríklad jedna najzaujímavejších súčasných skladateliek u nás. Máme stálych členov, aj keď prišlo k výmene. Po pandemickej odmlke, kedy sa venujeme nahrávaniu nového albumu sme do kapely zavolali Jozefa Krupa. Nahradil Árona Portelekiho. Myslím, že Áron ako aj množstvo iných hudobníkov prešlo za ten rok neistými, úzkostnými obdobiami, kedy sa snažil zamerať na iné projekty a mať trochu viac istoty z projektov, ktoré by im mohli v budúcnosti viac zarobiť. Preto som vlastne veľmi rád, že ostatní hráči ostali a ideme ďalej. Jožo doniesol novú energiu do kapely a za ten rok sme sa celkom výrazne posunuli. Mali sme koncert pred týždňom v Topoľčanoch a mne prišiel ten koncert najlepší zo všetkých, čo sme hrali predtým. Pridávam aj to, že pomerne dlho sa nedalo hrať pred publikom, takže sa spojilo aj to, že vlastne už je to možné.
