Hudba, v ktorej je možné počuť všeličo – od poetiky Deža Ursinyho, psychedeliky The Doors, až po grungeové gitarové linky. Existencialistické texty odkazujú na Václava Havla či Jána Patočku. Medzi oboma týmito zložkami je priesmyk, do ktorého sa zlieva nápaditý obsah aj nezvyčajná forma. Takýto zvláštny a fungujúci mix sa dá počuť od skupiny Voľne Pohodení, ktorá sa sformovala ešte v Brezne, aby následne prerušila činnosť a dala sa dohromady až v roku 2019. O ich návrate, fungovaní, obsahu aj odkazu, ktorý chcú po sebe zanechať a najbližších plánoch, prehovoril jej spoluzakladateľ Peter Ďurinďák.
Poďme sme najprv pozrieť do vašej minulosti. Vaše začiatky sú spojené s mestom Brezno, ktoré má špecifické postavenie v klubovej, alternatívnej hudby, spájané najmä s klubom Bombura. Ako si spomínate na toto obdobie?
Všeobecne, to čo sa začalo u nás diať po roku 1989 a celkovo v deväťdesiatych rokoch považujeme v umení a v kultúre v Československu za „Veľký tresk“. Začali sa otvárať jednak možnosti, neskôr aj podnikateľské, ale pre nás bolo v tom čase, keď sme mali pätnásť až osemnásť rokov, významné otvorenie kultúry ako takej. Či už sa jednalo o silný import hudby rôznych žánrov, kinematografiu, výtvarné umenie, divadlo, alebo ako spomínate otvorenie klubovej scény. Začalo sa otvárať množstvo dosiaľ zatvorených dverí. Aj v malom Brezne som zrazu mohol ísť na koncert dovtedy zakázaného Karla Kryla a to rovno do kostola, kam som ako syn stredoškolskej profesorky dovtedy taktiež nemal veľmi odporúčané chodiť.
Mohla vzniknúť Bombura, mohli vzniknúť prvé súkromné nahrávacie štúdia, kapely nemuseli chodiť na prehrávky pokiaľ chceli hrať, nikto nestrkal nos do ich textov. A takto začali vznikať aj prvé príležitosti na koncertovanie.
Vrátim sa k Bombure. Keď sme sa prvý krát stretli s Marošom Pavúkom, pripadal nám ako človek z iného sveta. Veľmi skoro nás zobral na pár pív a to rovno k nemu domov. Púšťal nám interpretov ako Frank Zappa, Young Gods, alebo Plastic People of the Universe, rozprával nám o festivaloch, o plánovaných koncertoch v Bombure, ktorá v podstate začínala ako „malý bufet“, kde sa po celú dobu púšťala vynikajúca hudba a ktorú navštevovali najmä stredoškoláci z miestnej Hotelovej školy a Gymnázia. Na prvé koncerty sme si museli počkať, kým Bombura nadobudla určitú ekonomickú silu.
Dnes je Bombura kultovou záležitosťou. Jej podtitulom je „Nezávislý kultúrny priestor“ a tak je to úplne správne. Nezameriava sa výlučne na hudbu, ale stále je hudba jej hlavnou súčasťou. Veď už len festival Slovenské Alternatívne leto je fantastickou záležitosťou. Je nesmierne dôležitá pre celé Slovensko, ale myslím, že jej pôsobenie územie Slovenska presahuje.
S akým pocitom ste sa vrátili na hudobnú scénu a prečo ste sa rozhodli po dvadsiatich troch rokoch nahrať debutový album?
No, ono to v nás nejak celých tých dvadsaťtri rokov hibernovalo. Po druhom pokuse na vysokej škole v Žiline sme si s Milanom povedali, že kapelu ešte v jeden deň opäť postavíme. Život ale chcel, aby to trvalo až taký dlhý čas. Ovplyvnili to rôzne osobné udalosti, putovania za prácou krížom krážom po Slovensku a podobne.
Ak mám byť úprimný, ten návrat prišiel akosi sám od seba spontánnou myšlienkou v záhradke pri vytrhávaní buriny. Vtedy som si asi uvedomil, že som predsa len viac muzikant ako záhradkár a napísal som Milanovi správu (smiech).
