Peter Lipa je nestorom slovenského jazzu – interpret, mentor a organizátor, dramaturg Bratislavských Jazzových Dní, ktoré sa konajú už štyridsiaty siedmy krát. Jeho vystúpenia sú plné energie, spevu a dobrej nálady, no predovšetkým ide o umelecký zážitok. My sme sa s ním porozprávali o jeho hudobných začiatkoch, koncertovaní a spomienkach na rok 1968. Na čo si potrpí na koncertoch a ako vníma reggae a aktuálnu jazzovú scénu?
Váš vzťah s hudbou sa datuje až od útleho detstva. Ako a v čom sa Váš pohľad na hudbu, tvorivý proces a cítenie hudby zmenilo postupne s vekom?
Ten môj vzťah sa vekom veľmi zmenil. Stále som ostal náruživým hľadačom a poslucháčom všetkého nového, čo ma v hudbe oslovuje, ale medzičasom sa stal zo mňa človek, ktorý sa živí hudbou, a to veľmi intenzívne a v rôznych polohách.
Na scéne ste už niekoľko dekád. Spomínate si na Váš úplne prvý koncert alebo jeden z prvých? Ako by ste ho porovnali s tými poslednými, ktoré ste absolvovali počas tohto leta?
To je absolútne neporovnateľné. Moje začiatky sa viažu k roku 1963. Vtedy sme s kamarátmi založili skupinu STRUNY a začali sme pravidelne hrávať do tanca na Bernoláčke. Všetko bolo úplne iné. To si dnešní poslucháči ani muzikanti nevedia predstaviť.
Kto v zoskupení Struny pôsobil a akému žánru ste sa venovali?
Struny bola bratislavská skupina zložená zo študentov Stavebnej fakulty. Zakladateľmi boli basista Bruno Beisetzer a gitarista Daniel Winter. Ja som bol spevák a hral som sprievodnú gitaru. Existovala asi dva roky, hrala do tanca bežnú vtedajšiu svetovú populárnu hudbu ako The Shadows, Cliff Richard, The Beatles a pod.
Tento rok ste absolvovali aj premiéru na Uprising festivale, na ktorom prevažujú reggae interpreti, hoci posledné roky už ide o multižánrový festival. Aký máte vzťah k reggae?
Reggae sa v tej obrovskej hudobnej palete žánrov a štýlov veľmi dobre udomácnilo. Historicky je mnoho podobných pokusov, ktoré rýchlo zapadli do zabudnutia. Reggae ma veľmi jasnú rytmickú štruktúru, to je asi na tom najpodstatnejšie. A dôležité je, že mal a vlastne má geniálneho predstaviteľa v osobe Boba Marleyho. V začiatkoch tam bol dôležitý aj sociálny obsah, ktorý priniesli Jamajčania. Pre mňa je dôležité kto a ako hrá to reggae. Dobrú hudbu mám rád, nech to bude čokoľvek.
Počas koncertov intenzívne komunikujete s publikom a zapájate ich do spevu. Osobne musím povedať, že ide o skvelý zážitok a z Vášho koncertu odchádzam s úsmevom. Zažili ste počas koncertu z pódia niekedy moment, ktorý Vás dojal alebo vo Vás vyvolal silné emócie?
Zakaždým, keď sa na moje pokyny ozve spev z publika, mám radosť a cítim, že to čo robím je správne, a že som na dobrej ceste. Vždy som obdivoval umelcov, ktorí dokázali komunikovať s publikom, pretože to je aj pre mňa ten najprísnejší kritik.
Niektorí umelci naopak s davom nekomunikujú a takpovediac si iba odmelú to svoje. Ak sa nejakého koncertu zúčastníte ako divák, čo od neho očakávate?
Väčšinou idem na koncert vtedy, keď viem dopredu, na čo idem. Snažím sa pred koncertom zoznámiť sa s aktuálnym obsadením, aby som jednoducho vedel, čo ma čaká. A potom sledujem všetko, čo stíham. Celkovú dramaturgiu, priebeh koncertu, výkony hudobníkov, jednotlivé aranžmány zvuku, všetko tak, aby som si z koncertu odniesol čo najviac informácií.
Gro Vašej tvorby je postavené na jazzovej hudbe. Ako sa podľa Vás mení jazzová hudobná scéna v posledných rokoch? Sledujete a vypočujete si nové a mladé objavy v žánri alebo ste verní klasike?
Jazz sa vyvíja presne tak ako ostatná hudba. Paul McCartney stále koncertuje, tak isto basista Ron Carter, ktorý má teraz osemdesiatpäť rokov. Chcem tým povedať, že na scéne je dosť miesta pre všetkých. Spolu s nimi existuje kopa nových mladých hudobníkov, ktorí si tiež našli svoje miesto. Ale ich hudba je už iná. Poučili sa z histórie a hľadajú si na jej základe svoju vlastnú tvár a vlastný zvuk. Ignorovať ich tvorbu je nemožné, lebo stále prinášajú množstvo nových impulzov a tým oslovujú aj ďalších nových poslucháčov.
