Skupina Voľne Pohodení vydala svoj druhý album pod názvom 22:00. Konceptuálna nahrávka sa zaoberá nielen tematikou času a po hudobnej stránke prináša príklon k väčšej melodickosti. Porovnanie oboch albumov, posun v prejave kapely, ako aj personálne zmeny, o tom všetkom sme sa rozprávali s autorom všetkých piesní a textov, gitaristom a zakladajúcim členom Petrom Ďurinďákom.
Keď sme sa takto pred dvoma rokmi rozprávali, tak si po dvoch dekádach znovu rozbehol kapelu, ktorá teraz nahrala druhý album a snaží sa ustáliť v nejakej zostave. Aký najväčší posun nastal v skupine Voľne Pohodení od prvej až po druhú dosku?
Úprimne, samotná skupina Voľne Pohodení bola donedávna jednou veľkou personálnou katastrofou. Toto leto budeme oslavovať päť rokov a čudujem sa, že ešte fungujeme. Zostavu sme vymenili niekoľko krát. Vždy v tom nakoniec zostaneme dvaja, ja a môj kamarát Milan. Ale vydali sme 2 albumy a to je podľa mňa na tom celom najdôležitejšie.
Ak mám odpovedať na tvoju otázku, tak najväčší posun je vidieť na troch veciach. Na kvalite druhého albumu, na fakte, že už pre nás nie je také ťažké nájsť nových spolupracovníkov vrátane nových členov kapely, tak ako to bolo predtým a dokonca už nás hudobníci oslovujú aj z vlastnej iniciatívy, takže ich nemusíme kŕčovito hľadať po bazošoch (smiech). A do tretice posun vidím aj v tom, že súčasná zostava, o ktorej ešte budeme hovoriť, je zostavou, ktorá je zo všetkých zostáv paušálne najviac nadšená projektom Voľne Pohodení a doslova ním žije.
Bol prvý album pre teba akýmsi uzavretím jednej éry a druhý album otvorením tej novej?
Myslím, že ani nie. Druhý album bol skôr pokračovaním. V tom zmysle, že pokračovalo moje aktívne skladanie, a v tom období ako vychádzal prvý album, bola už pripravená titulná skladba druhého albumu Hodina splínu a zasnenia. Mal som vtedy extrémne plodné obdobie. Zároveň som cítil, že nové pesničky sa od prvého albumu budú odlišovať. Cítil som a vedel som, že je to iné. Že je tam výrazný posun a že si to zaslúži viac pozornosti. Nechcel by som, aby sme boli ten typ kapely, ktorá na nový album len zloží ďalšie piesne, ktoré sú v podstate štýlovo a umelecky približne na rovnakej úrovni ako na tom predošlom a ide sa ďalej. Moja predstava je, že každý album by mal byť v niečom iný. Nemusí byť diametrálne odlišný, ale musí tam byť vidieť (a počuť) konkrétny posun.
Po hudobnej stránke cítiť na druhej doske 22:00 výrazný príklon k melodickosti, namiesto čoho sa ubrali riffy. Je to možno priestor viac sa pohrať s inštrumentáciou a pridať tam syntetizátorové alebo klavírne plochy? Cítiš, že tam niekde by si sa chcel s kapelou postupne posunúť?
Budem trochu oponovať. Nemyslím si, že by sa ubrali riffy. Skôr sú tie riffy iné. Majú inú formu, inú podobu. Možno sú viac rozvláčnejšie, čo dáva priestor melodickosti. A takisto to neplatí pre všetky piesne. Napríklad hneď prvá na albume, Chronos a Kairos, štartuje po klávesovej časti silným a typickým gitarovým riffom.
Máš však pravdu čo sa týka tej melodickosti. To je jedna z polôh kde by sme chceli aj zostať. Byť melodickí. A rozvinúť to ešte viac. Ale zase nie až tak, aby sme z toho urobili nejaký tuctový pop. Bola tu snaha trochu viac rozvinúť vokálny part, nie úplne vyšla, pretože jednak ja som skladal aj melódie spevu a mám malý hlasový rozsah a jednak sa mi zdalo, že tak ako to je, je to dobre. A je to pre nás aj tak trochu charakteristické. Na toto by som chcel počuť ešte viac názorov, pretože niektorí hudobní nadšenci hovoria, že tak ako to je, tak je to super a je to pre nás prirodzené, niektorí vokál mierne kritizujú.
Pýtal si sa na syntetizátorové a klavírne plochy. Toto je taký dlhší príbeh. Pretože ešte v Brezne sme mali v kapele Mareka Skoršepu, klavírneho spolužiaka, ktorý je jednoducho skvelý. No a my sme na začiatku obnovenia kapely považovali za úplne samozrejmé, že budeme mať aj klaviristu a to dokonca klaviristu jeho kvalít. Ako sa však ukázalo, za 4 a pol roka sme neboli schopní nájsť takého klaviristu, ktorý by nám vyhovoval, a dokonca tých príležitostí ani nebolo veľa.