A nahratie debutového albumu? Priznám sa, že som ani len netušil, že dnes sú také možnosti. Množstvo súkromných nahrávacích štúdií po celej krajine, štúdioví muzikanti, agentúry, sociálne siete. Nič z toho pred dvadsiatimi tromi rokmi nebolo v takom štádiu ako je dnes. Kľúčová a osudová však bola iná vec. A to stretnutie so Samom Kovácsom, ku ktorému som sa v prvej fáze začal chodiť doučovať na gitaru. Zahral som mu pár songov a keďže vyzeralo, že sa mu to celkom páči automaticky prišla myšlienka nahrať to. Veď prečo nie, keď sa to dnes dá?
Hudobný svet sa za ten čas neuveriteľne zmenil a dynamicky vyvíjal. V čom sa vám teraz lepšie pracovalo, boli to iba technológie, alebo ste boli aj vy lepšie pripravení a už dopredu ste vedeli čo chcete robiť?
Ako som spomínal už vyššie v prvých dvoch otázkach. Všetko je iné. Samozrejme technológie, softvér, možnosť spolupracovať aj na diaľku. Napríklad do prvého dema pesničky Utekaj nám bicie nahrával Dušan Černák v Prahe.
Čo sa týka našej prípravy…pracujeme tak, že ideme krok za krokom, a následné kroky sa s každým úspechom alebo neúspechom vyjasňujú. V podstate zdravý rozum nám hovorí čo treba robiť ďalej, akou cestou ísť. A ak zdravý rozum zlyhá, urobíme krok späť a vydáme sa inou cestou.
Z pôvodnej zostavy zostali dvaja zakladajúci členovia vy – Peter Ďurinďák a Milan Miklo a súčasná zostava sa ustálila na štyroch členov, ktorých by ste teraz mohli predstaviť. Ako ste hľadali nových spoluhráčov? Čo boli vaše kritériá? Zaujíma ma najmä, aký typ speváka ste preferovali, keďže vaše skladby sú postavené na kvalitných textoch.
Kapela, je spoločnosť, v ktorej musí fungovať tá známa „chémia“. Podľa nášho názoru si musíte rozumieť najprv ľudsky a v rámci kapely si pomáhať. Aj v súkromných životoch. Kapela je zároveň aj pracovný kolektív. Každý má svoju presnú úlohu. A tieto dve veci sa musia zladiť. Skĺbiť ako klbko (smiech).
Vystriedali sme asi deväť bubeníkov. Nie vždy všetko fungovalo, ale veríme, že sme sa rozišli v zásade ako priatelia a vedeli by sme sa vo finále spolu porozprávať, zahrať si. Dnes je súčasťou kapely Jan Gajdoš, talentovaný a skúsený bubeník z Čiech, ktorý už dlhšie pôsobí v Bratislave. Pôsobil v nesmiernom počte kapiel v Čechách, spomeniem len dve – Biopop a Jerusalem. Jeho špecifickou pracovnou vlastnosťou je to, že je hudobne (samozrejme aj ľudsky) mimoriadne chápavý. Dokáže napočúvať 12 skladieb za jeden deň, a druhý deň ich dokáže zahrať úplne s rovnakou presnosťou.
Tomáš Pristač, spevák, má za sebou takisto už všeličo. Najžiarivejšie sa javí jeho angažmán v kapele P-free band, ktorá pôsobila na Slovensku približne pred 10-timi rokmi. Odporúčam čitateľom vyhľadať si.
Vyberať speváka je samozrejme namáhavé. Okrem prejavu, farby hlasu v rovine súzvuku s hudobným podkladom plus všetkých tých technických vecí by mal byť aj líder kapely na koncertoch, takisto v rámci PR aktivít. Takýto človek musí byť sčítanou osobnosťou. Tu sa dostávame k tým textom. Musíme si priznať na rovinu, že typ textácie a textov aký máme je nezvyčajný. Texty majú viac významových rovín, sú otvorené možnosti pre ich slobodnú individuálnu interpretáciu. Sú viac abstraktné ako konkrétne. Pracujeme s náznakmi, s obrazmi, so zvukom slov zároveň. A spracovávame zväčša osobné a spoločenské témy. Je potrebné povedať, že Tomáš má veľkú predstavivosť. Týmto textom rozumie, dokáže ich niekedy interpretovať lepšie než samotný autor, vie v nich nájsť podstatné veci, dokonca sa na ne vie niekedy pozrieť zo zvláštneho svojského uhlu. Toto všetko je potom dôležité pri interpretácii. Neporozumenie textom, alebo dokonca odmietanie textov zo strany speváka v kapele určite nemôže viesť k niečomu dobrému.
