Cez jeho fotoaparát prešli také osobnosti ako Frank Sinatra, Jimi Hendrix, Marilyn Monroe a bol autorom tých najslávnejších fotografií The Beatles. Napriek uznaniu v zahraničí bola táto osobnosť svetového formátu u nás dlho prehliadaná. To sa snaží zmeniť celovečerný dokument Dežo Hoffmann – fotograf Beatles (Trigon production). Objavujú sa v ňom úvahy o sláve, umení, vojne, lojálnosti, priateľstve, odvahe a dosiaľ neznáme informácie o živote Deža Hoffmanna, čo nám priblížil Patrik Lančarič – réžia, scenár, tvorca rešerší.
Dežo Hoffmann stretol vo svojom profesijnom aj osobnom živote množstvo ľudí, ktorých zásadne ovplyvnil. Vo filme je ten výber veľmi pestrý – ako ste vyberali z toho zástupu ľudí a čo ste sa chceli od nich predovšetkým dozvedieť? Ako ste sa pripravovali na tieto rozhovory? Čo bolo pre vás kľúčové pri vytváraní charakteristiky jeho osobnosti?
Základnou ambíciou bolo dostať sa k Dežovi, čo najbližšie. Spoznať ho. Pochopiť ho prostredníctvom jeho tvorby, prostredníctvom jeho osobných spomienok a názorov, rozhovorov s jeho blízkymi a priateľmi…Prvotným východiskom bol film slovenského emigranta v Nemecku Mariána Slobodu – Good morning Mr.Hoffmann, ktorý nakrútil v 80. rokoch a potom kniha With The Beatles, ktorú s Dežom pripravil editor a grafický dizajnér Pearce Marchbank. Postupne sa informácie začali sieťovať a spájať. Od stretnutí s Dežovými deťmi, cez jeho kolegu, hudobného publicistu Normana Joplinga, postupne sme sa dostali k trom Dežovým asistentom a ďalším a ďalším osobnostiam. Každé stretnutie nás posunulo k niekomu inému. Pre mňa osobne bolo jedno z najsilnejších práve to s Ericom Burdonom. Bolo z neho úprimne cítiť ako veľmi mal Deža rád a veľmi srdečne a vášnivo rozprával o tom ako ich zásadne ovplyvnil.
Zaujímavé bolo ako sme našli Grahama Walkera, ktorý spravil v roku 1967 ako svoju študentskú prácu na London Film School krátky dokumentárny film o Dežovi Hoffmannovi. Ten film má z dnešného pohľadu pre nás mimoriadnu hodnotu, pretože zachytáva Deža vo svojom londýnskom ateliéri na jeho profesionálnom vrchole. Film sme našli na Youtube, kde bola veľmi stručná popiska: „My student film“. Tak sme mu tam do komentu napísali, či by sa nám mohol ozvať. O pár týždňov sme sedeli oproti sebe v Londýne a on neveriacky krútil hlavou. K filmu nám daroval ešte zvukové pásy s autentickými výpoveďami, ktoré vtedy nahrali s Hoffmannom. Úplne som onemel. Graham ich mal stále odložené. Bolo to ďalšie zo silných stretnutí.
V jednom rozhovore pre časopis Rolling Stone Paul McCartney povedal, že ak chcete čokoľvek vedieť o Beatles, treba sa spýtať Tony Bramwella. Tak sme za ním išli a spýtali sa. Tony je blízky priateľ Beatles ešte z Liverpoolu a zažil s nimi celú tú bláznivú jazdu za nesmrteľnou slávou ako ich tour manager a asistent. Vždy je to veľké dobrodružstvo. Samozrejme, že na takéto rozhovory človek nemôže prísť nepripravený, bolo treba naštudovať množstvo materiálov. Ale napríklad, čo sa týka hudobnej scény sixties, tam som mal dobrý základ, lebo o toto obdobie v hudbe som sa intenzívne zaujímal už dávnejšie. Jednoducho, celé je to veľmi dynamický proces.
Druhá polovica filmu sa venuje jeho kariére vojnového reportéra. Aj dnes, kedy novinári zomierajú v konfliktoch, aby priniesli svedectvo o nezmyselnom utrpení, aký je odkaz Deža Hoffmanna ako vojnového spravodajcu?
Svet a dianie v ňom mu nebolo ľahostajné. Bol angažovaným človekom celý svoj život. Zapojil sa do interbrigadistického hnutia v Španielskej občianskej vojne, podobne ako mnohí ďalší idealisti z celého sveta. V boji proti fašizmu a nacizmu pokračoval aj potom v československých jednotkách v Británii počas druhej svetovej vojny. Bol ľavicovo orientovaný, ale zároveň výrazne antikomunistický. Pomáhal maďarským utečencom v čase Maďarskej revolúcie a rovnako tak našim emigrantom po roku 1968. Ostával verný demokratickým ideálom prvej Československej republiky. Stál vždy na správnej strane barikády a aktívne pomáhal brániť demokratický svet a slobodu. Jeho život je v tomto zmysle veľmi inšpiratívny.