A tak sme to na prvom albume dali len s klavírnymi partami, ktoré poskladali gitaristi a až na druhom albume do niekoľkých piesní nahral party na diaľku Marek. Do nových piesní sa to už vyslovene žiadalo a bolo „no go“ to tam nemať.
Môže za tento posun aj spolupráca s producentom Jimim Cimbalom? V akom smere vám najviac pomohol? V čom bol jeho prístup k zvuku iný?
Jednoznačne. Jimi jednak úplne pochopil o čo nám ide a potom je to až neuveriteľný profesionál pracujúci s nezvyčajným nasadením. Jimi vie čo zapôsobí na poslucháča, to je prvá vec. A druhá vec je, že produkcia, postprodukcia, aranže a všetko čo k tomu patrí je u neho na najvyššej profesionálnej úrovni a to aj vďaka profesionálnej nahrávacej technike, ktorou v štúdiu disponuje.
Kľúčové je ale asi to, že nad tým čo robí, premýšľa, a má napočúvané najrozmanitejšie hudobné štýly. O zvuku sme diskutovali a spoločne hľadali tie najlepšie varianty. Dnes môžem povedať že to vyšlo nad očakávania. A ak by som mal Jimiho charakterizovať štyrmi slovami, tak by to boli slová: profesionalita, energia, úspech, a ľudskosť.
To, čo spája prvý aj druhý album je to, že obom si dal akýsi rámec a koncept, ktorý si v nových skladbách rozvinul v troch líniách: času, svetla-tmy, dažďa. Ako si tieto témy popreplietal so svojimi životnými skúsenosťami, s tým čo chceš ako umelec povedať svojim poslucháčom, ktorí v textoch a hudbe budú hľadať ďalšie interpretácie a zmysel…
Tie piesne symbolizujú obyčajné ľudské stavy, vzťahy, emócie, skúsenosti, zážitky. Prvá, Chornos a Kairos, je epické hádankové rozprávanie o charaktere času. O dvoch podobách času. Je otváracou piesňou albumu. Otvára album, ale otvára aj platformy interpretácie pre ďalšie piesne. Dáva tomu albumu určitý rámec. Vytyčuje hlavnú tému albumu. Čas. Chronos. A Kairos.
Nasleduje titulná skladba Hodina splínu a zasnenia, ktorou je myslená hodina 22:00, hodina nočného pokoja. Môže byť zlomová a každý ju môže prežívať inak. Pre niekoho je 22:00 čas kedy vyráža do mesta zabávať sa, pre niekoho hodina keď je potrebné ísť do postele, pretože ráno sa vstáva do práce. Zároveň je táto pieseň tak trochu aj o lúčení sa s dňom (a prenesene aj so svetom a životom), pretože do 0:00, teda do úplného záveru zostávajú už len dve hodiny. Je na každom z nás ako tieto dve posledné hodiny využije. Áno, je z toho cítiť krízu stredného veku, pomyslenie na konečnosť ľudského života a času, ktorý tu pre nás bol.
Na druhej strane tretia pieseň Všetky budíky vypnuté, hovorí o nasledujúcom ráne, je piesňou „vyrovnania sa“ s tým, že všetko je tak ako má byť a uvedomením si, že naše životy sú vlastne fajn (Radšej a schválne, nech naše spálne, obrazy nemenia) a o tom, že človek by v živote nemal mať prehnané očakávania (Prebudiť zo snov sa znovu do snov, môže byť námaha). Ale nielen o tom (smiech). Túto pieseň mám dosť rád a je úspešná, dokázala sa uchytiť aj v Rádiu Rebecca (spolu s piesňou Čo povieš) Koncepčne nadväzuje úderná pieseň Okamih, ktorá opisuje náš každodenný boj s bežnou realitou. V skratke.
Lucida Intervalla je zložitou textovou kolážou, ktorá vypálila veľmi dobre. Na prvý pohľad úvahy o charakteroch jedného muža a jednej ženy, ktoré sú protichodné. Ale v skutočnosti je tu zakomponovaných viac skutočných aj fiktívnych osôb a aj akýsi „kolektívny spoločenský strach“, ktorý znenazdajky padne do piesne ako nečakaný úlomok meteoritu. A to hneď po prvej slohe. Celú pieseň veľmi zjemní a spraví ju zaujímavejšou.
„Niečo čo sa blíži k hraniciam
Nevyhne sa našim uliciam
Niečo čo sa v diaľke odohrá
Niečo čo ťa domov zavolá“
Čo Ti to pripomína?