Mimochodom, naša zostava ešte nie je úplne uzavretá. Neustále hľadáme hráča/hráčku na klávesové nástroje, takže záujemcovia hláste sa (smiech).
Často sa stáva, že kapela, ktorá ide nahrávať svoj debutový album (v distribúcii na tomto mieste), chce do neho „narvať“ čo najviac. U vás bola situácia ešte o to špecifickejšia, že ste si na nahrávku počkali dlhých dvadsiatich troch rokov. Nebáli ste sa, že s takou rôznorodou štýlovou škálou vašich piesní, sa vám to rozpadne na malé kúsky? Čo album spája?
Dobrá otázka. Mali sme skôr inú obavu. Že piesne si budú podobné, že budú mať miestami rovnaký „pattern“. Taký album potom musí byť nevyhnutne nudný. A chceli sme aj prekvapiť. To, že je to rôznorodé je zámer. Chceli sme ukázať možnosti. Rôzne hudobné cesty, ktorými sa môžeme vydať. Napríklad na ďalších albumoch. Tento album je mozaikou. Začína sa údernou piesňou Odkrútim si hlavu. Hlavný riff tejto piesne bol vymyslený ešte na vysokej škole. Rovnako ako pieseň Nezmysel môjho zmyslu a ešte základná melódia piesne Chodievam. Ostatné piesne sú už novšieho dáta. Tri roky a menej. Druhou piesňou v poradí je Lietanie. Tú poslucháči zbožňujú. Má veľmi dobré ohlasy. Nasleduje Utekaj, a potom prekvapivý počin Zábavná smrť, ktorá niekomu možno pripomína Beatles, inému zábavnú rodinno-cirkusovú púť. Tomášovi Pristačovi aj festival Lodenica (smiech). Potom tu máme Kráľovnú a Zostaň, ku ktorým by som ešte niečo málo rád povedal neskôr. Nasleduje tak trochu psychedelická pieseň Blato, do určitej miery inšpirovaná zoskupením IDLES. Potom Čierny dym, o ktorej takisto bude ešte reč v súvislosti s videoklipom..
Nebudem rozoberať dopodrobna všetky piesne, len by som rád povedal, že napriek rôznorodosti máme pocit, že album je dostatočne kompaktný zvukovo, hudobne aj textovo. Aj Vy musíte uznať, že má určitú špecifickú atmosféru, kapela je rozpoznateľná „na 100 honov*“ ako sa hovorí. Už len Tomášova farba hlasu a prejav, pre kapelu typické melodické a kompozičné ťahy, a o tých textoch už ani nehovorím…
Koľko ste mali materiálu, ktorý sa nakoniec nepoužil?
Album v určitom momente prešiel hĺbkovou revíziou. Ako som spomínal vyššie, aby sme zachovali myšlienkovú a hudobnú kompaktnosť a zároveň, aby sme sa vyhli hard-rockovému klišé, nahradili sme až 5 zložených a dokonca už nahraných piesní inými. A to je skoro polovica albumu. Ale sme radi, pretože vďaka tomu vznikli také skvosty ako Zábavná smrť, alebo Zostaň, ktorá patrí podľa nás do prvej TOP 3 albumu. Inak musím spomenúť, že k tejto revízii došlo aj vďaka konzultáciám a rozhovorom s pánom Vladom Juščákom zo spoločnosti (rakúskeho hudobného vydavateľstva) Mai Lei Bel, s ktorým sme v tom období diskutovali o možnej spolupráci.
Na tomto mieste by som rád vyzdvihol aj spoluprácu s Patrikom Pacherom a Lukášom Navrátilom, zo spoločnosti Flame Art Ensamble, ktorí nám album pomohli revidovať, dokončiť, zvukovo zastabilizovať a vložili do neho aj niečo zo svojho muzikantského umenia.
K skladbe Kráľovná vznikol animovaný videoklip? Prečo ste sa rozhodli pre takúto formu?
Súvisí to s uchopením témy. Animovaný klip sa nám zdal vhodnou voľbou vzhľadom na tému aj možnosť spracovania. Primárnou témou je Holokaust. Samotný text piesne pôsobí zámerne jednoducho a všeobecnejšie. Až klip ho konkretizuje.