Váš repertoár obsahuje stovky piesní, nie všetky sa zmestia do setlistu na koncerte a niektoré sa možno po rokoch verejnosti trochu stratia. Je pieseň, ktorú máte osobne veľmi rád, no pre verejnosť je trochu neznáma?
Takých je veľa. Keď si vypočujete hocijaký album z mojej produkcie, tak zistíte, že kopa piesní je úplne neznámych. A ja mám ku každej špeciálny vzťah, lebo si pamätám čas a súvislosti, za ktorých vznikala. Sú medzi nimi menej vydarené pesničky, ale aj veci o ktorých si myslím, že sú dobré. Vkus je veľmi osobná vec. Mne sa páčia, ale inému nie.
V piesni Hopeful Spring And Weeping Summer, na ktorej sa podieľal aj raper Opak, spievate v preklade: „Zbohom všetkým naším ilúziám, dovidenia všetkým naším plánom. Chceli sme zmeniť ústavu, no namiesto toho sme iba slúžili naším „bratom“.“ Pred niekoľkými dňami ubehlo od daného momentu v roku 1968 päťdesiatštyri rokov. Ako si na tie dni spomínate?
Pre nás, ktorí sme to prežili, to je trauma z ktorej sa nemožno vyliečiť. Taký zážitok, keď vidíte tanky a ozbrojených na Vás mieriacich vojakov v celom centre Bratislavy, je tragický. Chcem, aby už žiadna iná generácia ľudí toto nemusela zažívať. O to smutnejšie je to, čo sa dnes deje u našich susedov na Ukrajine. To je len situácia z noci 21.augusta 1968, ale potom prišla normalizácia a roky zákazov a temna.
Slovenský národ si od roku 1968 prešiel mnohými udalosťami a zmenami. Ako vnímate dianie politickej scény v uplynulých rokoch?
Pre mňa je zásadné to, že v roku 1989 padol komunistický režim a prišla sloboda a demokracia. Naša politická scéna od tých čias zažíva rôzne pády a vzostupy. Ale tie zásadné predpoklady na dobrý život tu stále sú. Sme v Schengene, v EÚ, v NATO, a to sú naše pevné body. O politikoch nemusím hovoriť.
Predstavili ste sa aj na jazzových dňoch v Bratislave, kde okrem Vás neskôr vystúpia headlineri ako Richard Bona, Yussef Dayes a Marcus Miller. Ste familiárni s ich hudbou? Viete si predstaviť spoluprácu s týmito umelcami?
Už štyridsaťosem rokov som dramaturgom Bratislavských jazzových dní. Ja prakticky denne dostávam ponuky, ktoré zodpovedne s kolegami z agentúry Rock-Pop prehodnocujeme a zvažujeme, čo je pre nás akceptovateľné. Vďaka tomu sa do Bratislavy dostávajú špičkoví hudobníci. Pred tromi rokmi sme tu mali bubeníka a speváka z New Orleans, Jamison Ross. Ten bude teraz v novembri mojim producentom v tamojšom štúdiu, kde budem nahrávať s jeho hudobníkmi. Takže občas tá spolupráca funguje.
Pred niekoľkými rokmi počas koncertu v Olomouci ste spomenuli, že máte čuch na dobrých muzikantov a musia byť lepší ako Vy, aby vás istým spôsobom motivovali odviesť dobrú prácu. Čo všetko vyžadujete od muzikantov a kapely, s ktorými hráte po hudobnej stránke? A čo vyžadujete od seba – máte pocit, že ste sám na seba v štúdiu alebo na pódiu prísny?
Nuž predovšetkým musia poznať aspoň trochu moju hudbu a musia ju mať radi. To je veľmi dôležité. Kolegov si vyberám sám, ale nechám si poradiť aj od iných hudobníkov. Mám rád profesionálov. U nás sa strieľa ostrými nábojmi a máme málo času na to, aby sme niekoho učili. V mojej stabilnej zostave hrá Michal Šimko na base, Michal Fedor na bicích nástrojoch, Radovan Tariška na saxofóne a môj syn Peter na klávesoch.
Väčšina záskokov funguje tak, že muzikant dostane nahrávku, noty, a potom sa už vidíme len na koncerte. Ale na Slovensku máme veľa dobrých hudobníkov. Ja som prísny najmä na seba. Chcel by som, aby to bolo všetko perfektné, ale nie vždy sa mi to podarí. Po koncerte sa kolegom potom ospravedlním. Ale keď nám to spolu vyjde, tak to je ten najkrajší pocit.