Už vieš, čo bude témou na prípadnej tretej doske? Rozmýšľaš už dopredu nad tým, alebo to príde až v samotnom procese tvorenia a potom uvažuješ, ako by si to mohol prepojiť, s čím spojiť atď.
O tretej dlhohrajúcej platni je ešte predčasné uvažovať a hovoriť. Budeme cítiť keď to príde. Nikdy to nie je naše rozhodnutie. Vždy je to rozhodnutie tej samotnej dlhohrajúcej platne (smiech).
A keď nám dlhohrajúca platňa zaklope na dvere, celý koncept, vrátane témy sa na mňa zosype. Popadá mi to na hlavu. Všetky piesne, melódie, témy, texty, nápady. Komplet a naraz. Bude to niečo ako náhle a jasné zjavenie a potom budem pripútaný ku gitare akoby reťazou a nebudem stíhať zaznamenávať nápady. Takto to už u mňa chodí.
Budem rád keď aj tretiu dlhohrajúcu platňu, budú naši poslucháči počúvať dlho a nevypnú ju po jednej-dvoch pesničkách.
V akej zostave teraz kapela pôsobí? Možno by si mohol predstaviť jednotlivých členov kapely Voľne Pohodení a v čom podľa teba prispievajú k celkovému zvuku a prejavu kapely?
Momentálne pôsobíme v päť člennej zostave. Spevákom je Rasťo Krasko, ktorý spieva aj v spoločnostiach Orchester Worchester a Oči jasajú. Ide o výnimočné alternatívne hudobné projekty. Veľmi sa nám páči, že Rasťo pôsobí vo viacerých kapelách, pretože čím viac pôsobenia, tým lepšia vytrénovanosť, odolnosť, skúsenosť a tým viac hudby a rock and rollu. Rasťo je zárukou trvalo udržateľného tempa rastu kapely (g) (smiech).
Našou novou členkou je Alexandra Cisárová, ktorá sa zaoberá zaujímavými klavírnymi prerábkami grungových piesní kapiel ako sú Mad Season, Mother Love Bone, Soundgarden, Alice in chains a inými. Hrá excelentne na piáno a takisto nádherne spieva. Je na tom inštrumentálne najlepšie z celej kapely a už si stihla „strihnúť“ aj krátku hudobnú spoluprácu s Jimim.
Ďalším členom je Milan Miklo, ktorý je najvytrvalejší člen kapely. Neúnavne chodí na skúšky, má najmenej absencií, chodí vždy na čas a je taký strážca procesov v kapele. A podporovateľ dobrých nápadov. Najlepšie z nás a vyzná v technike akéhokoľvek druhu.
Rado Šajben, nový bubeník (samozrejme) pôsobí takisto vo viacerých projektoch, je služobne najmladší člen. Zaujíma sa o hudbu a ovláda aj hru na iné hudobné nástroje (gitara, basová gitara).
A potom som tu ešte ja. Učím sa hrať na gitaru a skúšam hrať v kapele (smiech).
V lete bude obnovená skupina pôsobiť na scéne už päť rokov. Zoznámili ste sa, a spolupracujete aj s niektorými hudobníkmi z iných kapiel?
Som rád, že si mi položil túto otázku. Okrem spomínaných dvoch spolupracovníkov – Jimi Cimbala a Marek Skoršepa, sme na albume spolupracovali aj s gitaristom Matúšom Moškom (kedysi hrával v skupine FeelMe), ktorý sa podieľal autorsky na niektorých sólach, napríklad v piesni Čo povieš, alebo Dážď a bol naším veľmi dobrým konzultantom a radcom, za čo mu ďakujeme. V kontakte sme aj s našim bývalým členom Jurajom Foldynom, ktorý s nami hrával v Žiline asi 2 roky. Juraj dnes žije v Prahe a pôsobí v dvoch naozaj vynikajúcich kapelách, ktoré každému odporúčam. Je to punk-rocková kapela ORAKEI (nejkrásnější kapela na světe), a takisto výnimočný projekt Join the Caravan. Pokiaľ čas a okolnosti dozrejú vieme si s nimi predst viť aj nejaké spoločné koncerty. Tak trochu spolupracujeme aj s Michalom Neffem zo spoločnosti King Shaolin. Plánujeme s ním natočiť video k titulnej piesni nášho nového albumu.
Možno trochu boľavá otázka, ale kapela akoby nemala šťastie na stálosť bubeníkov. Vystriedalo sa ich viac než dosť a tým posledným bol Brazílčan Geraldo Peraconi. Máte už pozíciu bubeníka a celý motor rytmiky vyriešený?