K ďalším skladbám – Čierny dym, Zostaň – plánujete spraviť videoklipy. Podľa čoho vyberáte skladby, ku ktorým vznikne videoklip?
Myslím si, že v tomto momente je už zverejnený náš nový videoklip k piesni Čierny Dym. Zachytáva jednu z významových rovín textu a to vojnové dianie. Pripravila ho pre nás spoločnosť Satori Cinema Production. Spolupráca s Michalom Vasilkom bola skvelá.
Videoklipy vznikajú k piesňam, ktoré považujeme za hudobne aj textovo najzaujímavejšie. K piesňam s potenciálom preniesť ďalej na poslucháča (a zdieľať s ním) určité hodnoty, alebo pocity.
Nasledujúci videoklip bude k piesni Zostaň. Aktuálne sa pripravuje. Pripravuje ho spoločnosť Goldfinchmotion, Katarína Morsztynová a Iveta Stehlíková. Termín zverejnenia bude pravdepodobne december 2022.
Vaša tvorba má zaujímavé konotácie, čo vyplýva aj z toho, že ste kedysi boli ovplyvnený skupinou The Doors, Dežo Ursiny je vaším vzorom, mnohým to pripomína aj The Beatles a už som počul aj názor kolegu – publicistu, ktorý v tom videl ranné La Payaco? V čom vás tieto kapely inšpirovali pri forme, inštrumentácii, obsahovej aj formovej zložke? Je pre vás podstatné nasiať všetky možné inšpirácie, odkazy, presahy, ale vo výslednej podobe byť originálny a mať svoj vlastný zvuk?
Jim Morrison kedysi povedal, že apokalypsu prežijú len básne a piesne, pretože si ich ľudia zapamätajú. Na tej jednoduchosti je podľa nás postavený celý rock and roll. Alebo by mal byť. Už od detstva sú pre každého z nás dôležité rýmovačky, popevky, mantry, jednoduché melódie, krátke úderné heslá, krátke refrény,… Posilňujú nás v samotnom živote, prežívaní, dodávajú odvahu, povznášajú dušu. Máme radi napríklad Beatles, práve pre tú jednoduchosť, priamočiarosť, schopnosť ísť rovno k veci. A napríklad tiež pre prirodzenú plynulosť medzi verziami a refrénmi. Len si všimnite tú jednoduchú krásu. Žiadne zbytočné mosty. Podobní boli aj The Doors, len tí tam vložili aj trochu divadla, filozofie a intelektuálnosti.
Inšpirácie, odkazy, presahy nasávame, vedome aj podvedome…tak ako všetci muzikanti. Počúvame extrémne široký hudobný „diapazón“. Napríklad nedávno som objavil skupinu Fontaines D.C. a veľmi sa mi páči. Veľmi mám rád napríklad aj Dana Bártu.
Náš výstup je však ovplyvnený naším vlastným osobným poznaním, prežívaním, skúsenosťami, udalosťami a osobným precítením vstupov. Sme tvorcovia, ale zároveň aj poslucháči. Príjemcovia.
Zaujímavý kontext má vaša hudba aj so štýlom grunge, ktorý v 90. rokoch ovplyvnil aj slovenskú gitarovú scénu – u vás sa objavuje najmä v piesni Čierny dym. Ide o záblesk z vašej rannej tvorby?
Nie. Čierny dym je nová pieseň. Je to tým, že grunge sme mali a stále máme veľmi radi a dodnes ho počúvame. Tomáš má rád Chrisa Cornella a jeho projekty ako Soundgarden alebo Audioslave, Peter má rád Mad Season a Alice in Chains, Milan má rád Pearl Jam, Honzo má rád všetky tieto kapely (smiech). Okrem Čierneho dymu cítiť vplyv grungu napríklad aj v piesni Chodievam, tak trochu aj v Blate.