O The Beatles sa toho popísalo nesmierne veľa a zdá sa, že je všetko už vypovedané, ale práve vo vzťahu k ich objaviteľovi a fotografovi ako by bolo dlhé mlčanie, hoci McCartney aj ďalší členovia sa k nemu hlásili. Čím to, že táto kapitola bola stále ešte pootvorená? Mohol za to aj jeho problematický vzťah s J. Lennonom?
Že by bol Dežo Hoffmann „objaviteľ“ Beatles to je príliš silné slovo. Faktom ostáva, že bol človekom, ktorý im v začiatkoch zásadne pomohol a to hneď v niekoľkých úrovniach. Jednak im vytvoril skvelé fotografie, zoznámil ich s Londýnskym prostredím, učil ich ako sa majú prezentovať a v neposlednom rade ich inšpiroval aj svojím osobným príbehom. To všetko v čase, keď na Beatles ich sláva ešte len čakala. Stál na začiatku ich hviezdnej dráhy a do veľkej miery sformoval ich vizuálnu identitu.
Svojím fotografickým štýlom v podstate definoval štandard modernej fotografie v pop music a stal sa výraznou osobnosťou éry sixties v Londýne. Na druhej strane, Hoffmann nebol človek, ktorý by sa staral o budovanie svojej značky. Žil naplno len svojou prácou a tvorbou a všetko ostatné išlo mimo neho, nezaujímalo ho to. Úplne rovnako to mal aj so svojou reportérskou prácou v Španielskej občianskej vojne. Zaujímal ho obsah a samotná práca, nie sebaprezentácia.
Dežo H. nikdy netajil svoj vzťah k domovine, ktorej chcel pomôcť svojimi kontaktmi, keď bol prostredníkom medzi vystúpeniami Beach Boys, Manfred Mann a ďalších na Bratislavskej Lýre. Táto kapitola je však stále veľkou záhadou, najmä to ako k nemu pristupovala štátna moc ako k emigrantovi. Je tam ešte priestor na ďalšie zdokumentovanie?
Priviedol k nám niekoľko významných mien svetovej pop music…Cliff Richard, Sandie Shaw, The Tremeloes, Shadows, Bill Ramsey, The Easybeats…a všetci potvrdili, že sem prišli naozaj len vďaka osobnej intervencii Deža Hoffmanna. A robil to nezištne. Ale ja to nevnímam len tak, že pomáhal novovzniknutému hudobnému festivalu vo svojej domovskej krajine. Myslím, že svojím spôsobom prinášal akýchsi poslov slobody za železnú oponu. Robil tak aj po príchode okupačných vojsk do Československa v roku 1968. Pomáhal tiež čs. utečencom. Existujú dokumenty, ktoré potvrdzujú, že sa Štátna bezpečnosť o Hoffmanna a jeho aktivity zaujímala. Prehľadávali mu hotelovú izbu, dokonca sa ho pokúsili získať na svoju stranu, čo Dežo odmietol. Celý život nosil v náprsnej peňaženke fotku T. G. Masaryka a W. Churchilla a to jasne hovorí o tom na akej strane stál.
V ktorých archívoch ste hľadali zberný materiál, kto vám s tým všetko pomáhal a aký ste si zvolil postup, aby ste sa nestratili v stopách Deža Hoffmanna, ktoré sa zatiaľ nepodarilo zdokumentovať v presnej chronológii a sú tam určité medzery najmä vo vojnových konfliktoch, o ktorých nerád rozprával.
Robiť takýto dokumentárny film je vždy trochu archeológia a trochu detektívka. Navštívil som množstvo archívov od Imperial War Museum v Londýne, National Army Museum až po Vojenský historický ústav v Prahe, či filmové archívy doma i v zahraničí. Vďaka internetu a digitalizovaným zbierkam dokumentov som mohol navštíviť množstvo archívov po celej planéte, to bola fantastická pomoc. Prečítal som dlhý rad kníh, časopisov a odborných článkov na tému Španielskej občianskej vojny, československých jednotiek v Británii, o Ernestovi Hemingwayovi, Robertovi Capovi, Marthe Gellhorne, o Beatles a ďalších a ďalších, nespočetné množstvo filmových archívov a fotografií z celého sveta.
Nebol, som na to našťastie sám, rozhodne treba spomenúť spoluscenáristku Lauru Sivákovú Paššovú, Radku Babincovú a Margarétu Cvečkovú z Trigonu. Bola to naozaj zložitá práca a reálne na tom robil neveľký tím ľudí. Toto sme si fakt museli odmakať. Ako koniec koncov všetko na tomto extrémne náročnom projekte.
Asi najťažšie bolo zrekonštruovať Hoffmannovu španielsku anabázu. Spočiatku som myslel, že bude nemožné vyplniť tieto biele miesta a nájsť fotografie a jeho prácu z obdobia Španielskej občianskej vojny. Som šťastný, že sa nám to nakoniec podarilo a že sme časť tých fotografií dokázali identifikovať a verifikovať.
