Nikolaj Nikitin je hudobník, pedagóg, hudobný producent a hudobný dramaturg, ktorý stál pri zrode Medzinárodnej jazzovej dielne Doda Šošoku. Pri príležitosti návštevy dielne sme sa ho spýtali na jeho pedagogickú aj hudobnícku činnosť.
Okrem hry na saxofón sa venujete aj hudobnej pedagogike – ako to ovplyvnilo prístup k hudobnému prejavu?
Učenie ma drží v kontakte s cvičením a prácou so základmi hry. Je dobré si stále pripomínať cestu a analyzovať ako sa dá všetko robiť lepšie. Pracujete so žiakmi a pritom pracujete sám na sebe.
Aké súčasné trendy v hudobnom vzdelávaní alebo výchove sa vám najviac páčia? Načo kladiete dôraz, keď vyučujete hru na saxofóne, čomu sa zas oblúkom vyhýbate?
Páči sa mi využívanie nových médií, softvérov a samozrejme všetky nové metodiky pre hru na saxofóne od súčasných špičkových hráčov (Melissa Aldana, Bob Reynolds, Chad L.-Brown). Vyhýbam sa fyzickým trestom (smiech).
Taktiež sa venujete organizovaniu hudobného života a hudobnej dramaturgii. Aké cenné skúsenosti ste za tie roky nazbierali?
Hlavne ľudské. Stále sa učím byť trpezlivejším a pokornejším. To mi totižto nikdy moc nešlo. Ďalej ma to naučilo, že veci môžu vypadať inak ako sa zdá. Netreba konšpirovať a hneď sa hnevať (smiech).
Darí sa na Slovensku jazzovej hudbe prenikať aj do širšieho kultúrneho povedomia?
Mám veľmi kritický názor na postavenie hudby v rámci kultúry na Slovensku. A jazz vnímam niekde na chvoste. Je tu našťastie niekoľko úžasných osobností a festivalov, ktoré sa to snažia zmeniť. Máme pred sebou dlhú cestu budovania profesionálnej infraštruktúry, kamenných pódií pre jazz a hlavne na exporte.
Vašim najnovším projektom zameraným práve na hudobnú osvetu je Medzinárodná jazzová dielňa Doda Šošoku, ktorú organizujete spolu s Ľubošom Šrámekom. Čo vás viedlo k jej založeniu a v čom je práve tento projekt výnimočný?
Tento projekt je nápadom Ľuboša Šrámeka a ja som sa toho chytil. Chýbal nám tu taký projekt. Inšpirovali nás aj existujúce workshopy, hlavne česko-slovenská jazzová dielňa vo Frýdlante. Naše zameranie je na reálny život hudobníka ako interpreta, improvizátora a autora. Okrem jazzu sa špecializujeme aj na filmovú hudbu, či iné populárne žánre. Na Slovensku máme niekoľko workshopov, ale sú zamerané veľmi všeobecne, alebo naopak, sú zamerané úzko pre začiatky improvizácie. My sa snažíme ukázať poslucháčom, ako žijeme, ako tvoríme a z čoho to všetko pozostáva. Tak isto im chceme ukázať možnosti, kam ísť študovať a ako pokračovať.
Ako hodnotíte pilotný ročník festivalu – čo vás naučil a v čom bol pre vás obohacujúci?
Bol pre mňa prekvapením. Počtom poslucháčov, odozvou, samotným priebehom. Nadchlo ma to a inšpirovalo pokračovať. Obohatili ma skúsenosti s mojimi kolegami, ktorých som doposiaľ nevidel v tejto úlohe. Tak isto ma potešilo, že zvládame zapojiť aj znevýhodnené skupiny. Našli sa aj chyby a pracujeme na pár novinkách.
Plánujete aj ďalší ročník, ktorý sa uskutoční od 7. do 11. augusta. Na čo sa môžu účastníci tešiť?
Môžu sa tešiť na dni strávené pri hudbe, s hudbou a v hudbe. Môžu sa tešiť na interaktívne kolektívne predmety aj individuálne lekcie a samozrejme ansámbel a jam sessions. A tento rok bude ešte viac lektorov a možností…
V rámci dielne ste prihláseným študentom odovzdávali svoje skúsenosti, preto ma zaujíma, aké cenné rady vám najviac pomohli od skúsenejších hudobníkov.
Ťažko povedať, ktorá rada bola najlepšia, ale väčšinou sa týkala rozhodovania a správania. Pomohli mi viac rady ktoré boli odpoveďou na „ako“, a nie „čo“.
Máte nejaký odkaz pre človeka, ktorý zvažuje hudbu ako potenciálnu kariéru?
Nech počúva svoj vnútorný hlas, nech ide za svojim snom a cieľom. Ak to niekto cíti vnútorne a má dostatok vôle a koncentrácie, tak kariéra príde.
Čo vás priviedlo k hre na saxofón a kedy ste sa jej rozhodli venovať profesionálne?
Saxofón ma lákal od detstva, ale vyštudoval som najprv hru na klarinete na Konzervatóriu v Bratislave. K saxofónu som sa dostal až keď som mal devätnásť rokov. Inšpirovali ma starší kolegovia, ktorí už vtedy hrávali v jazzových kluboch.
Ako sa rozvinul váš štýl hry a kto vás inšpiroval?
V rámci domácej scény to boli Milo Suchomel, Radovan Tariška a zo staršej generácie Dušan Húščava a Ľubomír Tamaškovič. Obaja boli moji priatelia a už tu nie sú… Medzi moje najväčšie vzory patril vždy Wayne Shorter.
Máte obzvlášť dobré spomienky na niektoré z vašich vystúpení? Je miesto, kam sa radi vraciate?
Veľkým zážitkom bolo hrať so Štátnou filharmóniou Košice. Jazzové kvarteto s orchestrom malo unikátny zvuk a hrali sme autorské skladby. Doma som rád hrával na doskách divadla Aréna. Dúfam, že bude čoskoro zrekonštruované!
Čo považujete za vrchol vašej doterajšej kariéry?
Ťažko povedať. To nech zhodnotia iní. Z pohľadu kapely to bolo kvarteto s Miroslavom Vitoušom, Gregom Hutchinsonom a Ľubošom Šrámekom, alebo nahrávanie v NYC s Tomom Harrellom.
Čo môžeme od vás v rámci hudobnej sféry v najbližšom období očakávať?
Vydal som teraz album spolu s Ľubošom Šrámekom a hosťami z vážnej hudby s názvom Directions & Connections. Tento album je prvým titulom nášho nového vydavateľstva Hlava XXII. Zároveň chystáme aj ďalšie albumy a koncerty na letno-jesennú sezónu.
Na záver, aká je vaša obľúbená „nejazzová” skladba?
V súčasnosti sú to rómske ľudovky v podaní Julky Kozákovej a kapely Manuša. Tak isto som vďaka sedemročnému synovi začal chodiť pravidelne do SND na operné predstavenia. Ak myslíte populárnu hudbu, tak napríklad skladba Work od Charlotte Day Wilson.
autori: Zuzana Petrovičová Bystrická / Pavol Petrovič
Rozhovor vznikol v spolupráci s katedrou Muzikológie FIFUK.