Jedna vec je upozorniť, dať nejaké posolstvo, svoj život, zhmotniť idey a zanechať niečo po sebe, ale zároveň má hudba hlavne pobaviť. Ako sa vyrovnávate s tým tlakom ľudí, že chcú menej závažné témy, že sa chcú baviť, že chcú pri počúvaní hudby vypnúť…
Hudbu robíme ako záľubu, nejde nám o komercializáciu a nejaké násilne kúpené prerazenie do sveta reflektorov a showbiznisu. Robíme si skrátka svoje. A preto sa vyhýbame používaniu, v pope a v rocku ľúbivých a overených sledov akordov, alebo štruktúr, ktoré už boli tisíckrát niekde použité. Berieme to tak, že sa vraciame ku koreňom, k úplným začiatkom osobnej tvorivosti, tam, kde hudba a texty vznikajú z osobných dôvodov, z dôvodov dajme tomu osobnej potreby, osobnej psychohygieny. Chceme ukázať pravú tvár tohto procesu, týchto hudobných myšlienok. A to bez ohľadu na komerčnú stránku. Viac menej sa dostávame až na hranice toho čo spomínal Edgar Allan Poe ako ideu „Umenie pre umenie“, ale nemyslíme si, že túto hranicu prekračujeme. Skôr ide ako hovorím o reálne osobnú záležitosť, ktorá ale môže osloviť aj ďalších ľudí. A zatiaľ sa to javí tak, že aj oslovuje….a zatiaľ je to bez výčitiek typu, že.. nerobíte hudbu na pobavenie. Myslím si, že fanúšikovia už pochopili o čom sú Voľne Pohodení.
Niekedy sú za slovami a vetami v textoch viaceré významové roviny. Vy tvrdíte, chcete poslucháčom nechať priestor, aby ich mohli dešifrovať a rozmýšľať nad nimi. Je potom pre vás hudobný text istou hrou s poslucháčom, či dokáže interpretovať váš zmysel a obsah? Stáva sa vám často, že sa vás poslucháči pýtajú na zmysel vašich textov?
Je to hra, ako hovoríte. Je to aj zábava, o významových rovinách v textoch sa dá diskutovať hodiny pri víne. Bohužiaľ, väčšina poslucháčov má tendenciu pýtať sa na význam textov. Nechcú sa hrať. Myslia si, že každý text musí mať jeden prvotný význam. Čo na to povedať? Možno áno, možno nie (smiech).
Mnoho vašich textov odkazuje k filozofii Václava Havla, Jana Patočku, Hannah Arrendt. V čom ich odkaz korešpondoval s vašim umeleckým zámerom?
Tvorba a témy často súvisia s tým o čom premýšľam a čo čítam. Hannah Arendt sa zaoberala okrem iného témou dehumanizácie a automatizácie ľudských bytostí. Systémom koncentračných táborov, ktoré vytvorilo nacistické Nemecko. Pokusom „upraviť“ ľudské bytosti na menejcenné ľudské bytosti slúžiace bez myslenia a bez vôle vyšším vyvoleným nadľuďom. Dosť ťažko sa o tom hovorí. Ale toto je námet ku klipu Kráľovná. Inak povedané aj o tom je Kráľovná. Myslím, že talentovaný Adam Mikuláš, tvorca videoklipu sa toho ujal veľmi dobre.
Václav Havel je kapitola sama o sebe. Desí ma ten nespravodlivý hejt okolo jeho osoby, pretože ľudia, ktorí o ňom nevedia nič, v živote nečítali jedinú jeho esej, hru, nepoznajú jeho život, sa opierajú o znášku politických nezmyslov, mýtov a poloprávd. Václav Havel bol v prvom rade umelec. Dramatik absurdnej drámy, ktorý svojou svetovou významnosťou stojí po boku takých autorov ako bol Eugen Ionesco. Ovplyvnil niekoľko našich textov: napr. Zostaň, Zábavnú smrť, Kľúč, čiastočne Kráľovnú. Možno je to jediná z týchto troch osobností, ktorá podprahovo tak trochu ovplyvňuje všetko.
Jan Patočka, toho myslím na Slovensku málo kto pozná, aj keď v rock and rollových kruhoch by ho mohlo poznať viac ľudí, pretože ako jeden z mála intelektuálov a vysokoškolských profesorov vystúpil na obranu trestne stíhaných Plastic People of the Universe počas obdobia československej normalizácie.
Jeho dielo je prevažne venované filozofickému smeru, ktorý sa nazýva Fenomenológia. Jeho texty sú zaujímavé a inšpirujúce. Vysvetľuje Svet, Boha, pozície človeka vo Svete, Václav Havel rozvinul jeho teóriu „Života v pravde“ a ďalšie, ale to by bolo nadlho. Jan Patočka určite ovplyvnil text piesne Zostaň.