Ako som už spomínal vyššie, kapela bola personálne v pohybe štyri roky a nielen na bubeníckej pozícii. Veď vždy je potrebné hľadať tie najlepšie spojenia. Také, aby fungovala medzi členmi kapely hudobnícka a ľudská chémia. To sa nedá nijak oklamať ani obísť.
Väčšina bubeníkov odišla sama, pochopili, že nedosahujú požadovanú úroveň. Väčšinou sa to zistilo vtedy keď sme hrali len päť piesní z repertoáru stále dookola vždy s chybami a neboli sme sa schopní posunúť ďalej na šiestu. Väčšinou vtedy sami pochopili, že na to nemajú. Niektorých bubeníkov sme vyhodili. Urobil by som to znovu. Buď boli drzí, alebo „vychcaní“, alebo neznesiteľní najrôznejšími inými spôsobmi.
Dôležité je nielen to, aby tie texty dávali zmysel, ale aj aby boli podané tým spôsobom, ktorý korešponduje s celkovým vyznením kapely. Ako si spokojný so spevákom Tomášom Pristačom, ktorého spev do istej miery definuje a podčiarkuje aj charakter tvojej hudby? Je v tom súznení, ktorý si si predstavoval? Ako by si charakterizoval jeho prejav?
Tomáš Pristač odišiel z kapely asi pred rokom a to z rodinných, osobných a pracovných dôvodov. Jeho spev sa mi páčil. Tomáš má veľmi zaujímavú farbu hlasu, rozumel textom, ktoré spieval a počúval podobný štýl hudby ako ostatní členovia kapely. Myslím si, že to súznenie tam bolo. Samozrejme, nikto z nás sa hudbou neživí a je to hlavne záľuba, a tak aj jemu sa niektoré veci vydarili viac, iné menej. Nemám k tomu veľmi čo povedať.
Práve na textovú zložku kladieš veľký dôraz a na jednotke sa objavujú texty s odkazom na humanistickú-filozofickú tvorbu Hannah Arendtovovú, Jana Patočku, Václava Havla a teraz k tomu pribudol odkaz na Karla Čapka. Máš rád literatúru s presahom? Chceš, aby aj tvoje texty vypovedali nielen o veciach, ktoré prežívaš, ale zanechali aj nejaké dôležité posolstvo?
Moje texty sú plné posolstiev. Je veľmi zvláštne, že sa mi darí spájať osobné so spoločenským. Už na prvom albume sme mali pieseň Kráľovná inšpirovanú Hannah Arendt a jej knihou Pôvod totalitarizmu. Pieseň je pripomenutím holokaustu. Máme k tomu aj klip, ktorý má aj nejakých kritikov. Nedávno som si ho ale pozrel znovu a s odstupom času sa mi zdá jednoznačne najlepší z našich klipov. Čierny Dym má nádych spoločenskosti, klip z neho urobil protivojnovú pieseň. Choré zviera je takou ľahkou pesničkou s posolstvom pre ľudí, ktorí majú chuť brať omamné látky a potom sú z toho omámení do takej miery, že už sa až tak nevedia tešiť zo života a bežných vecí.
Kľúč je typickým protest songom. Aktuálnosť pesničky sa dnes zosilňuje. Ľudia sú čoraz agresívnejší. Spoločnosť rozdelená tak, ako by mala zajtra vypuknúť tretia svetová vojna. V skutočnosti už žijeme v akejsi forme občianskej vojny. Chýbajú staré dobré spôsoby, poctivé diskusie a láska. Chýbajú poctivé a pravdivé slová. Kde sú naše slová?
Jednou z piesní na novom albume, je aj pieseň Karel Čapek blues. Karel Čapek, ktorý pred vypuknutím druhej svetovej vojny, v čase keď v Čechách bola verejná mienka naklonená veľmi silne v prospech fašizmu, bol jedným z mála jeho odporcov, prednášal proti fašizmu na českých vysokých školách, často ho vypískali, šikanovali ho, fyzicky na neho útočili, hádzali mu kamene do okien a podobne. Nakoniec aj vďaka tomuto tlaku predčasne zomrel. Text piesne naráža na to, že podobná móda a podobné časy ako boli tie „Čapkove“ sú tu aj v dnešných dňoch.
Ako hľadáš potom tú symbiózu a formu s tvojimi klenutejšími a nie až tak priamočiarejšími melódiami a textami?
Toto je dobrá otázka. Ťažká. Odpoveď je ale ľahká. Neriešim to až tak. Ja nad tým nešpekulujem. Som ten typ autora, ktorý je len médiom. Nie som volič KDH, alebo nejakých konzervatívnych či nebodaj cirkevných síl, ale aj tak verím vo vyššie mocnosti. Tie nápady mi nosí Niekto „zhora“. A remeselne to už potom dolaďujeme na skúškach v kapele a potom s Jimim v štúdiu.