Vy ste povedali, že kedysi mali slová váhu, ktorou pohli k spoločenským zmenám a menili myslenie ľudí. Myslíte si to aj v tejto uponáhľanej dobe s prevahou masovej a konzumnej kultúry? Ako v súčasnosti vnímajú ľudia posolstvo, ktoré im odovzdávajú umelci? Ako má podľa vás hudba korešpondovať s textom vo vzájomnej symbióze?
Budem konkrétny a trochu túto otázku vztiahnem opäť k našim textom. Na prvý pohľad sú naše texty možno jednoduché, ale v skutočnosti sú hĺbavé. Sú spojené jednak so silnými osobnými zážitkami, úvahami o privátnom, ale aj spoločenskom až „kozmopolitnom“ živote. Jednoduché sa javia z dôvodu, že sa za každú cenu snažíme aj prostredníctvom textov uchovať pátos rock and rollovej jednoduchosti a hravosti. Rocková kapela nemá byť predsa ťažkou filozofickou knihou. Jej hlavnou úlohou je povzniesť a aspoň nachvíľu oslobodiť dušu poslucháča.
Na druhej strane by sme boli radi opozíciou povrchnosti dnešných ľudí, ktorým k uspokojeniu postačujú rýchle tik-tok záblesky pred očami, a pochybné televízne formáty. Naše deti by sa mali znovu vrátiť k čítaniu s porozumením, k hodnotnej literatúre, k informáciám z overených zdrojov. A tiež ku skutočným autoritám. Akoby sa v dnešnej dobe zabúdalo na silné hodnoty minulých čias, ktoré sú stále rovnako silné aj dnes, na ich nositeľov a ich diela. Veď kto dnes by sa už len odhodlal prečítať si diela ako Pôvod totalitarizmu od Hannah Arendt, alebo Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna. Keby si ľudstvo bolo vedomé svojej minulosti a poučilo sa z nej, dnes to tu vyzerá inak. Toľko k prvým častiam Vašej otázky.
Odpovedať na tú poslednú pod-otázku Vašej otázky je dosť náročné. Hudba musí korešpondovať s textom vo vzájomnej symbióze. Neviem ako to robia iní, ale ja to nerobím. Respektíve neviem ako to robím. Na mňa pôsobia vyššie sily (smiech).
Mnohé vaše texty a hudba majú v sebe taký zvláštny melancholický splín. Je pre vás hudba katarziou voči vlastným smútkom?
Áno, melanchólia a splín. Tie sa zrejme nachádzajú v DNA kapely. A bude to tak aj naďalej, pretože je to pre nás prirodzené. Veď je to DNA.
Spomínal som to už, celý ten tvorivý proces je osobný, niekedy až neznesiteľne osobný. Súhlasím s tým, že je to aj určitý druh psychohygieny. Pre nás ako kapelu je dôležité, aby sme boli aj v súlade s poslucháčmi. Aby u nich naše texty a hudba vyvolávali podobné pocity ako u nás. A vieme, že aspoň z časti sa nám to darí. Poznáme pár fanúšikov, ktorým sa naša hudba páči aj reálne a nepredstierajú to len zo slušnosti.
Pýtať sa kapely, ktorá po tak dlhom čase vydala debutový album, na najbližšie plány môže byť v niečom ošemetné, ale zároveň asi už máte presnú predstavu, ako chcete pokračovať. Čo teraz najbližšie chystáte?
Okrem spomínaných videoklipov a živého hrania je to druhý album. Náš druhý album, na ktorý začíname pomaly pripravovať materiál by mal byť do veľkej miery tematický. Tou nosnou témou plynúcou cez celý album by malo byť plynutie času, charakter času, melanchólia času, ale aj svetlo, vojnové konflikty a medziľudské vzťahy. Album by mal byť zvukovo pestrejší, zároveň sa však zatiaľ javí, že bude aj dosť temný a opäť textovo hĺbavý. A tentokrát bude aj kompaktnejší. Aktuálne už skúšame 6 nových piesní a 3 ďalšie sú zložené.
Na druhom albume by sme radi spolupracovali (aspoň na diaľku) s výnimočným pianistom Marekom Skoršepom, ktorý je jednak našim bývalým spolužiakom z Gymnázia, ale i kolegom z kapely z čias Brezna. Týmto ho pozdravujeme.
